Česi a Slováci sú si veľmi blízki – však aj vy máte české korene. Býva to teda niekedy až cezhraničná láska?
Áno, keď hovorím o dobrom vzťahu našich národov, nemyslím tým len tie historické, tie dobré politické a kultúrne vzťahy, ale aj rodinné. V jazykovede je odvetvie, ktoré sa, ak sa dobre pamätám, volá onomastika. Onomastici skúmajú mená a aj oni by o týchto vzťahoch vedeli čosi povedať. Veď už mnohé slovenské priezviská – vrátane toho tvojho (môžem ti azda v odpovedi tykať ako dávnej priateľke), Helenka, a aj vrátane tvojho dievčenského mena, pamätám sa, že ako krásna študentka žurnalistiky si sa volala Dostálová – prezrádzajú, že medzi českým a slovenským národom nejestvovala v histórii iba politická a kultúrna príťažlivosť, ale nechýbala ani tá individuálna, citová.
A tá sa zapísala aj do histórie mnohých rodín. Stačí sa pozrieť do telefónneho zoznamu a čítať tie priezviská – sú ich tam tisíce takých, ktoré vypovedajú o vzájomnej príťažlivosti našich národov. Meno Feldek nie je pre ňu možno až také charakteristické – ale dopovedať to môžu fakty.
Doprajme si ich…
Aj môj otec sa narodil v Havlíčkovom (v roku 1906 ešte Nemeckom) Brode. Jeho rodičia aj s piatimi deťmi sa za prvej republiky presťahovali do Trenčína, kde z môjho otca už vyrástol Slovák. Keď som raz bol na besede na trenčianskom gymnáziu, na ktorom maturoval, zmienil som sa o tom – a moji hostitelia hneď siahli do knižnice a vytiahli ročenku z roku 1924. V nej, v zozname maturantov, sme objavili meno môjho otca, tuším pod číslom 6, teda pod podobným číslom, pod akým sa neskôr vyskytovalo moje meno v triednych knihách žilinského gymnázia, na ktorom som študoval ja. A má to aj púchovské pokračovanie.
Tam už otec pôsobil ako sudca?
Áno, keď môj otec absolvoval bratislavskú právnickú fakultu, prišiel ako mladý sudca do Púchova. Tam sa zblížil, a napokon aj oženil, so súdnou úradníčkou Margitou Stupiankovou, rodenou Pobežalovou, mojou mamou. A kde sa vzali v Púchove ľudia s takými menami ako Stupianek, či Pobežal? Ich dávni nositelia takisto museli prekročiť moravsko-slovenskú hranicu. Veď všetky tie slovenské mestá, ktoré spomínam – Trenčín, Žilina, Púchov – ležia iba na skok od nej. A vždy to fungovalo – a dodnes funguje – aj obojsmerne. Náš syn Martin aj dcéra Anička žijú v Prahe – a máme tam hromadu vnúčat, ktoré majú v krvi túto česko-slovenskú kombináciu. A určite nie sme jediná takáto rodina.
Foto: archív Feldekovcov
Znamená to, že sa v Prahe dobre vyznáte? (Ja ti v tomto texte ďalej profesionálne vykám, ak dovolíš.)
Sprievodcu po Prahe by som robiť nemohol. Lepšie sa vyznám v českej literatúre. Veď ani ako absolvent slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej som sa bez toho nemohol zaobísť. V čase, keď študovala moja generácia, bolí najspoľahlivejšou učebnicou dejín slovenskej literatúry tie jej dejiny, ktoré napísal Jaroslav Vlček. A kde sa vzal na Slovensku literárny historik s takýmto menom? Takisto musel prekročiť moravsko-slovenskú hranicu.
Foto: Archív Ľubomíra Feldeka
Spomínate si, ktorú českú knihu ste čítali ako prvú vôbec?
Takých spomienok mám neúrekom. Pamätám sa, že už ako žilinskí gymnazisti sme súťažili medzi sebou v tom, kto sa naučí naspamäť dlhší kus zo začiatku Švejka. Odvtedy ten začiatok (teda aspoň zlomky z neho) nosím v pamäti: „Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny. Kromě tohoto zaměstnání byl stižen revmatismem a mazal si právě kolena opodeldokem.
