Viete, kto vás zachránil? Záchranár napísal knižku príbehov o topiacom sa dievčati, chlapcovi, čo chcel skočiť pod vlak aj o tom, ako včelár ratoval vnuka

Tú knižku 18 príbehov nevydalo žiadne prestížne vydavateľstvo, ale sám jej autor, MUDr. Július Pavčo. A predsa Príbehy nielen z tiesňovej linky 155 stoja za pozornosť čitateľov. Je to už jeho druhá knižka, ktorej oproti prvotine pribudlo do názvu jediné slovíčko: nielen.

28.12.2024 07:00
kniha, Príbehy nielen z tiesňovej linky 155, Pavčo Foto:
Július Pavčo: Príbehy nielen z tiesňovej linky 155
debata

Július Pavčo je lekár, záchranár, pedagóg a ako sám vraví, občasný spisovateľ, ktorý rád chodí na besedy so svojimi čitateľmi do knižníc po celom Slovensku. Viac ako 20 rokov sa pohybuje v systéme záchrannej zdravotnej služby. Prešiel si všetkými pracovnými pozíciami a momentálne znovu jazdí v záchranke a slúži v rôznych častiach Slovenska.

Kedy si lekár záchranár nájde čas na písanie knihy príbehov? MUDr. Július Pavčo prezradil, nad akými telefonátmi sa záchranárom občas zastavuje rozum
Video
Zdroj: TV Pravda

Aj na naše stretnutie pri káve prišiel až zo Štúrova. Keď som sa čudovala, že slúži aj tam, zasmial sa a povedal, že inokedy je zasa v Banskej Štiavnici či všelikde inde. A keď som mu spomenula, že za vianočný príbeh, ktorý napísal do vianočného magazínu Pravdy, dostane honorár, začudoval sa a hneď sa informoval, či by sme ten honorár radšej nemohli poslať na účet Slovenskému Červenému krížu v Banskej Štiavnici, kde by si to zaslúžil jeden ich výborný projekt. V Pravde pracujem 19 rokov a nepamätám si, že by nám niekto navrhol niečo také. Nuž, záchranár telom i dušou.

Trinásť krížov v tráve

Poďme však k Pavčovej novej knižke. Začína sa mottom „Každá reťaz je taká silná, ako je silný jej najslabší článok.“ Vzápätí totiž objasňuje pojem „reťaz prežitia“, bez ktorej by pacient nemal šancu prežiť. Sú v nej samozrejme záchranári, lekári, zdravotníci. No ako pripomína MUDr. Pavčo, na začiatku je ešte niekto, koho nevidno a bez koho by reťaz nefungovala – operátori tiesňovej linky záchrannej zdravotnej služby. Ľudia, ktorých nevidno a málokto si na nich spomenie. „Sú tu pre vás neustále, aj vo chvíli, keď čítate tieto riadky. Určite aj teraz vybavujú volania na tiesňovú linku 155, poskytujú rady a možno i v tejto chvíli sa snažia pomôcť.“

Kto si totiž prečíta príbehy, ktoré doktor Pavčo spísal – len dva sa stali jemu, ostatné mu vyrozprávali kolegovia operátori na záchrannej linke a on ich zverejňuje ako poďakovanie ich práci a zároveň osvetu – tomu v hlave uviazne: 1. aká je práca operátorov na tiesňovej linke dôležitá a ťažká, 2. ako správne volať s operátorom. Ľudia totiž v strese často nepovedia ani základné údaje – kde sa nachádzajú a komu sa čo stalo. Volania na tiesňovú linku prichádzajú neustále. V poviedke s názvom Jano (zvaný Brumteles) sa napríklad dočítate o službe „ako každej druhej. Osemdesiat deväť udalostí a ešte nie je ani jedenásť hodín. Telefóny zvonia, akoby nastal koniec sveta.“

Hneď v prvej poviedke Spomienkový optimizmus Pavčo popisuje, ako cestoval na stretnutie bývalých kolegov zo záchranky. Nostalgicky si vybral starú známu cestu I/63 a na kraji vozovky sleduje niekoľko krížov – päť za Šamorínom. Na prvej križovatke Kraľovianky pri zrážke dvoch osobných áut zostali namieste tri mŕtve deti, za Báčom osobné auto v plnej rýchlosti narazilo čelne do stromu. Vodič ani spolujazdec nehodu neprežili.

