Písanie je zázrak
V jeden decembrový podvečer knihu vítalo početné publikum v príjemnom klubovom priestore Litcentra. Za výkladmi prúdil život mesta a občas niekto cez sklo nazrel. Voľné stoličky však už neboli – Farkašová má veľa fanúšikov. Podujatie uvádzala Dana Podracká, o svojej tvorbe hovorila sama autorka a hosťom bol aj Palo Bálik. On dal knihe vzhľad bibliofílie, ktorá je už na prvý pohľad niečo zvláštne.
Foto: archív Pala Bálika
Človek má chuť ju pohladkať, rýchlo nazrieť a po otvorení zažije malý šok. Najprv sa mu zazdá, že sa kniha rozpadá, ale to je práve Bálikov fórik. Dizajnér obnažil väzbu, takže čitateľ má pocit, že nakúka do hlbokej intimity knihy. Tá sa mu viac než otvára. A na prekvapujúcom mieste je napísaný tajný odkaz: „Unikátna bibliofília o hľadaní jazyka, v ktorej poetka a prozaička Etela Farkašová neprestáva byť filozofkou.“ To je aj podstata tejto knihy o písaní a nepísaní: čitateľ si uvedomí, že jazyk je zázrak, ktorý máme všetci k dispozícii a vďaka nemu sme nekonečne slobodní. A môžeme si myšlienky zvečňovať písaním, lebo inak nám utečú. Je zážitok čítať si, ako to je v živote spisovateľky, ako píše a nepíše, ako nadobúda a stráca.
Foto: Helena Dvořáková
Aj uprostred noci
Kniha je delená na kapitolky – osobné a dôverné epištoly. Píše napríklad, ako miluje rána, keď vie, že príde nerušený deň, v ktorom môže písať. Sadne si za počítač a všetko zlé sa vzdiali. Ponorí sa do písania. Je to jej spôsob existencie, myslenia, komunikácie cez akúkoľvek vzdialenosť. Dozvedáme sa dôverné podrobnosti o jej pracovných návykoch, povedzme, know how.
Často tiež cituje rôznych iných spisovateľov. Osudovo znie Durasovej tvrdenie, že keď sme na dne, zachráni nás písanie. A aký dojímavý je Farkašovej povzdych nad zamýšľaným a nenapísaným: „Obostiera ma neha snenia, bdelého, o akom písal francúzsky filozof Gaston Bachelard, na dosah sú texty dobré, lepšie ako všetky moje predchádzajúce, vlnia sa okolo mňa, zľahka sa ma dotýkajú, mala by som vstať a otvoriť počítač.“
Nie vždy je možné hneď zaznamenať myšlienky, a tak texty miznú a autorka sa už len dodatočne snaží nachádzať ich kontúry, no tie najlepšie verzie zmizli v nenávratne. A v jej knižnici nenapísaných textov má aj tie, ktoré boli vymazané, roztrhané, odložené či inak umŕtvené. Tu je čítanie clivé, ale vzápätí vzpruží objavnosťou. Veľmi sa mi napríklad páčilo uvažovanie o tom, že umenie pomáha robiť neznáme známejším, ale aj naopak: Farkašová cituje myšlienku Jona Fossého o tom, že umenie pretvára známe na neznáme. Aj to je nutné.
Čítajte viac Nobelista Jon Fosse exkluzívne pre Pravdu: Literatúra presahuje život
Ale nie sú to samé teórie. V knihe O písaní/nepísaní sa dočítame, ako Inge Skalická radostne volala Farkašovej uprostred noci, že prišla na lepšie slovo do prekladu jej textov. Jazyk je naliehavý!
Foto: Helena Dvořáková
Vítaná edícia
Etela Farkašová o knihe vtipne poznamenala, že to je prvá z jej kníh, čo vznikla na objednávku: „Keď ma Danka Podracká oslovila, či by som nechcela prispieť do novej edície venovanej téme písania, nezaváhala som ani na sekundu. Písanie je mojou témou už veľa rokov, uvažujem o ňom, o jeho rôznych aspektoch, kontextoch, o jeho zmysle a podobne. Takže hoci je to kniha na objednávku, vlastne som do nej vložila svoje dávnejšie – i terajšie – myšlienky o tom, prečo ja sama píšem, čo ma k tomu priviedlo, čo ma vôbec motivuje písať, aké miesto má písanie v mojom živote, čo od neho očakávam a či vôbec možno od neho niečo očakávať. Písanie je téma, ktorá ma roky fascinuje – mimochodom, práve táto veta už odznela v našom rozhovore pred časom, a to práve na stránkach Pravdy. Po tomto vyznaní je asi jasné, že knihu som písala s veľkou radosťou, bola to aj akási bilancia mojich úvah o téme, o mojej skúsenosti s písaním, ba aj o literatúre ako výsledku procesu písania.“
Zaujímalo ma, či po tejto bilancii už vie Etela Farkašová o písaní všetko. Vraj zďaleka nie a myslí si, že sa o ňom ani nedá všetko vedieť. Je to proces, ktorý zakaždým niečím prekvapí a aj v tom spočíva jeho krása, dobrodružstvo.
