
Týmito vetami uvádza Anastázia Kováčová jeden zo svojich príbehov v knižke Pretečený čas, ktorú nedávno vydalo vydavateľstvo DALI-BB v Banskej Bystrici. Kniha má podtitul Spomienky na Telgárt a my už nielen tušíme, ale priam vieme, že tým miestom v srdci autorky je legendárny Telgárt pod Kráľovou hoľou. Dedina patrí k najznámejším na Slovensku. Pre Kráľovu hoľu, sedlo Besník, spod ktorého vyviera Hron, pre lyžovačky aj pre čučoriedky. Aj pre zvláštnosť grécko-katolíckej a pravoslávnej liturgie na strednom Slovensku, v dôsledku dávnej rusínskej migrácie. Aj táto časť Horehronia bola kedysi v správe rodu Coburgovcov, ktorí tu, na hornom toku Hrona, ale aj na Gemeri, rozvinuli najmä v 19. storočí ťažbu kovov a priemysel široko-ďaleko známy po celom Uhorsku. Je to kraj bohatej zabudnutej histórie európskych dejín. Kaštieľ bulharského cára Ferdinanda I. z rodu Sachsen-Coburg-Gotha v Jelšave sa len nedávno podarilo zachrániť pred demoláciou. Coburgovci boli rod, ktorý najväčšmi rozvinul hornouhorský priemysel a slávna železná cesta viedla aj obcou, ktorá kedysi ako panská lovecká zvernica dostala názov Tiergarten, zverinec. Z toho za stáročia vzniklo slovo Telgárt, dedina, ktorej Anastázia Kováčová venuje už druhú svoju knihu.
Anastázia Kováčová spláca veľký dlh našej spoločnej pamäti
Knihu Pretečený čas (Spomienky na Telgárt) autorka napísala ako zbierku príbehov, ktoré sú spomienkami na skutočných ľudí jej detstva a mladosti. Sú to drobné príbehy neznámych ľudí, ktorým zmenila mená, prerozprávané zväčša ako dojmy, v ktorých napriek prostej každodennosti ostáva zachytený celý široký historický kontext. Píše o príbehoch, ktoré zažila alebo odpočula, a oživuje tak ešte pomerne nedávnu magickú realitu kraja odpradávna plného permoníkov, víl či „neviest hôľ“, ohníkov v hlbokých horách i dramatických, zabudnutých osudov odchádzajúcich z našej spoločenskej pamäti. Anastázia Kováčová sa túto pamäť usiluje oživiť, v čom tkvie asi najväčší pôvab a zmysel spomienok na svoj domov.
Mimoriadna autenticita tkvie hlavne v spontánnom toku myšlienok, vôní, hlasov stratených vo vetre, v opise sveta, ktorý už takmer zanikol a dnes sa mnohí pokúšajú zrekonštruovať jeho podobu

Mimoriadna autenticita pre každého, kto si jej dielko prečíta, tkvie hlavne v spontánnom toku myšlienok, vôní, hlasov stratených vo vetre, v opise sveta, ktorý už takmer zanikol a dnes sa mnohí pokúšajú zrekonštruovať jeho podobu. Zväčša to však bývajú skôr etnologické opisy, ktoré ich autori neprežili na vlastnej koži, zaváňajú preto akademickosťou a teóriou. To rozhodne nie je na škodu, Kováčová však prináša niečo ešte cennejšie: autentický zážitok nepodfarbený ani tak teoretickými znalosťami nadobudnutými počas života, ale reálnym dotykom so svetom, ktorý je v jej podaní ešte stále živý. Miestne zvyky, pestrosť obyvateľstva, vojna, povojnová modernizácia a zmeny v reči, spôsoboch, odeve aj etnickej skladbe počas socializmu, keď sa Telgárt dočasne zmenil na Švermovo, to všetko a oveľa viac je prerozprávané tak prosto a presne, že na chvíľu počujeme farbu hlasov jednotlivých postáv i cítime teplo ruky, načahujúcej sa za malinou.

Kováčovej obrazy Horehronia v slovách dopĺňajú aj skutočné obrazy, fotografie Miroslava Kováča zachytávajúce poetiku širokej okolitej krajiny i teplé detaily interiérov, čipiek, komínov, včiel či malín, všetko vyvolávajúce veľmi konkrétne vône, aspoň pre toho, kto to aspoň raz v živote zažil. Nostalgia, ktorá je prítomná „v pretečenom čase“, je na mieste: neostalo veľa z tej poézie, z ktorej boli ľudia tak veľmi dlho živí. Autorka však rozhodne neplače. Vo všetkom, čo opisuje, je aj jasná nádej na to, že život v Telgárte či na každom mieste, kde človek nechá svoje srdce, bude mať znova budúcnosť.

A vôbec nie je zbytočné spomenúť, že Anastázia Kováčová nadväzuje už na svoju prvú knihu o Telgárte s názvom Telgártsky vodný mlyn (spomienky), vydanej takisto vo vydavateľstve DALI-BB v roku 2018. Ak ste náhodou nemali príležitosť počúvať o časoch na Slovensku nedávnych a predsa takých vzdialených priamo z úst rodákov, nemali by vám obe knižky o Telgárte chýbať. Anastázia Kováčová spláca veľký dlh našej spoločnej pamäti.