Kniha týždňa: Pišťankov Pán Hronu bol výsmechom doby. Vyšiel až po rokoch vďaka rukopisu v listoch

Foto: Slovart

kniha Pan Hronu Peter Pišťanek - Dušan Taragel: Pán Hronu

Pišťanek si nerobieval zo svojich textov kópie a zdalo sa, že dvadsaťšesť krátkych a ostrovtipných príbehov z jeho literárnych počiatkov je navždy stratených, kým jeho priateľ aj literárny súpútnik Dušan Taragel neobjavil ich originály. Mal ich doma, ukryté v Pišťankových listoch, ktoré mu posielal z vojenčiny a z nemocnice. Aj keď sa z nich zachovala len polovica, Taragel ich doplnil niekoľkými neskoršími textami a najmä pridal do knihy cennú časť o Pišťankovom živote v rokoch, keď sa z neho iba stával spisovateľ.

Čo je SOLSKR

Pišťanek a Taragel v 80. rokoch spolu vymysleli nový literárny žáner, ktorý nazvali Slovenský obrodený lyrizovaný sociálno-kritický realizmus a v duchu vtedy obľúbených všadeprítomných skratiek vznikla aj skratka tohto literárneho štýlu – SOLSKR. Krkolomné? Rovnako krkolomné sa obom mladým začínajúcim autorom zdali diela socialistického realizmu, idylický obraz slovenskej dediny aj lyrizovaná próza. Nič z toho v ich očiach nebolo tak, ako sa o tom písalo a mladí chlapci si začali z takej oslavy vymyslenej skutočnosti riadne uťahovať.

Vyberali si primárne 50. roky, obdobie kolektivizácie a radostného budovania, ich hrdinovia museli mať „zrobené mozoľnaté ruky“, no na rozdiel od hrdinov socialistického realizmu boli zadubení a „tupo hľadeli“ na seba navzájom aj do svetlej budúcnosti. Tento obraz slovenskej dediny bol úplne opačný ako ten oficiálny, bol paródiou na formalizmus a literárny schematizmus doby. A tomu ešte na konci každého príbehu namiesto optimizmu čaká tragédia, často priamo smrť hlavného hrdinu a pritom riadne nezmyselná.

Presne podľa doktríny SOLKSR napísal Peter Pišťanek svoje prvé poviedky, v ktorých sa do seba z ničoho nič zadrapia chlapi v dedinskej krčme alebo dvaja najväčší sedliaci v dedine a aj taká obyčajná udalosť ako manželská nevera po slovensky spôsobí výpadok elektriny a jadrovú vojnu.

Čítajte viac Kniha týždňa: Sloboda ako výzva alebo prečo treba brániť demokraciu

Mladí autori

Tí, ktorí si tie časy pamätajú, si aj po rokoch zgustnú na Pišťankových prvých ostrovtipných poviedkach, jeho postavičkách, ktoré doplácajú na vlastnú malosť, zaťatosť a zadubenosť. Sú vtipné, dynamické a s prekvapivou, priam absurdnou pointou – jedného zožerú prasce, iný sa obesí alebo dačo ešte horšie. Ani „stretnutie starého s novým“, taká obľúbená téma pri združstevňovaní, tu nedopadne celkom „s kostolným poriadkom“. Niektoré témy sú nadčasové, ako keď sa sedliak stíhaný jednou tragédiou za druhou rozhodne, že už má tej božej nepriazne dosť a chce sa dať „odkrstiť“. Pišťankov Pán Hronu by vo svojej dobe, samozrejme, vyjsť nemohol, bol búrkou v stojatých vodách, výsmechom a popretím vtedajších ideologických aj literárnych princípov. Lenže aj dnes sa na ňom mnohí schuti zabavia.

Rovnako cenné ako samotné poviedky sú aj okolnosti ich vzniku. Dušan Taragel ich pre čitateľov presne zasadí do kontextu doby aj Pišťankovho života. V „prídavku“ k Pánovi Hronu píše nielen o dobe, keď sa schádzali v Klube mladých autorov (,,Prišli by aj iní, ale buď neboli mladí, alebo neboli autori.„) a niektorí čelili cenzúre – iní jej nečelili, lebo ešte nestihli napísať nič. Aj keď sa na čas ich cesty rozišli, Taragel študoval a Pišťanek musel ísť "na vojnu“, zostali si natrvalo blízki a v kontakte. Pišťanek posielal svoje poviedky písané rukou, v listoch (aj tie sú spolu s fotogrfafiami súčasťou knihy), aby ich kamarát prepísal na stroji.

Práve vďaka týmto poviedkam si Pišťanek ako autor začal veriť, že raz sa stane skutočným spisovateľom. Stalo sa. No ešte predtým prechádzal ťažkým obdobím hľadania, musel znášať povinnú vojenskú službu aj ťažký úraz. Hoci pracoval ako robotník, v hlave mal už vtedy veľké plány v oblasti literatúry, hudby, filmu a pravidelne o nich referoval kamarátovi. Nech sa vtedy zdali akokoľvek chimérické, Pišťanek napokon zabrúsil do každej z týchto oblastí. Desať rokov po Pánovi Hronu napísal Rivers of Babylon.