
Sarajevské deti
Keď sa povie Sarajevo a rok 1992, ľudia si spomenú
Bolo to tak blízko. Dávno či nedávno? Keď sa povie Sarajevo a rok 1992, ľudia si spomenú, aj tí, čo vtedy prežívali svoje vlastné životy, ktorých sa vojna v bývalej Juhoslávii priamo nedotkla. V obliehanom meste, obkľúčenom ostreľovačmi, na každého číha smrť. Nikto tu nemá na výber, no deti zo všetkých najmenej. Desaťročný Omar presedí celé dni v okne detského domova a vyzerá matku, no tá od istého dňa na návštevu neprichádza. Zmietajú ním pochybnosti, či ešte žije, ale nádej je to jediné, čo mu zostáva. Chovankyňa Nada je už naučená na život bez rodičov, v domove ju ochraňuje starší brat Ivo. Lenže čoskoro má narukovať.
Sarajevské deti má odviezť humanitárny konvoj do Talianska, ale ako potom Omara nájde jeho mama a ako sa Nada stretne s bratom? Po neúspešnom pokuse o útek nasadnú do autobusu spolu s inými deťmi a vezú sa v ústrety svojej novej budúcnosti. Lenže minulosť a rodinu nenecháš len tak za dverami autobusu, ani keby si šiel kamkoľvek ďaleko. Sú zvláštne tieto opustené deti, čo namiesto hier počúvali svišťanie granátov a streľbu, keď sa v čase vojny vychovávali navzájom. Už v autobuse sa k nim pridajú aj deti z rodín, no držia sa spolu. Ani na izbe nechcú byť „s chuligánmi“. O niečo starší trinásťročný Danilo má rodičov a sestru, ale nad deťmi z domova neohŕňa nos. Naopak, ponúkne sa Nade, že jej pomôže a že sa o ňu postará. Medzi troma deťmi vznikne silné puto, ktoré nezanikne ani po rokoch.

Chlapec na strome, šedivé deti
Nada má telesný hendikep, na ruke jej chýba jeden prst, no najradšej zo všetkého kreslí. Už ako malá sa naučila, že plakať môže byť nebezpečné. Omar nadovšetko miluje svoju mamu a s láskou si spomína aj na nehostinný domov, v ktorom bola spolu s ním. Danilo videl, ako vojaci rodičov ponížili a jeho mladšia sestra sa začala zajakávať a na hlave sa jej zjavil šedivý prameň vlasov.
Každý z troch hlavných hrdinov je iný, a predsa majú niečo spoločné. Každý z nich si prežil svoje a všetci túžia po blízkosti. Postupne spoznávame obraz ich rodičov v predvojnovom čase a vzápätí sme spolu s obyvateľmi mesta, kde v žiadnom dome nie je voda, kde rabujú dokonca aj policajti a na čiernom trhu sa predáva humanitárna pomoc aj infúzie, krčíme sa pred strelcami a ako deti z domova zhadzujeme zo stromu čerešne, pre všetkých. Rosella Postorino sa na všetko díva očami detí, ktoré sú vo vojne štatistami, a predsa v nej trpia. Bude pre nich Taliansko vyslobodením?
V mnohých bosnianskych rodinách mali hrnce, v ktorých sa nikdy nevarilo bravčové mäso, aby mohli pohostiť svojich moslimských či židovských priateľov
Sarajevské deti po príchode do cudzej krajiny zveria mníškam, a hoci doma boli bežné zmiešané manželstvá a v mnohých bosnianskych rodinách mali hrnce, v ktorých sa nikdy nevarilo bravčové mäso, aby mohli pohostiť svojich moslimských či židovských priateľov alebo rodinu, tu o nich nevedeli nič. Dostanú šaty, jedlo, chodia do školy a dostanú aj omše a Kristovo telo v kostole. U mníšok žijú oddelene chlapci a dievčatá aj deti podľa veku, Omara tak sčasti odlúčia od staršieho brata aj od kamarátky Nade, až Omar na protest vylezie na strom a odmieta odtiaľ odísť. Zachráni ho mníška s prezývkou Otrava, ktorá mu pod strom nosí jedlo.
Onedlho sa niektorí dostanú do pestúnskych rodín a to im prinesie ďalšie odlúčenie. Omarov starší brat chce začať nový život a hodiť minulosť za hlavu, Omar však tvrdohlavo čaká, kým bude môcť vyhľadať ich skutočnú matku. Čím sú adoptívni rodičia lepší, tým viac akoby ponížili jeho skutočných rodičov, ľudí bez vzdelania, s tvrdou pokožkou, pokazenými zubami a páchnucich potom. Doma sa už dávno naučil nepýtať si jesť, aby mamu nezarmútil, no mamin pach preňho vždy zostáva vôňou. Jedni chcú zabudnúť, iní naopak.

Aj Danilovi sa zmení život, do Talianska za ním príde jeho vlastná mama a sestra, otec však zostáva doma aj po skončení vojny. Chce pomáhať s obnovou, no vzďaľuje sa vlastnej rodine. Danilo chce zapadnúť a zabúda na svoju kamarátku, ktorej dal kedysi pod pažbami pušiek sľub, že ju ochráni. Nada je na adopciu veľmi svojská, stále zostáva u mníšok, aj keď od ich príchodu do Talianska prešli už roky. Podarí sa jej niekedy stretnúť s bratom Ivom? Žije vôbec ten chlapec, ktorý bol kedysi v domove pre všetkých autoritou a chránil ju?
V ťažkej dobe je dôležité nestratiť cit. Lebo keď je vonku zle, o to viac treba ľúbiť
Detské osudy sú popretkávané skutočnými historickými udalosťami, no aj tie autorka podáva veľmi sugestívne, veď detský pohľad je čistý, nezaťažený – a to viac chytí za srdce. Rozprávka o ružovom prasiatku, ktorým sa stal zaživa upečený novorodenec. Vyhladovaní ľudia, ktorí s dôverou šli po jedlo a čakala ich masová poprava. Vojaci, čo hrajú futbal s nepriateľovou odseknutou hlavou. Aj tieto krátke, no intenzívne časti dokresľujú príbeh, aký prežívali ľudia len kúsok od nás, iba nedávno.
Zároveň s týmito historickými spomienkami, pretavenými do silného metaforického jazyka, sa odvíjajú osudy našich hrdinov, sarajevských detí, z ktorých sa pomaly stávajú dospelí. Čo si v sebe ponesú a ako si poradia so životom? Román Len som ťa miloval je strhujúci nielen svojou témou, ale aj pútavým autorským štýlom, na všetky hrôzy sa díva očami detí, ktoré do seba nasávajú krutosť sveta a ten pohľad je priamy. V ťažkej dobe je dôležité nestratiť cit. Lebo keď je vonku zle, o to viac treba ľúbiť. Rosella Postorino za svoj debutový román získala prestížnu taliansku literárnu cenu.