"Kerýho Ferdinanda, paní Müllerová?“ otázal se Švejk, nepřestávaje si masírovat kolena, „já znám dva Ferdinandy. Jednoho, ten je slouhou u drogisty Průši a vypil mu tam jednou omylem láhev nějakého mazání na vlasy, a potom znám ještě Ferdinanda Kokošku, co sbírá ty psí hovínka. Vobou není žádná škoda.“ "Ale, milostpane, pana arcivévodu Ferdinanda, toho z Konopiště, toho tlustýho, nábožnýho.“ „Ježíšmarjá,“ vykřikl Švejk, „to je dobrý. A kde se mu to, panu arcivévodovi, stalo?“ „Práskli ho v Sarajevu, milostpane, z revolveru, vědí. Jel tam s tou svou arcikněžnou v automobilu.“ Asi nie som jediný, kto to vie, ale dnešným gymnazistom sa ukladajú do pamäti iné texty – možno budú raz vnúčatám citovať, čo si zapamätali z televíznych správ o Trumpovom uchu.
Pekne citujete, znamená to, že viete po česky?
Ujde to. Každý Slovák nosí v pamäti nejaké to české slovo – a niekedy sa to zíde. Kedysi sme chodili s Mirom Cipárom na futbal, na Červenú hviezdu na státie. Obyčajne sme stáli tam, kde sme zblízka videli, ako útočí pravé krídlo. Na pravom krídle Dukly Praha hrával vtedy Brumovský, jediný futbalista, ktorý hral v okuliaroch. Pamätám sa, že som vtedy povzbudzoval bratislavského obrancu výkrikmi: “Dýchni mu na brýle!” Považoval som to za dobrý nápad – pravidlá to nezakazovali. Ale u obecenstva som s tým veľký úspech nemal. Obecenstvo má rado jednoduchšie myšlienky.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Videla som vás, ako ste v Prahe dokonca hrali divadlo. Páčilo by sa vám byť hercom alebo hry radšej píšete a čítate?
Začnem opäť spomienkou na mladosť (podrobne o tom hovorím v knihe Anny Lary Hop alebo trop – rozhovor s dramatikom). V Žiline – práve keď som mal asi štrnásť rokov – sa usídlilo Krajové divadlo pracujúcich. Názov mu dali v žargóne doby, ale divadlo nebolo najhoršie. Prvý raz som vtedy videl na scéne Shakespeara, dovtedy som ho poznal len z rozprávkovej knižky Evy Vrchlickej Z oříšku královny Mab. V divadle som videl Trojkráľový večer a páčilo sa mi, ako výborne hrali Gustáv Legéň a Anton Lysonek dvoch bohémov. V žilinskom divadle hrala už vo veľmi mladom veku aj Hana Hegerová, ktorú publikum volalo Carmen.
Prvý raz som ju videl v Ostrovského hre Kade horí, tade hasne. Raz, tak asi o šesťdesiat rokov neskôr, som jej to pripomenul v kaviarni: „Hanka, ako herečku som ťa obdivoval už ako chlapec.“ Nezareagovala. Usúdil som, že na vine bude asi jej v staršom veku už slabší sluch a zopakoval som to hlasnejšie. Ani sa neusmiala. Keď som sa chystal zvolať to tretí raz, kopla ma pod stolom moja žena. Doma mi vysvetlila, že môj kompliment bol hrozný. Vyznel tak, akoby Hana Hegerová mala v tej chvíli už najmenej sto rokov. Ja som si hry naozaj rád aj čítal. Kupoval som si ich v žilinskom antikvariáte. Shakespearov som tam ulovil celú sériu. Boli to české preklady Josefa Václava Sládka, ktoré vychádzali kedysi na začiatku 20. storočia v Ottovom vydavateľstve.
Hovoríme zatiaľ o samom súlade a súzvuku, ale – čím sa od Čechov líšime?
Nemyslím si, že sa Česi a Slováci až tak veľmi líšia. Najmä nie dnes – ak máme na mysli situáciu, v ktorej sa nachádza svet, a svoje obavy. Nemyslím obavy o seba – čo už tam po nás starcoch – ale obavy o budúcnosť našich detí a vnúčat. Tie obavy majú všetky stredoeurópske národy rovnaké. Nechcel by som sa znova zobudiť, tak ako som sa zobudil 21. augusta 1968 – a pozrieť sa z okna – a uvidieť tam – tak ako vtedy – ruský tank.
Moju básnickú spomienku na tie dni nájde každý, kto si vyhľadá na internete pamätnú tabuľu, ktorou si vo Zvolene pripomínajú Jozefa Leváka, slovenského hrdinu, ktorý zastavoval ruský tank vlastným telom – a obetoval svoj život. Autorom tej pamätnej tabule je výtvarník Fero Guldan – a sú na nej moje verše z básne Hodiny milosrdných bratov, ktorá sa začína slovami: „Šli zabiť pravdu – bola naším vzduchom. Zaťali – len krv detí vystrekla. Chceli sa napiť – voda bola suchom. Chceli sa dívať – spustila sa hmla.“
Svet sa mení a aj vzťahy medzi národmi. Čo je podstatné a nemenné v našom vzťahu s českým národom?
