Kniha týždňa: Kaviareň bez mena

Foto: premedia

kniha Kaviaren bez mena Robert Seethaler: Kaviareň bez mena

Príbehy Viedenčanov

Obyvatelia Viedne tvoria pestrú zmes národností a osudov. Robert Seethaler počúva príbehy svojich Viedenčanov so záujmom a svoju láskyplnú pozornosť vie majstrovsky preniesť aj na čitateľov. Už vo svojom predchádzajúcom románe Celý život (vydavateľstvo Premedia) ukázal, ako hlboko sa vie ponoriť do ľudskej duše, vystihnúť v útlej knižke jeden celý ľudský život a objať celý svet. Rovnako srdečný je aj v novele Kaviareň bez mena (Premedia), ktorej hlavným hrdinom je autorov menovec Robert.

Robert Simon sa živí ako príležitostný pomocník na trhovisku a s úžasom sleduje, ako sa jeho mesto vzmáha z vojnových trosiek. Aj jeho priťahuje ten prísľub nového začiatku a keď sa mu do snov začne vkrádať priestor starej opustenej kaviarne, rozhodne sa, že jej znova vdýchne život. Nemá nič, len svoje dve ruky a odhodlanie vytvoriť susedom miesto, kde im bude všetkým dobre. Pod rukami mu vzniká malý zázrak, skromná, no útulná kaviarnička, v ktorej si ľudia oddýchnu a na chvíľu zabudnú na svoje starosti a trápenia – alebo sa z nich môžu, naopak, vyrozprávať. Každý si tu nájde svojho poslucháča a medzi prvými vie počúvať práve Robert.

Čítajte viac Kniha týždňa: 2 500 týždňov a v nich mnoho životov

Svet sa krúti čoraz rýchlejšie

Pri kaviarenských stolíkoch sa odohrávajú ľúbostné drámy ako tá medzi mliekarkou a maliarom, starí vyslúžilci sa bavia pri kartách, dámy v zrelom veku obdivujú zapadajúce slnko v pohári červeného vína a s dávkou nadhľadu oprašujú spomienky. Mäsiar privedie starnúceho otca na pohár piva, aby si trocha oddýchol od početnej rodiny, a boxer zbiera odvahu pozvať slečnu na prechádzku. Každý si nesie svoj príbeh a všetci túžia vpustiť si do života po kúsku slnka. Veď ako vraví Robertova domáca, vojnová vdova: „Nádej musí vždy prevážiť nad obavami. Nebolo by hlúpe, keby to tak nebolo?“

Ponuka na jedálnom lístku je skromná: chlieb s masťou a uhorky, čerstvé pivo aj káva chutia lepšie, odkedy Robert vyčistil rúrky od hrdze. Zato je jeho kaviareň bez mena exkluzívna, lebo vie susedom poskytnúť pocit domova a bezpečia, ľudskej blízkosti.

Lenže tak, ako sa krúti koleso v Prátri, točí a zrýchľuje sa aj život mesta a jeho obyvateľov. Keď v diaľke počuť hukot stavebných strojov, jedného dňa prikvitnú až sem, do ich štvrte, na trhovisko. Dnes nás, slovenských susedov starých Viedenčanov, prekvapí atmosféra doby. Je vzdialená len jednu generáciu, a predsa je to celkom iný svet, nad ktorým sa ešte vždy vznášal prach vojnových rumovísk a miešal sa s prachom nových stavieb.

Čítajte viac Kniha týždňa: jeden krátky román a pritom Celý život

Robert „pozná pár ľudí, pre ktorých je to i za ďalší roh ďaleko. Nebolí ich zmena, ale každá jedna kosť v tele, lebo sa celý deň ťahajú po stavbách alebo sa hrbia nad nejakou mašinou, či sú jednoducho len starí, zodratí alebo oboje“. „Svet sa krúti čoraz rýchlejšie, môže sa teda stať, že vykoľají ľudí, ktorých životy nemajú dostatočnú váhu. Nie je teda dobre, že existuje miesto, o ktoré sa môže človek pridržať?“ povzdychne si, keď si musí odpásať zásteru a nadobro zavrieť. Bez rozlúčky to však nebude!

Román Roberta Seethalera nie je len o jednej kaviarni bez mena, akokoľvek jedinečné miesto z nej jeho hrdina vytvoril. Príbehy štamgastov plné ťažkých strát aj veľkých snov, sily, nádeje a túžby po živote sú nádherným obrazom doby, v ktorej sa jedna éra končila a nová ešte iba vznikala. Seethalerovi hrdinovia sú obyčajní ľudia, ktorí na troskách minulosti pracovito, kúsok po kúsku tvoria svoju budúcnosť. Ich životy sú pôvodné, tak ako kaviarenské stolíky, pri ktorých sedávajú, no pri troche starostlivého zaobchádzania môžu znova zažiariť. Robert Seethaler vo svojej Kaviarni bez mena podáva túto nádej veľmi starostlivo a s neuveriteľnou nehou.

Čítajte viac Nostalgia je choroba, proti ktorej nie som imúnna, hovorí autorka Kristina Hamplová. Fosílne loby a médiá sa podľa nej tvária, že za klimatickú krízu môže vaša slamka v koktejli