
Nešťastný názov
Nadpis Dedo Lužko nič nehovorí. Román nie je o dedovi Lužkovi, ale o novinárovi Karolovi. Na zadnom obale sa nezmyselne píše, kto je Dedo Lužko, respektíve Dedoluško, a jeho vnuk Kajoluško. Hoci sa výstižne uvádza, že Lužko bol mravný človek v nemorálnom systéme, človek 20. storočia, v prvom rade to bol veľmi jednoduchý človek, ktorý vôbec nevystihuje dobu, spoločnosť.
V celom románe sa prelínajú dve roviny – život pána Lužka v druhej polovici 20. storočia s detstvom hlavnej postavy Karola a niekoľko mesiacov z doby referenda o brexite v roku 2016 v živote novinára – už dospelého Karola (román je rozdelený na štyri nerovnomerné časti podľa ročných období). Hlavná postava Karol je alter ego samotného spisovateľa a dej je zasadený do obdobia, keď pôsobil ako šéf komentátorov v denníku Sme. V postavách šéfredaktora Peterku, kolegyne Julky, komentátora Šulca či exmanželky Ireny sa ľahko rozpoznajú konkrétni, verejne známi ľudia. No nemali by sme zamieňať románovú fikciu za skutočnosť.

Aj keď akýkoľvek spisovateľ vychádza z vlastného života, píše určitú autofikciu, vždy samotné fakty prekrúca, zamieňa, prestavuje, osekáva: pamäť zlyháva, konkrétne výmeny názorov, dialógy si už po čase nikto nepamätá. Domýšľať, že Kopcsayove postavy sú prekopírovaním reálnych ľudí a udalosti sú zachytené presne tak, ako sa stali, automaticky dosadzovať vety a názory románových postáv reálnym postavám, by bolo scestné a mylné, rovnako ako dedukovať ich vzťahy.
Kopcsay písať vie: pútavo, humorne, ironicky a má čo povedať o dnešnej dobe, o ľudských osudoch.
Grobianske postavičky, komická mamička
Nič to nemení na pichľavom pohľade na novinárske povolanie a dianie v novinách. Kopcsay sa nemohol vyhnúť ani čitateľským reakciám dotieravých mudrlantov, ktorí si myslia, že svoje primitívne „múdra“ musia každému stále vykladať až do omrzenia, zvlášť otravovať novinárov mailmi, urážať ich, a dávať najavo svoje „vzdelanie a rozhľad". No celkovo kaleidoskop grobianskych postavičiek nemá takú grotesknú podobizeň ako v Asvabaždení. Navyše autor je dosť ostrý a ironický i k samotnému Karolovi, vôbec ho, inteligentne, nešetrí.
Hlavná postava už nie je tradičný Kopcsayov človek mucha, lúzer v spoločnosti plnej sebavedomých a hrdých „víťazov“, ktorému uteká život medzi prstami. No autor ho trochu do takej pozície tlačí – to už by nebol Kopcsay, je to jeho románový „copyright“. Karol bol veľmi talentované dieťa, ktoré vedelo skoro čítať a počítať, podľa mamičky mohol z neho vyrásť niekto iný, len mal viac chcieť, lepšie sa oženiť. Vôbec komická postava mamičky, ktorá zrelému mužovi, štyridsiatnikovi a päťdesiatnikovi, stále frfle do života a vo všetkom ho poučuje, chce mu len to najlepšie, je to, v čom by si slovenskí spisovatelia mohli vziať od Kopcsaya príklad, pretože je to fenomén našich rodinných životov.

Hoci detstvo Karola (Kajaluška) s nostalgickým spomínaním na veci, ktoré nás obklopovali a navždy zmizli, sa odvíja v priebehu viac ako jedného desaťročia, predsa len postava deda (s celým „životopisom“) pôsobí jednotvárne, i keď možno pravdivo (nič viac sa v ňom neskrýva). Ako autor už prezradil, v mladosti napísal text ako poctu pokojnému životu v Modre, ktorá ho fascinuje. Zdá sa, že túto prvotinu oprášil, „poupratoval“ a vložil do iného príbehu. Nestalo by sa tak prvýkrát, čo Kopcsay oprášil svoje staršie texty.
A prečo je Karol oproti dedovi nespokojný, nervózny, hľadajúci, neraz bez príčiny nevrlý voči druhým, keď žije v dobe neobmedzenej slobody – stačí si len správne vybrať? Nie je tým rozdielom medzi dedom a vnukom práve doba? Stabilitu, „naprogramovanie“, predvídanie životnej púte vystriedali permanentná neistota, stupňujúci sa zhon, neutíchajúca paľba nových prízemných a jednorazových vábničiek, ktorá odkláňajú náš zrak od podstaty a zapratávajú život, zaplňujú okno, ktorým sa pozeráme do života. Kopcsay opäť potvrdil (ale to dokazuje aj v príhodách na facebooku), že písať vie: pútavo, humorne, ironicky, má čo povedať (na rozdiel od iných) o dnešnej dobe, o ľudských osudoch.