Téma písania vzrušuje nielen Farkašovú, ale aj iných profesionálov. Dnes sa totiž píše všelijako, zahlcuje nás inflácia textov pochybnej kvality, v ktorých sa čitatelia nestačia orientovať. Hrnie sa to, číta sa to a robí to šarapatu v myslení a cítení. Dobre teda, že vzniká edícia o tom, čo písanie naozaj môže byť a aká je to zodpovednosť, aká sila. Nedá sa predpokladať, že tieto publikácie pôjdu na dračku, ale komu je písanie blízke, vie, že napísané slová, tie hodnotné, pôsobia, hoci by ich práve nikto nečítal. To je tak, ako keď Farkašová hovorí, že píše, aj keď nepíše – ľudia čítajú, aj keď nečítajú. Visí to vo vzduchu, ako sa hovorí ľudovo. Preto túto edíciu vítame.
Priateľky v jazyku
Ako som už spomenula, dizajnérom knihy je Palo Bálik a je to už tretí titul z edície bibliofílií. Všetky tri majú rovnaký vizuál, len desať uzlových slov vyrazených na obálke je iný. "Odvíja sa od najvýznamnejších slov, tvoriacich niečo ako sieť textu. Teda rovnaký dizajn majú všetky tri doteraz vydané bibliofílie,“ približuje mi edíciu poetka a editorka Dana Podracká
„Sú to texty Mily Haugovej Stigma písať, Ivany Dobrakovovej A čo sa vám stalo? Treťou je práve bibliofília Etely Farkašovej O písaní/nepísaní. Naša predstava pri tvorbe edície bola taká, že autor alebo autorka napíše text pojednávajúci o písaní ako tvorbe aj sebatvorbe, o vlastnom živote, o zázname návratných alebo iných myšlienok, či nečakaných životných situácií a udalostí, ktoré do písania vstupujú, ba môžu ho aj rozvrátiť. Išlo by o akúsi alfabetickú spoveď autorského charakteru.“ Farkašová tento zámer dôsledne naplnila. S Danou Podrackou vytvorili pri tvorbe bibliofílie zaujímavý tandem, aj Podracká je vynikajúca a filozofujúca autorka, bola som teda zvedavá na podrobnosti. Sú s Farkašovou priateľky?
„Etela Farkašová je mi blízka filozofickou spodnou riekou, ktorá sa objavuje v každej z foriem jej písania. Dalo by sa povedať, že sme priateľky v jazyku, lebo každý autor či autorka býva v jazyku. Spôsob jej myslenia a písania je mi blízky a je mi blízke aj to, že splýva so svojimi postavami, ktoré sa z nej rodia. Výborne sa s ňou spolupracuje, je dochvíľna, precízne mysliaca. Vždy má vlastné myšlienky, ktoré otvárajú nielen pri písaní, ale aj pri rozhovore o písaní nové dimenzie. Diskutovali sme o tomto texte pred napísaním a po jeho napísaní, o jednote vnútri obsahov, bola to v podstate literárna a filozofická dišputa. O opravách sme diskutovali spolu s jazykovou redaktorkou Gitkou Bízikovou, ale išlo len o kozmetické úpravy. Text je z môjho pohľadu jednotná krištáľová slza z lustra. Bolo to radostné po všetkých stránkach.“
A Dana Podracká ešte dodáva pár slov o talentovanom Palovi Bálikovi, ktorý je vraj nielen uznávaným dizajnérom Slovenského literárneho centra, ale dalo by sa povedať, že je dizajnérom mnohých autorov slovenskej literatúry (Peter Krištúfek, Jana Beňová a ďalší). Je plný nápadov a vždy je o pár rokov vpredu. Umelú inteligenciu použil aj pri tvorbe virtuálneho portrétu Janka Kráľa, dvojknihy (v slovenskej a anglickej verzii), ktorú SLC vydalo k 200. výročiu narodenia autora. Bola to prvá kniha na Slovensku, ktorá pri tvorbe dizajnu využila moderné technológie.
