Lover/Fighter je vaším knižným debutom. Venovali ste sa písaniu aj predtým?
Áno, písala som vždy, ale málokedy som niečo dokončila. Loverovi/Fighterovi predchádzala zbierka poviedok Zvířátka, ktorá existovala v jednom výtlačku. Jej súčasťou bola aj poviedka s názvom Papoušci, ktorá hovorila o tom, ako sa na jednej kancelárskej budove v Prahe uhniezdil zablúdený druh papagájov.
Vtedy som blízko jednej takej budovy bývala a keď som chodila večer domov, zvykla som počuť zvuk, ktorý mi pripomínal štebot stoviek malých vtákov. Zakláňala som hlavu a hľadala som ich v korunách tých pár stromov okolo, kým mi došlo, že takýto zvuk vydávajú rolety, keď ich na noc sťahujú dolu. Ďalšie poviedky boli napríklad o love nutrií, ktorých je v Prahe veľa, o partii ľudoopov alebo o jeleňoch.
Mám skrátka rada zvieratá, posledných pár rokov som o nich písala veľa: páčia sa mi ich pazúry, zuby a svaly, fascinujú ma svojimi pohybmi, rada sa ich bojím a nemôžem prestať hľadať ich črty v ľuďoch. Tiger v kroku, schúlený spiaci škrečok, naduté vtáčie hrvole, to sú pre mňa stále tie najzaujímavejšie veci na svete.
Čítajte viac Dvaja šikanovaní tínedžeri našli útočisko jeden v druhom. Naozaj sa svet delí na utláčateľov a tých, čo im to dovolia?
Odkiaľ sa vzal nápad na halucinogénnu látku pochádzajúcu z mäsa papagájov?
Už ani neviem. V Sto rokoch samoty je zmienka o modrom papagájovi, ktorého je nebezpečné jesť. Samotný fakt, že bude látka halucinogénna, slúži skôr ako naratívna pomôcka, než aby to bolo veľmi dôležité. Vedela som, že chcem opísať vzrušenie a amok. Tá látka je tam skôr preto, aby to dávalo aspoň nejaký zmysel.
Čo bolo inšpiráciou pre názov Lover/Fighter?
Ten názov je gýč. To sa mi páčilo, chcela som, aby bol ukričaný, vulgárny, pokojne aj trochu hlúpy. Chcela som, aby pripútaval pozornosť, podnecoval zvedavosť. Predstavila som si, že by mohol niekde blikať v neóne alebo že by ho mal niekto vytetovaný kurzívou tesne nad zadkom. To by bolo! Tiež sa mi páči, že je symetrický, tým je ešte gýčovitejší.
Ovplyvnil vás pri písaní nejaký autor a jeho dielo?
Jasné, mám svoje vzory: Kurt Vonnegut ma naučil halucinovať o svete v budúcnosti, nebáť sa absurdity a humoru, a že ak rozsekáte príbeh na krátke úseky, bude sa to dobre čítať. Od Ladislava Klímu som si vzala excentrického, maniakálneho rozprávača. Od Bohumila Hrabala, že dobrá metafora nemá iba dobre znieť, ale musí byť hlavne predstaviteľná a konkrétna. A tiež, že aj premyslený text môže pôsobiť spontánne.
Ešte dôležitejšia pre mňa však pri písaní bola hudba: svojím pátosom ma dosť inšpirovala Katalánka Rosalía, predposledná kapitola je pôvodne založená na texte skladby speváčky Charli XCX a celá kniha sa začína citátom českého rapera Smacka. Hoci teraz už počúvam oveľa viac slovenského rapu než toho českého, napríklad Gleb, Luisa alebo Wen patria medzi mojich obľúbených súčasných básnikov.
Foto: Dokořán
Bolo vaším zámerom reflektovať súčasný svet a dobu, v ktorej žijeme?
Asi žiadny autor sa ráno neposadí za stôl a nepovie si: „Tak, a ide sa reflektovať doba, v ktorej žijeme.“ Ak áno, výsledok bude asi dosť mizerný. Písanie však dáva možnosť všímať si, pozorovať – písať znamená pozerať sa.
Lover/Fighter vychádza z dvoch pozorovaní: po prvé som sledovala, ako kultúra okolo mňa hrubne. Vracia sa kult sily, tvrdej maskulinity, bojové športy začínajú byť čoraz obľúbenejšie. V dobe, keď som to písala, bol boj vo vzduchu. Celkovo je dnes kdekto fighter.
Po druhé: mojej generácii pripadla hrozne zložitá úloha vymyslieť, ako to teda urobíme s tými ľúbostnými vzťahmi. Naši rodičia sa väčšinou brali dosť mladí a nás mali skoro. Dnes je to ale inak, ja a moji rovesníci máme z ničoho nič hrozne veľa možností, ako niekoho milovať. Nič sa už nedá predpokladať.
Poznáme tiež veľa nových slov, chodíme na terapiu, dokážeme sa baviť aj o veciach, o ktorých sa staršie generácie baviť nevedeli. A tiež máme v hlave totálny guláš, hrozne sa v tom potácame a srdce si lámeme úplne rovnako.
