Foto: Inaque
Nedotknuteľní
Boli nedotknuteľní, patrili k sebe ako pozitív a negatív, hra svetla na fotografiách. A predsa sa to stalo aj im, že vo vzťahu boli zrazu traja. Tá Druhá má svoje zbrane, na svojom blogu jej posielal cielené odkazy, hrá sa so sokyňou ako mačka s myšou. A medzi nimi stojí muž, ktorý sa už rozhodol. A. nedostala vopred žiadne znamenia, alebo ich aspoň nevidela. Nikdy o Adrianovi nepochybovala, keď už by mala pochybovať, tak skôr o sebe. „Keď mi povedal, že sa zoznámil s inou ženou, smútok nahradil strach, ako keď človek pláva striedavo na chrbte a na bruchu, aby sa dostal na breh a neutopil sa.“
Príbeh francúzskej spisovateľky Niny Bouraoui je univerzálny, ako keď si s kamarátkou zájdete na víno, aby vám vyliala svoje zlomené srdce. Hlavná hrdinka je rozprávačkou, pridáva stále nové detaily, ponára sa do svojich pocitov a vy tušíte, že pod ňou je ešte temná hĺbka oceánu. „Neverím, že na lásku môžeme zomrieť, ale jej stratou vyhasneme a bez nej sa z nás stávajú suché, sivé kamene,“ hovorí. Dá sa zachrániť pred takým vyschnutím, keď už viete, ako vyzerá šťastie? Viete, že existuje, že ste ho mali, a zrazu je na jeho mieste prázdno.
Nina Bouraoui nás citlivo ako terapeutka sprevádza bolesťou, aby nám napokon ukázala všetku „krásu pláže“, vnútorného sveta, ktorá sa nedá merať ani stratiť
A. sa pokúša držať nad hladinou, berie si na pomoc priateľov, u Adriana sa dovoláva vysvetlenia, veď osem rokov života sa nedá len tak hodiť za hlavu, nech už si dávali tie najväčšie dávky slobody, toto sa predsa nerobí, nie niekomu, koho milujeme, aspoň keď to tvrdíme. A. sa ocitá v trojuholníku: „Nevedomky som dala ich vzťahu zmysel. Adrian musel zdvojnásobiť pozornosť voči mne, aby som si nevšimla jeho dvojitú hru. Ich potešenie zahŕňalo moju prichádzajúcu bolesť a ich vyslobodenie.“
Jej úvahy o vzťahu s Adrianom, o sebe, o ňom, o nej, sú plné životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorá mala v sebe zakódovanú túžbu po slobode aj vedomie vlastnej hodnoty – a všetko sa rozbilo na kusy. Dokáže ešte niekedy uveriť v seba, v lásku, v budúcnosť? „Možno sa domnieval, že vynašiel nový spôsob života, ktorý môže žiť len on bez toho, aby stratil človeka, ktorým bol.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Osamelosť verzus láska
Slzy spájajú viac ako bozky a spoveď A. je silná. Hnev strieda bolesť a vzápätí sebaobviňovanie a smútok. A. sa v ňom rozplynula, je čoraz krehkejšia, splynula s vetrom, brala na seba všetky tvary. Jej očami vidíme až na dno priepasti. Cíti sa menej osamelá v labyrinte zúfalých ľudí, na ulici zavetrí ľudskú bolesť, len čo sa k nej priblíži. Prázdnota priťahuje prázdnotu. No v jej živote sa veľa zmení.
Knihu som napísala pre tých, ktorí stratili vieru, keď prišli o svoje šťastie
„Knihu som napísala pre tých, ktorí stratili vieru, keď prišli o svoje šťastie. Pre tých, ktorí si myslia, že bez toho druhého nedokážu žiť a že už viac nie sú schopní milovať. Aby sme pochopili, prečo nás rozchod zanecháva takých bezmocných, a pripomenuli si, že láska vždy zvíťazí. Týmto spôsobom je to román o vzdore,“ hovorí autorka Nina Bouraoui. Krása pláže je strhujúcim obrazom tohto vzdoru, dlhého a ťažkého boja o prežitie, lebo, ako vraví A., vekom nie sme múdrejší, len sme prišli o ilúzie.
Láska je v očiach A. iba liekom na osamelosť, pretože „vždy budeme sami, nech sa deje čokoľvek, taký je osud všetkých ľudí, preto sme vymysleli lásku, maličkosť, ktorá ti dá zabudnúť na niečo veľké“. A predsa verí, že všetko so všetkým súvisí a že ani láska, ktorá raz vznikla, sa nemôže stratiť, zostáva, nezanikla, ako energia. „V láske som sa naučila milovať. Po jej strate so sa naučila získať späť nie toho druhého, iného, ale všetky časti svojho rozbitého srdca.“ Nechce sa báť svojich pocitov, „pláží, na ktorých pristávame bez toho, aby sme merali ich nebezpečenstvo alebo krásu“. Nina Bouraoui nás citlivo ako terapeutka sprevádza bolesťou, aby nám napokon spolu s A. ukázala všetku „krásu pláže“, vnútorného sveta, ktorá sa nedá merať ani stratiť.
