Smrť šeky neberie, tvrdí bankár a básnik Pavol Hric

V týchto dňoch si milovníci poézie môžu nájsť v kníhkupectvách novinku so zaujímavým titulom Smrť šeky neberie. Jej autorom je Pavol Hric, rodák z Levoče, ktorý posledných tridsať rokov žije, pracuje a tvorí v Bratislave. Jeho knižku tvorí 129 literárnych útvarov. Sú tam básne, piesňové texty i príležitostné vinše. Na konci knižky čitateľ nájde aj verše v češtine. Je to autorská prvotina, a tak sme Pavlovi Hricovi položili pár otázok.

07.01.2025 08:00
debata

Čím to je, že päťdesiatštyriročný človek a bankový úradník zrazu vydá svoju prvotinu?

Je to najčastejšia otázka, ktorú dostávam, spolu s otázkou – ako ide dokopy bankovníctvo s poéziou. Nezačal som písať takpovediac na staré kolená. Prvý piesňový text som napísal ako trinásťročný. Kamaráti si založili kapelu a ja som túžil stať sa jej členom. Nevedel som hrať na žiaden hudobný nástroj, tak som sa do kapely votrel ako textár a opravár zosilňovačov, mikrofónov, reproduktorov a inej techniky. Časom som sa naučil hrať na basovej gitare. Texty som písal asi do dvadsiatky, potom prišlo štúdium na VŠ a pracovný virvar. V čase pandémie sa doba a život trocha spomalili, a to možno naštartovalo znova moje písanie.

Pavol Hric Foto: archív Pavla Hrica
hric pavol Pavol Hric

V knižke sú básne i piesňové texty. Je medzi nimi veľký rozdiel z pohľadu náročnosti tvorby?

Báseň nemusí mať za každú cenu rýmy, v texte pre pieseň, rýmy naopak byť musia. Báseň nemusí mať vnútorný rytmus a zarecitujete prakticky všetko. Zatiaľ čo text piesne musí mať rytmus a musí byť spievateľný. Na druhej strane, ak nejde o zámer, v piesňovom texte je dôležitým atribútom jeho jednoduchosť a ľahkosť. Báseň môže byť naopak epickejšia a náročnejšia na pozornosť.

Pavol Hric: Smrť šeky neberie Foto: PT Marenčin
smrť šeky neberie, Pavol Hric Pavol Hric: Smrť šeky neberie

Aké píšete vy?

Určite nepíšem ľahko pochopiteľné básne a texty na prvé prečítanie či počutie. Týmto talentom žiaľ nedisponujem. Naopak, nútim čitateľa, aby rozmýšľal, čo som básňou chcel povedať. Až na pár výnimiek je pre mňa základom príbeh. Písať vety bez hlbšieho zmyslu, ktoré sa perfektne rýmujú, by ma asi neuspokojilo. Na druhej strane, niektoré moje veci asi nebudú nikdy zhudobnené, napriek faktu, že sú postavené na piesňovom pôdoryse. Sú skrátka príliš komplikované.

Vždy viete, či píšete báseň alebo piesňový text?

Práveže nie. Mám to šťastie, že som sa stretol s najlepšími slovenskými textármi a básnikmi na schôdzi Slovenského ochranného zväzu autorského. Ich pomoc a spätná väzba ma často naviguje k forme a štruktúre textov. A dozviem sa, či ide o dobrú alebo zlú báseň. Až do odpovede som si myslel, že som napísal piesňový text.

Kto je vaším čitateľom, aké je cieľové publikum?

Mám okruh priateľov, ktorým posielam občas svoje texty. Sú medzi nimi milovníci poézie, ale aj ľudia, ktorí predtým poéziu nečítali a pýtajú si odo mňa novinky. Sú to hlavne ľudia mne generačne blízki a starší, ktorí majú takpovediac niečo odžité. Spája nás podobný osud už len tým, že sme sa narodili v Československu. Mám však aj čitateľov od dvadsať do päťdesiat rokov, ktorí pociťujú v dnešnej uponáhľanej dobe, preplnenej informáciami, určitý deficit niečoho, čo ani možno nevedia pomenovať. Poézia to u nás nemá ľahké, čo vidno aj v ponuke kníhkupectiev. Je okrajovým žánrom, podobne ako balet, krasokorčuľovanie či škandinávsky film.

Spomínali ste, že ste sa narodili v Československu a máte v zbierke aj texty v češtine. Aký máte vzťah k českej kultúre a poézii?

Veľmi blízky, som jej každodenným konzumentom, a v podstate nerozlišujem medzi českou a slovenskou produkciou. Mojím umeleckým vzorom je textár a básnik Michal Horáček. Mám priateľov – čitateľov aj v Česku a slovenčina je pre nich stále poetický a krásny jazyk, ktorý im chýba. Na Slovensku máme vynikajúcich textárov, ale aj tých, ktorí sú priemerní.

V Česku je, podľa mňa vyššia úroveň textov v populárnej hudbe ako u nás. Málokedy u nich počujem remeselne nekvalitný text s gramatickými rýmami a všeobecnými pravdami, ako u nás často v rádiách. Je to dané aj ich dlhoročnou textárskou školou. Ale Slovensko má stále svojich bardov, ktorí sú etalónom kvality a počujeme ju v piesňach Patejdla, Grigorova, Elánu, Žbirku, Gombitovej, Müllera, či Lipu. Raz by som k nim chcel patriť aj ja.

Čo by ste chceli na záver odkázať čitateľom?

V básni Chcem ťa, ktorá sa už do zbierky nedostala, píšem: Život je príliš krátky

na povinné tance.

Na chleba si ma natri,

alebo nastav pancier.

Pozvi ma k sebe večer,

keď ti bude smutno.

Za dážď sa preoblečiem,

pritečiem vodou mútnou.

Život je príliš krátky, preto pozvite k sebe do srdca poéziu. Môžete začať tým, že odpustíte sebe, alebo niekomu, na koho sa hneváte. Zavolajte priateľovi, priateľke, učiteľke zo školy, hocikomu, s kým ste roky neboli v kontakte. Za dážď sa preoblečte a prineste na svet vlahu. Svet ju potrebuje. Svet potrebuje dobrých ľudí.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #kniha #poézia #Pavol Hric #Smrť šeky neberie