Môj kamarát Martin Polák raz povedal veľmi múdru vec, že žijeme vo výbornej dobe pre priateľstvo a mizernej dobe pre romancu. Tak o tomto je kniha Lover/Fighter tiež. O tom je teraz vlastne väčšina kníh a seriálov. Keď sa bude v čítankách písať o našej dobe, toto bude asi v úvode.
Čítajte viac Kniha týždňa: 2 500 týždňov a v nich mnoho životov
Bol pre vás román spôsobom, ako sa „vypísať“ zo svojich emócií?
Neviem. Lover/Fighter je kniha o bitkách, o sexe, o všetkom zábavnom, vzrušujúcom, o území za hranicami mánie. Ja mám, bohužiaľ, sklony skôr k ťažkej melanchólii – možno je to celé iba spôsob, ako sa jej nepoddať. V knihe je jedna postava, taká babka, ktorá stále vymýšľa zaklínadlá a rituály na obranu proti nostalgii. To je ďalšia hnusná choroba, proti ktorej nie som imúnna.
Nechcela som ale písať ďalšiu knihu o smútku, v tej dobe mi pripadalo, že už ich je dosť a väčšina je nudná. To je asi tiež dobrý dôvod nenapísať už žiadny ďalší román: neviem, či by som ten súboj s melanchóliou vyhrala aj po druhý raz. Je to zákerná potvora a nie je jednoduché ju nekŕmiť.
Cítili ste pri písaní absolútnu voľnosť, keďže ide o pomerne odviazané dielo, alebo vás ešte predsa zväzovali nejaké hranice, ktoré ste odmietli prekročiť?
Vymazala som jednu historku, pri ktorej som uznala, že by bolo lepšie, keby ju rozprával človek, ktorému sa stala. Inak, možno bohužiaľ pre mňa, žiadne hranice veľmi nevnímam, naopak, dosť často najradšej zapisujem to, čo považujem za intruzívne myšlienky. Neviem si pomôcť, vždy si potom sľúbim, že to neskôr zmažem, ale nakoniec sa toho nedokážem vzdať.
Ste fanúšičkou absurdnosti v umení?
Som fanúšičkou dobrých historiek a množstvo dobrých historiek je naozaj absurdných. Absurdita je ale funkčná len vtedy, keď je naozaj nepredvídateľná.
Nechcela som ale písať ďalšiu knihu o smútku, v tej dobe mi pripadalo, že už ich je dosť a väčšina je nudná.Kristina Hamplová
Dej sa odohráva aj v budúcnosti. Z čoho ste v tejto pasáži vychádzali? A aký je váš osobný predpoklad – ako to bude vyzerať v Česku v roku 2031?
Že bude sucho, to je asi jasné. Pripadalo by mi zvláštne predstavovať si budúcnosť inú, než horúcu. Inak je to skôr halucinácia než predpoveď. Myslím si, že v Česku v roku 2031 bude, bohužiaľ, o dosť väčšia nuda než vo fiktívnej budúcnosti Lovera/Fightera.
V knihe je veľkou témou klimatická kríza. Venujete sa vo svojom osobnom živote nejakej forme aktivizmu?
Áno. Som dlhodobo členkou organizácie Limity jsme my, ktorá vznikla ako občianske hnutie zdola v roku 2015 v súvislosti s vládnym návrhom na prelomenie limitov ťažby na severe Čiech. Organizácia od tej doby usporadúvala tábory za klimatickú spravodlivosť, klímakempy, počas ktorých tiež prebiehali klimatické protesty, často priamo v uhoľných baniach.
Posledný klímakemp sa konal v roku 2022 v Moravskosliezskom kraji a okrem iného bola súčasťou aj spoločná demonštrácia s obyvateľmi bývalej baníckej kolónie, ktorým majiteľ, švédska firma Heimstaden, striedavo hrozí vysťahovaním. Poslednú dobu nemám veľa času byť aktívna, ľudia z Limitov sa ale spolu s miestnymi dlhodobo zasadzujú o spravodlivú transformáciu uhoľných regiónov.
Čítajte viac Ľubomír Feldek (88): Lepšie sa vyznám v českej literatúre než v Prahe
Klimatická kríza je témou, ktorá je už súčasťou takmer každého diela o budúcnosti, či už hovoríme o literatúre, alebo o filme. Čím to podľa vás je, že napriek tomu nedochádza k toľko potrebnej systematickej zmene?
Hlavnou príčinou klimatickej krízy je fosílny priemysel. Existuje vedecká zhoda na tom, že pokiaľ to tu chceme ako ľudia prežiť, musíme prestať ťažiť a spaľovať fosílne palivá. To nie je žiadna novinka. Počas posledného funkčného obdobia Ursuly von der Leyenovej mala Európska komisia takmer 900 stretnutí s fosílnymi lobistami. Na poslednej klimatickej konferencii COP 29 ich bolo prítomných minimálne 1 773.