Iná nehoda pri Blatnej na Ostrove, ďalšia v Holiciach – cirkusanti dostali defekt pri vodnej nádrži. A najpôsobivejší je príbeh posledného kríža: pri Vieske malý pickup, čo viezol horčicu a kečup, narazil do stromu. Vodičovi sa už nedalo pomôcť. Pavčo píše: „Horčicu som cítil ešte tri dni po nehode a kečup sa mi nepodarilo vyprať z uniformy dodnes. Trinásť krížov na takom krátkom úseku. A všimol som si, že pribudli nové.“

O 9 minút ide vlak

Našťastie nie všetky príbehy majú nešťastný koniec. Mnohé sa končia dobre – ako príbeh manažéra, čo pri ceste z Košíc dostal spontánny nápad, vybehol do lesa v kožených topánkach a bežiac za hríbom sa pošmykol na hladkej podrážke a zlomil si nohu v členku. Netušil, kde je, tak ako to mohol vedieť operátor tiesňovej linky? Aj ten si však dokázal poradiť.

Azda najpôsobivejšia bola pre mňa Tatranská odysea, kde nevidiaci musel na tatranskom chodníku pomáhať manželke, ktorá znenazdajky utrpela mŕtvicu. Neuveríte, aj tento príbeh sa skončil šťastne. Podobne ako príbeh starého včelára, ktorému vnúčika poštípali včely a chlapcovi hrozil anafylaktický šok. A dojemný je aj príbeh dvoch záškolákov, ktorí zachraňovali neznáme topiace sa dievča. Alebo príbeh operátora, ktorý mal na linke odhodlaného šestnásťročného samovraha – ten mu oznámil, že je posledný, s kým sa bude rozprávať, lebo o deväť minút pôjde tadeto vlak…

Pri spoločnej káve, ktorú mimochodom doktor zmieňuje azda v každej poviedke, sa pýtam, kedy si lekár záchranár nájde čas na písanie príbehov. Pavčo ani brvou nemihne a vraví: „Času na písanie je vždy dosť, keď má človek chuť, nájde si ho hocikedy a hocikde. Neuveríte, ale ja si píšem pri návrate z výjazdu poznámky. Mobil je dobré úložisko myšlienok.“

A je preňho ľahšie písať či zachraňovať životy? „Jedno aj druhé je namáhavé, pri oboch musíte rozmýšľať, nie je to rutinná práca. Riešime náhle stavy, keď dochádza k priamemu ohrozeniu života.“ Aj sa jemu či kolegom stane, že si niekedy nevedia rady? „Máme guideliny, schémy, podľa ktorých postupujeme a vďaka nim vždy dospejeme k správnemu koncu. Pracujeme ako tím, kde ma každý svoje miesto a vie, čo sa od neho očakáva. Hráme o čas.“

Keď Pavča žiadam, aby v skratke charakterizoval príbehy v jeho knižke, vraví: „Tieto príbehy operátorov z tiesňovej linky 155 sa naozaj stali, väčšinou kolegom, ktorí mi ich vyrozprávali a ja som sa ich pokúsil zachytiť aj so všetkými emóciami. Chcel by som, aby čitatelia pochopili atmosféru tiesňovej linky a zistili, že sa tu odohrávajú smutné i veselé príbehy. Niekedy sa nám až rozum zastaví, kvôli čomu ľudia volajú – mamička zavolala, aby sa poradila. Vraj sa kdesi na webe dočítala, že dieťaťu má dať proti hnačke banán alebo čokoládu. Operátor jej so stoickým pokojom odpovedal: dajte mu banány v čokoláde.“

Strácajú niekedy aj operátori tiesňovej linky nervy? Ani táto otázka doktora Pavča nevyvedie z miery: „Áno, ale až po ukončení hovoru,“ zasmeje sa. Ešte mi napadá, či niekedy náhodou nezachraňoval čitateľa svojej knižky. „Neuveríte, ale naozaj sa hlásili niektorí ľudia, u ktorých som bol, moju knihu čítali. Milo ma to prekvapilo.“

Kto si Pavčovu knižku prečíta, všimne si, ako operátorov tiesňovej linky v dobrom zaskočí a prekvapí, keď im niekto za ich prácu poďakuje. Väčšinou sa im to totiž nestáva. Možno preto je jedna poviedka aj o prezidentke, ktorá mnohým Pavčovým kolegom udelila Zlatý záchranársky kríž.

Ďakujem za túto knižku. Zhltla som ju za dva dni.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha #záchranár #Július Pavčo #Príbehy nielen z tiesňovej linky 155