Najdôležitejšia spoločná vlastnosť našich národov je naše vedomie, že patríme do demokratickej Európy. Tá sa nemení a dúfajme, že sa ani nikdy nezmení.
Foto: Ivan Majerský
Dá sa povedať, ktorá vaša kniha alebo inscenácia mala v Česku najväčší úspech?
Určite to bola inscenácia hry o Edith Piaf Smrť v ružovom, ktorá mala – v preklade Jana Gogolu – premiéru v Divadle Na zábradlí. Režíroval ju tam vtedy môj, dnes už žiaľ nebohý, priateľ Karol Spišák.
Vy máte v Prahe veľa rodiny, priateľov, spolupracovníkov. Napríklad práve pri uvedení hry Smrť v ružovom vám pomohla česká herečka Bára Hrzánová. Ako to bolo?
Ona sa zaslúžila o rekordnú rýchlosť uvedenia. Hru o Edith Piaf som začal písať v roku 1994 a dokončil som ju vo februári 1995, v roku jej nedožitej osemdesiatky. Krátko predtým som videl na scéne pražského Národního divadla Krobotovu inscenáciu mrštíkovského Roku na dedine. Mníšku Amátu v nej hrala Bára Hrzánová. Keď som ju videl stáť celú v čiernom uprostred javiska, mal som dojem, že sa dívam na Edith Piaf. A tak som neváhal a hru o Edith Piaf som hneď po dopísaní zaniesol Báre Hrzánovej. Zvolala vtedy: „To je náhoda! A já zrovna včera jdu po Jungmance kolem Supraphonu a zahlédnu svůj portrét. Copak mi vyšlo nové cédéčko, a ani o tom nevím? vykřikla jsem. Jdu blíž – a byla to Piafka.“
O dva mesiace, 3. mája 1995, mala Smrť v ružovom premiéru v Divadle Na zábradlí – a do tých dvoch mesiacov sa zmestil aj Jan Gogola, ktorý prekladal hru do češtiny. Na rýchlosti uvedenia sa podpísala zhoda priaznivých okolností, no pre priateľov som mal hlavne jedno vysvetlenie, – že hru treba ponúknuť herečke.
To je určite dobrá taktika, ale príbeh potvrdzuje aj tú skutočnosť, že s Čechmi sme zohratí, spoločne všetko rýchlo zvládneme a – s potleskom. Tentoraz je to potlesk pre oceneného Ľubomíra Feldeka.
Ľubomír Dobrovoda o Ľubomírovi Feldekovi
Foto: Ivan Majerský
Obdivujem jeho obrovskú dobrotu. Ľubo Feldek je jednotka umeleckej žičlivosti, nielen ľudskej, a to dnes nie je bežné. On napísal v časopisoch, že moja kniha Ja Malkáč je skvelá, skôr ako sme sa vôbec poznali. Keď to povedal najväčší maestro a doyen, aký existuje, mnohí si to pozreli a zistili, že to nie je zlé. Potom sme sa zoznámili vo vieche na Obchodnej ulici, kde bol aj s Ferom Guldanom, a od roku 2006 sa datuje naše priateľstvo. Mám rád jeho Lekárničku pre zamilovaných. Hoci nie som intelektuál, milujem jeho preklady Shakespeara.
Samozrejme, tiež jeho rozprávky – mám Modrú aj Zelenú knihu rozprávok. Milujem jeho preklady básní Heineho, Jesenina a všetkých veľkých básnikov, to sú moje srdcové záležitosti. A jeho divadelné hry – Jánošík a Teta na zjedenie. Je to umelec s obrovským záberom. Ja som napísal veľké laudatio k jeho 70. narodeninám, kde som vylial všetku lásku, ktorú k nemu cítim.
On nie je hrdina v pravom zmysle slova, nie je človek, ktorý ide s vypnutou hruďou do nebezpečenstva, vrhá sa na kopije a skáče do vodopádov, ale hoci o sebe sám vraví, že je relatívne sivý, nakoniec príde do vojov. Alebo keď protestoval za Havla či keď šéfoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a dával priestor aj takým autorom, že z toho sám mohol mať zle. To je najväčší hrdina, človek, ktorý sa bojí, ale aj tak sám niekoho zachráni – tak ako Ľubo Feldek zachránil veľa poetov a spisovateľov. On do našej kultúry voviedol veľa ľudí zadnými dverami, ktorí sú dnes na piedestáli. Ale v rámci svojej skromnosti o tom sám nikdy nerozpráva. Je obrovský hrdina s opatrným srdcom. Som hrdý, že aj ja som produktom Ľubomíra Feldeka.
