Kniha týždňa: Freudova sestra - filozofický román pre viac hlasov

V knihe Kafka: Za menšinovú literatúru, filozof Gilles Deleuze a psychoanalytik Félix Guattari vyslovili myšlienku, že poslaním spisovateľa je vytvoriť jazyk pre národ, ktorý chýba. Túto vetu by sme nemali chápať tak, že úlohou spisovateľa je zastupovať nejaký existujúci alebo neexistujúci národ. Skôr by sme k slovám „jazyk pre národ, ktorý chýba“, mali pristupovať ako k výzve nebáť sa prekročiť rámec väčšinového používania jazyka.

30.09.2012 12:00
freudova-sestra Goce Smilevski: Freudova sestra Foto:
Goce Smilevski: Freudova sestra
debata

Deleuze a Guattari nás v podstate nabádajú na to, aby sme tak ako Kafka začali svoj vlastný „proces“. Len v tejto riskantnej situácii totiž môže literatúra spisovateľovi, ktorý opisuje vždy len svoju vlastnú situáciu, vytvoriť podmienky na istú kolektívnu výpoveď. Kniha Freudova sestra od macedónskeho autora Goce Smilevského je práve v tomto zmysle polyfonickým románom.

Román svojou formálnou štruktúrou pripomína Borgesovu poviedku Tajný zázrak, ktorú Borges situoval do Prahy, niekoľko dní po príchode gestapa. Hlavný hrdina tejto poviedky, spisovateľ židovského pôvodu Hladík, je postavený pred popravnú čatu, dostane sa mu však zvláštnej milosti. V okamihu výstrelu z pušky Boh zastaví čas, aby spisovateľ dokončil svoje dielo. Túto zvláštnu ruptúru v čase si nevšimne nikto okrem spisovateľa, ktorý však umiera ihneď po tom, čo vo svojej mysli dielo dokončí.

V Smilevského románe, tak ako v Borgesovej poviedke, sa čas zastavuje po vstupe Adolfíny Freudovej, sestry slávneho psychoanalytika Sigmunda Freuda, do plynovej komory. V tejto ruptúre, po ktorej prichádza už len zabudnutie alebo smrť, nám Adolfína rozpovie príbeh svojho života.

Hľadanie a porozumenie
Je to príbeh, v ktorom pred nami defilujú najskôr rôzne obrazy citových vzťahov. Komplikovaný a odmietavý vzťah matky k dcére, blízkosť a odcudzenie sa vo vzťahu k bratovi Sigmundovi, s ktorým si bola spomedzi súrodencov najbližšie, radosť a sklamanie zo vzťahu s Reinerom. Adolfína sa profiluje ako postava, ktorá je z rodiny Freudovcov v najväčšom kontraste so svojím bratom Sigmundom. Chýba jej jeho sebavedomie a na rozdiel od neho oveľa viac lipne na vzťahoch k svojmu okoliu. Jej osobnosť navyše traumaticky poznačí samovražda jej milenca Reinera a strata nenarodeného dieťaťa, následkom čoho sa ocitne na psychiatrickej klinike.

Paradoxne práve na tomto mieste sa Adolfína stretáva s autentickejším spôsobom existencie, napríklad v postave Kláry Klimtovej, než v normálnom svete. Smilevski obdobie pobytu Adolfíny na psychiatrickej klinike neopisuje ako utrpenie, ale ako obdobie hľadania a porozumenia vlastnému ja. Týmito slovami napríklad nabáda riaditeľ kliniky Adolfínu, aby si vyrobila masku a zúčastnila sa na karnevale: „Karneval nie je preoblečením sa, ale premenou. Otázka neznie: Za koho sa chcem preobliecť, ale na čo sa chcem premeniť. Čím chcem byť, aby som nebol tým, čím byť nechcem, ale čím som“ (s. 177).

Strašidlo odcudzenia
Biografický román o Adolfíne Freudovej má však aj ďalší rozmer. Autor v ňom demonštruje niekoľko úrovní pocitu odcudzenia. Nejde len o odcudzenie v rámci rodinných vzťahov či v láske, ale aj o odcudzenie sa človeka v sebe samom: „Celý svoj život som cítila, že mi niečo chýba, tak ako Venuši z Mélu ruky. Mne nechýbalo nič viditeľné, ale niečo vnútri, akoby mi chýbali ruky môjho vnútra, mojej duše, a tento nedostatok, ten pocit prázdnoty, ma robili bezmocnou. Celý život som cítila, ako niečí pohľad ničí moje bytie, a zároveň som hľadala nejakú bytosť, ktorá by vyliečila moje zlomené Ja.“ (s. 102)

Pocitom odcudzenia je dokonca poznačený aj priestor, v ktorom sa román odohráva. Mesto Viedeň v ňom vystupuje raz ako symbol mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie, potom ako hlavné mesto povojnového, národného Rakúska a nakoniec, po „anšluse“ Rakúska, ako priestor ovládaný fašistami. Spomínali sme, že obdobie začiatku druhej svetovej vojny rámcuje román, ktorý sa začína opisom deportácie Adolfíny Freudovej do koncentračného tábora v Terezíne. Nie náhodou sa na tomto mieste, tak ako na klinike, Adolfína stretáva s ďalšou spriaznenou dušou, sestrou jedného z najväčších spisovateľov minulého storočia, Ottlou Kafkovou.

Text ako forma spoločenskej aktivity.
Román Goce Smilevského je mimoriadne zaujímavý aj vo filozofickej rovine. V prvom pláne sa autor cez postavu Sigmunda Freuda vyrovnáva so súdobou filozofiou, teda s myšlienkami Nietzscheho, Schopenhauera, Kierkegaarda a iných, pričom nám cez Sigmundove rozhovory s Adolfínou a riaditeľom psychiatrickej kliniky, doktorom Goethem, vnukom slávneho nemeckého spisovateľa, predstavuje Freudove vlastné názory. V druhom pláne je román filozofický latentne, teda spôsobom, akým autor pristupuje k vlastnému písaniu. Už aj voľba formálnej štruktúry románu, ktorá vychádza z Borgesovej poviedky, nás odkazuje k Michelovi Foucaultovi. Práve túto poviedku totiž Foucault analyzoval v jednom zo svojich najliterárnejších textov, nazvanom Jazyk k nekonečnu. Opis života v psychiatrickej liečebni Hniezdo nás zase odkazuje k Foucaultovým Dejinám šialenstva.

Filozofickým románom de nomine bol už Smilevského prvý román, Rozhovor so Spinozom, ktorý vznikal ako dialóg Spinozu so súčasnou filozofiou, a Freudova sestra v tradícii dialogického písania pokračuje. Práve polyfonickosť románu ako určitá podoba dialogického diškurzu robí zo Smilevského textu formu spoločenskej aktivity. Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, či súčasnú podobu Európy už opäť neobchádza strašidlo odcudzenia.

Goce Smilevski: Freudova sestra. Praha, Odeon, 2012, 270 s.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy