Vo svojej knihe kombinuje slovné hračky s veselými obrázkami.
Poznáme vás ako herca, teraz ste sa však predstavili ako autor veselých ilustrácií, ktoré vyšli v knižke pod názvom Zakreslený. Ako sa vám vystupuje takto bez hlasu, keď k ľuďom hovoríte iba cez obrázky?
Netuším, lebo nie som pri tom, keď si ľudia tie obrázky pozerajú. Za mňa hovorí samotná kniha. Koho osloví, nemusí počuť môj hlas, stačia mu moje obrázky.
Je to knižka vašich autorských ilustrácií, v ktorej sa však hráte aj so slovenčinou a s rôznymi slovnými zvratmi. Máte v tom záľubu odjakživa?
Venovali sme sa tomu v mojej pôvodnej rodine a prenieslo sa to aj k mojim deťom, aj s nimi sme sa z času na čas hrávali slovné hry. Viem, že všetko tu už bolo, ale myslím si, že na Slovensku sa nikto nehral so slovom takto v kombinácii s obrázkom. V tom je táto knižka originálny nápad. Inšpiroval ma známy výtvarník a vynikajúci scénograf Fero Lipták, ale ja som to zobral z trocha iného konca. Knižka vznikla aj preto, aby som cez to smutné obdobie covidu mohol potešiť tých, ktorí ma začali sledovať na sociálnych sieťach. A aj sa to podarilo, súdiac podľa toho, ako mi písavali.
Foto: Slovart
Kde beriete inšpiráciu?
Kreslím v noci v kuchyni, keď som na chalupe a keď som v Bratislave, tak v mojej kutici, ktorú som zdedil po dcére Kristíne. Tvorba ale nie je postavená na tom, že od – do budem premýšľať a potom kresliť, nápad príde hocikedy cez deň a niekedy zas dva dni nepríde nič. A čo som si zapamätal alebo zapísal, to potom večer nakreslím. Kreslím len večer, cez deň to neviem.
Foto: Slovart
Svoje obrázky ste už vystavovali na Kremnických gagoch aj v Divadle Astorka. Takže kolegovia už o vás dávno vedia, že kreslíte?
To bolo pred tridsiatimi rokmi, takže tí kolegovia možno už ani nie sú medzi nami…
Patríte medzi zakladajúcich členov Divadla Astorka…
Áno, ale my sme boli pokračovatelia Divadla na Korze, ktoré bolo obnovené po revolúcii, len pod iným názvom. Pôvodné Divadlo Korzo sa nachádzalo priamo na korze, na Sedlárskej ulici, my sme pokračovali, keď sme sa ako „korzisti“ – skupina hercov z pôvodného Korza, odtrhli od Novej scény. Usídlili sme sa na Suchom mýte a nazvali sme to Divadlo Astorka. Ale aj to je už minulosť, už máme úplne iné zloženie kolektívu, z pôvodných hercov sme tam zostali asi traja.
Čítajte viac Juraj Nvota má rád chrabrý humor. Režisér s originálnym rukopisom slávi sedemdesiatku
Nedávno ste oslávili životné jubileum – keď sa obzriete späť, kedy ste mali zo svojej divadelnej práce najväčšiu radosť?
Z divadelnej práce som mal radosť asi stále. Keď ma niečo nezaujalo, bolo to len výnimočne a na to si už ani nespomeniem. Radosť to teda bola permanentná, ale ako to už býva, najviac práce som mal v mladšom a v strednom veku, pre mňa v 80. a 90. rokoch, keď som hral veľmi pekné postavy. Žiaľ, nám, ktorí už máme rokov viac, už dramatici toľko úloh nepíšu, ale tak to už býva.
Vaši kolegovia si Astorku chvália ako rodinné divadlo, kde sa cítia veľmi dobre. V čom je pre vás výnimočná?
Asi v tom, čo hovoria kolegovia. Mladšia generácia má však k sebe bližšie a zjavne sa cíti dobre, tak ako my kedysi v Astorke začiatkom 90. rokov. Keď sme boli mladší, sedeli sme v šatni so Stanom Dančiakom a s Marošom Labudom, na rozdiel od súčasnosti sme mali na seba viac času a aj sme sa viac venovali divadelnej tvorbe. Aj mimo javiska sme debatovali o tom, čo sme práve skúšali, o tvorbe našich postáv – dnes je trend, že veľa mladých hercov má veľa inej roboty a každý sa niekam ponáhľa. Aj vtedy sa dosť robilo, ale čas sme si vždy vedeli nájsť. Asi je to prirodzený vývoj, nenadávam na to. Mal som šťastie, že som žil trocha iný herecký život ako táto generácia.
Čítajte viac Dve rodiny, spoločná komplikovaná minulosť, láska aj nenávisť. Miro Noga sa ukáže ako citlivý záporák
V doslove k vašej knihe Zakreslený vás Dado Nagy práve označil za človeka, ktorý sa neponáhľa, doprajete si čas na to, čo chcete robiť a čo robíte rád.
On to berie zo svojho hľadiska, keď spolu nahrávame ukážky z kníh a nie som so sebou spokojný, ako to prečítam alebo interpretujem, tak to zastavím a ideme znova. Snažím sa, aby som sa od neho zo štúdia nikam neponáhľal. Ak sa to z času na čas stane, viem byť z toho nervózny a čím je človek nervóznejší, tým to ide pomalšie. Pravda je, že dodnes, každú postavu, ktorú dostanem – v divadle či v dabingu – si študujem. Nešiel by som na skúšku tak, že z prvej vody niečo uvarím. Príprava bola a je pre mňa dôležitá. Dnes to už neplatí. Mladí herci vravia, že sa učili texty, ale mne to vyvoláva úsmev na tvári, lebo mechanicky sa učiť texty je strašne málo.
Vy ste si vždy k dielu a postave dohľadávali informácie? Alebo spočíva príprava v niečom inom?
Musíte čítať celú situáciu, poznať nielen svoj text, ale aj text partnera a súvislosti a hľadať spôsob, ako by sa dialóg dal na javisku zinscenovať. Keď viete situáciu, ktorú hráte, text nie je problém, príde sám.
Aj v literárnej relácii ste už interpretovali mnoho postáv a zoznámili ste sa s množstvom autorov. Je to pre vás inšpirácia, čo si rád prečítate?
Samozrejme. Ak sa mi ukážka páči, tak si knihu kúpim, niekedy mi ju k sviatku venuje Dado Nagy. Snažím sa v úryvkoch tie postavy zahrať, aby som aj v krátkej ukážke z obsažnejšej knihy tú knihu „predal“. Aby to nebolo len suché textové čítanie, ale aby znelo aj trocha z rozhlasovej miniinscenácie. Trocha pri tom čítaní dramatizujem, aby to poslucháčov zaujalo.
Čo najradšej čítate?
Všeličo. Dočítal som komiks o Milanovi Šimečkovi staršom, pekne spravená kniha od Michala Hvoreckého. Predtým Dištrikt 45 od Petra Gärtnera. Každý deň si niečo prečítam.
Čítajte viac Boris Farkaš je figliarsky optimista