Pozrite sa tiež, kto je najbohatší Čech: uhľobarón Daniel Křetínský. Na prvé miesto sa vyšplhal počas energetickej krízy. Vlastní u nás tiež médiá, medzi nimi najčítanejší denník Blesk, a jeho poslušní nohsledi, napríklad novinár Michael Půr alebo bývalý politik Miroslav Topolánek, neváhajú označiť kohokoľvek, kto si dovolí upozorniť na škodlivosť Křetínskeho biznisu, za zeleného extrémistu.
Fosílne loby a médiá sa tvária, že je to všetko hrozne zložité, že za klimatickú krízu môže vaša slamka v koktejli alebo že ako ľudia sme jednoducho takí a ničiť planétu máme tak nejako v povahe. Pritom „taká“ je len partia „týpkov“ na súkromných jachtách a tryskáčoch.
Čo je ale najdôležitejšie: hlavný problém je podľa mňa v tom, že kontrolu nad základnými ľudskými potrebami, ako je teplo, svetlo alebo bývanie, má nejaký boháč, ktorý si s tým môže robiť, čo chce, a vôbec nemusí konať v prospech nás všetkých. Dokým to takto bude, žiadnu systémovú zmenu čakať nemôžeme.
Fosílne loby a médiá sa tvária, že je to všetko hrozne zložité, že za klimatickú krízu môže vaša slamka v koktejli alebo že ako ľudia sme jednoducho takí a ničiť planétu máme tak nejako v povahe. Pritom „taká“ je len partia „týpkov“ na súkromných jachtách a tryskáčoch.Kristina Hamplová
Vaša kniha je nominovaná na Cenu literárnej kritiky. Čo to pre vás ako pre debutujúcu autorku znamená?
Je to pre mňa naozaj česť, vážim si to. Popravde som nečakala, že by česká literárna kritika takto divokú, fragmentovanú knihu vôbec uznala ako niečo, čo sa dá niekam nominovať.
Čítali ste zvyšné nominované knihy – Letnice od Miroslava Hlauča a Narušení děje od Emmy Kausc? Čo na ne hovoríte?
Jednu mám skoro dočítanú, druhú rozčítanú. Sú to skvelé knihy, je mi cťou robiť im v nomináciách spoločnosť.
Úsek z Lover/Fighter je tohtoročným textom na preklad zahraničným prekladateľom z českého jazyka do 40 rokov v Cene Susanny Roth, ktorej usporiadavateľmi sú České centrá a České literárne centrum. Prekvapilo vás, že vybrali práve vašu knihu?
Áno, prekvapilo. Ja všeobecne nikdy nič neočakávam, a už vôbec nie nomináciu.
Je podľa vás náročná na preklad, vzhľadom na to, že využíva aj slang?
Možno som úplne mimo, ale vlastne si myslím, že nie. Povedala by som, že ten slang nie je zase taký dôležitý. Buď preň prekladateľ nájde variant vo svojom jazyku, alebo nie. Čo je podľa mňa podstatnejšie, je tempo rozprávania a metafory a myslím si, že ani jedno sa nebude prekladať úplne zle. Ale čo ja viem, našťastie nie som prekladateľka, aj keď si ich prácu hrozne vážim. Nikto nečíta tak poctivo ako prekladatelia a prekladateľky.
Posunula vás spätná väzba od kritikov ďalej? Vzali ste si z nej niečo, čo budete aplikovať vo svojich budúcich dielach?
To sa ukáže až vtedy, keď začnem zase poriadne písať. Ale za všetku spätnú väzbu, pozitívnu aj negatívnu, som veľmi vďačná, aj keď je mi celkom jedno, či mi ju práve dáva kritik profesionál, alebo kritik amatér. Teší ma napríklad, keď mi niekto povie, že to vôbec nebola kniha preňho, nepáčilo sa mu to a vôbec s tým nesúhlasil, ale aj tak ho to bavilo. Čo môže človek chcieť viac, než pobaviť svojich nepriateľov?
Niektoré kritické poznámky ma tiež donútili zamyslieť sa nad niečím úplne po prvý raz: najčastejšie mi niekto vyčíta, že nevie, ako to dopadlo s nejakou konkrétnou postavou, alebo že píšem príliš stručne. Ani mi nenapadlo, že by to niekomu mohlo prekážať.
Vždy som sa držala presvedčenia, že historka sa rozpráva iba dovtedy, kým je zábavná. Keď niekomu hovoríte, ako sa niekto pobil v krčme, tiež nemáte potrebu povedať, ako to s dotyčným dopadlo, či sa oženil a kde pracuje. Ale nie každý to má takto, preto sú asi niektoré romány také dlhé. Tak nad tým sa musím zamyslieť.
Plánujete napísať niečo ďalšie?
Áno, nemôžem si pomôcť, ale neviem, či budem ešte niekedy chcieť, aby to niekde vyšlo. Písanie je v každom prípade zvláštny koníček: na jednej strane je to nutkanie, na druhej strane si vyžaduje veľa času a disciplíny. Napadlo mi napríklad, že by bolo dobré napísať niečo v er-forme, aby ľudia pochopili, že píšem fikciu. Ale ktovie. Možno sa na to vykašlem a začnem radšej podnikať.
