Foto: Slovart
Prudká zmena sociálnej situácie
Viktor je plodom svojej doby – architekt, ktorý mal veľké plány a skončil ako majiteľ obchodu s kúpeľňovými kachličkami. Pred päťdesiatkou sa mu život rozpadá pod rukami, finančne je už síce dávno „za vodou“, ale jeho manželstvo skončilo v troskách, s jedinou, už dospelou, dcérou sú si na hony vzdialení a starnúci otec trpí demenciou a je naňho čoraz viac odkázaný. Život mu nenaplní ani mladučká milenka, ani mäkučký finančný vankúš na účte, kým nenájde to, čo kdesi cestou stratil. Alebo to doteraz ani nehľadal?
Pred očami sa nám odvíja Viktorov príbeh, popretkávaný príbehom jeho otca Jakuba, ktorý za slovenského štátu prišiel o celú rodinu a ako mladý chlapec zostal na svete sám. Viktorov život akoby nabral opačný smer, ocitol sa osamotený v najlepších rokoch. Pokúša sa presadiť ako architekt a prechádza ťažkými začiatkami v 90. rokoch, až sa nakoniec chopí náhodnej šance, z ktorej sa vykľuje dobrý biznis. Vďaka kúpeľňovým kachličkám dokáže svoju mladú rodinu uživiť viac než dobre. Len manželke a dcére sa akosi vzďaľuje. Táto „prudká zmena sociálnej situácie“ síce smeruje k blahobytu, ale to nestačí. S nádejou sa chce opäť chopiť architektúry, no nevie, či po rokoch ešte obstojí, alebo je už len nezaujímavý priemer. Ešte ťažšie ako oprášiť svoje profesijné sebavedomie je však pozliepať rodinné vzťahy. A tu sa mu ponúka nečakaná šanca z celkom iného smeru: otec mu na sklonku života pootvorí dvere do rodinnej minulosti.
Čítajte viac Alessandro Baricco si vzal na mušku strelcov. Jeho nová kniha pripomína Bibliu
Bezpečnosť nado všetko – opatrnosť navyše
S Viktorom prechádzame obdobím od konca socializmu cez mafiánske 90. roky až po chaotický zhon dnešných dní. A ako sa ukáže, mnohí, ktorým sa darilo predtým, si v nových pomeroch ešte viac polepšili. Presne ako pred rokmi, keď sa krajinou prehnala vojna, ktorá pripravila jeho otca o ruku aj o rodinu.
V historických pasážach je Pavol Weiss veľmi silný, charaktery postáv verne kreslia atmosféru doby, v ktorej sa mrzačili ľudské telá aj duše. Vieme si presne predstaviť, ako asi vyzerala „dobrovoľná arizácia“ aj „odvážni bojovníci proti fašizmu“, ktorí na mieste odbachli šoféra vezúceho proviant do hôr. Všetci tí „slušní ľudia“, ktorí sa pomstievali, udávali aj bili, keď nimi lomcoval „spravodlivý hnev“. V Topoľčanoch, kde sa Viktorov otec Jakub narodil, sa po vojne skutočne konal protižidovský pogrom, hoci z fašistických lágrov sa ich vrátila len hŕstka, už tu doma neboli.
Čítajte viac Kniha týždňa: Terminál ráje veští smrť súkromiu. Francúz písal aj o Slovensku
Zato tu boli doma typy ako žandár Jožko, ktorého životným krédom bolo Bezpečnosť nado všetko – a opatrnosť navyše. Bol žandárom za prvej republiky aj za slovenského štátu a potom sa prepracoval až k tajnej bezpečnosti. Alebo „slušný arizátor“ Lazníčka, ktorý nakoniec celú rodinu poslal do Osvienčimu a po vojne bol funkcionárom. Jakub prišiel o ruku pri svojom prvom partizánskom boji v Liptovskom Mikuláši, keď nešťastne spadol na mínu. O rodinu prišiel v plynovej komore. Na to, aby sa mohol vrátiť do rodičovského domu a obchodu, zákony neboli. Armáda mu však ako vojnovému invalidovi veľkoryso ponechala spodky (dva páry), onuce (dva páry), uniformu, topánky, zimnú čiapku aj civilný zimník.
Lepšie nedopadol ani doktor Berger, ktorý v tábore prišiel o ženu a dcéru, doma ho dav skoro utĺkol a v 50. rokoch ho zavreli za „protištátnu činnosť“. Adam Beránek, syn majiteľov likérky, sa tiež zachránil z rodiny jediný útekom do Ameriky. Zato partii pár ľudí, ktorí sa navzájom podporovali, sa doma darilo dobre a prežili každý režim. Z ľudákov boli zrazu partizáni, tí, čo arizovali potom znárodňovali a neskôr zas podnikali. Samí „slušní ľudia“, čo v socializme kradli pri rozvoze mäsa a po novembri pýtali výpalné.
Čítajte viac Kniha týždňa: Storočie. Sto rokov v jednom dome, sto rokov túžby po lepšom živote
Aj keď sa nám to nijako nepáči, nedá sa nič robiť, naše osudy sú spojené, tak ako osud židovského chlapca Jakuba s osudom „strážcu poriadku“ Jožka. A životy dnešnej generácie určuje minulosť rodičov a starých rodičov viac, ako by sme boli ochotní pripustiť. Lenže ak schováme minulosť kamsi do mrazáka, vždy nás bude mátať, najmä ak je bolestivá. Treba ju najprv vytiahnuť na svetlo a až potom pekne pochovať, inak nám pred očami ožije znova. Pavol Weiss v románe 2¤500 týždňov vytiahol na svetlo naše staré hriechy, odvrátenú dávnejšiu aj nedávnu slovenskú minulosť. Čo tá minulosť povie nášmu hrdinovi Viktorovi a či ju dokáže dôstojne pochovať, ukáže čas.
Čítajte viac Kniha týždňa: Pišťankov Pán Hronu bol výsmechom doby. Vyšiel až po rokoch vďaka rukopisu v listoch
