Kontrolujú nielen mužov, ale celý život, a to doslova – od počatia po smrť. Manipulujú s embryami, zasahujú do ľudských osudov, pred ničím sa nezastavia. Autorka živo opisuje hrozivý model možného vývoja sveta. Dáva nazrieť aj do zúboženej psychiky utláčaných mužov, ktorí celkom zmäkli a poslúchajú. Niektorí sa však už búria proti nadvláde žien a proti bezpráviu. Organizujú sa. Každá totalita má rebelov, dejú sa v nej odvážne činy, ktoré prekračujú normy a sú trestané. V tomto prípade je to napríklad aj obyčajný prirodzený pôrod. V bizarnej spoločnosti sa stáva zločinom. (A to sa ženy ešte modlia, nech len sa nenarodí chlapček!) Okolo týchto anomálií sa košatí napínavý dej, ktorý autorka pretkáva úvahami na aktuálne témy. Kniha je vedeckým i politickým sci-fi a zároveň zostáva pútavým románom o vzťahoch, láske, viere a túžbe po moci. Zdenka Kollárová nám ju priblížila.
Foto: Omnis Artis
Vaša kniha Vaky má večnú tému boja o moc. Tu má podobu boja za rovnoprávnosť mužov a žien. Je to však nová situácia – ženy zvíťazili a ovládli spoločnosť. Rozhodujú o všetkom, chlapov degradovali na gazdinky a zbavili sa aj rodenia, ktoré presunuli na mužov. Myslíte, že sa k niečomu takému schyľuje?
Nie, nemyslím si, že by čosi takéto reálne hrozilo. Väčšmi sa obávam opačného scenára – zhoršenia života žien, straty slobody a kontroly nad vlastným telom. Ak ide o ženské práva, nie sú samozrejmé. Moja kniha nie je predpoveď, ale skôr snaha ukázať, aké bolestivé je byť „slabšie“ pohlavie, s akými predsudkami a ťažkosťami musia ženy aj v súčasnej spoločnosti bojovať. A tiež ako ľahko sa môže všetko otočiť. Keď sa pozrime na to, čo sa deje okolo nás, je jasné, že svet, ako sme ho poznali, sa mení. Otázne ostáva, aká tá zmena bude.
Vo vašom príbehu napríklad celkom inak prichádzajú na svet deti. Mužské tehotenstvo umožňujú vaky. Mali ste vymyslených viacero spôsobov, ako by to mohlo byť, alebo ste na vaky prišli hneď?
Ani nebolo potrebné veľa vymýšľať. Výskum umelej maternice už pokročil do bodu, keď sa darí úspešne donosiť zvieracie embryá. Cieľom je pomôcť predčasne narodeným deťom či ženám, ktoré sa narodili bez maternice. Preštudovala som si dostupné odborné články a konzultovala niektoré veci aj s lekárkou. Viac ako o samotné fungovanie rodiacich vakov však v knihe ide o spoločenské dôsledky. Čo by sa stalo, keby tehotenstvo už nebolo výlučne ženskou záležitosťou? Ako by to zmenilo rozloženie moci medzi pohlaviami? To bolo pre mňa zaujímavejšie.
Však postava lekárky Evy, ktorá vaky vymyslela v románe, je pútavá aj po charakterovej stránke. Zaujímajú ju spoločenské otázky. Poznali ste niekoho takého?
Evu som si v podstate celú vymyslela, ale, samozrejme, vložila som jej do úst niektoré vlastné skúsenosti a skúsenosti žien, s ktorými som sa stretla. Najmä v častiach, kde rieši neprávosti voči ženám a predsudky. Nechcela som z nej urobiť klasickú geniálnu vedkyňu, ale komplexnú postavu s pochybnosťami a vášňou pre to, čo robí.
Ale aj jej vynález je pre čitateľa zaujímavý. Vaky sa chlapcom voperujú v detstve, rastú s nimi a v prípade potreby sa do vaku vloží embryo prenesené od manželky. Čo na túto metódu hovoria muži? Máte ohlasy?
Reakcie na Vaky sú rôzne. Paradoxne, mám pocit, že muži sú zhovievavejší a otvorenejší kritike, než by sa očakávalo. Viacerí priznali, že sa pri čítaní cítili nekomfortne. Nevyrušili ich však samotné vaky, ale otočenie zaužívaných rolí.
A čo na príbeh hovorí váš manžel? Nezľakol sa vašich myšlienok?
Myslím, že ma dostatočne pozná, takže ho to nešokovalo. Schválne som sa ho spýtala a odpovedal, že by sa kniha mala preložiť a šíriť ďalej v tomto meniacom sa svete.
Foto: Archív Zdenky Kollárovej
Vy ste vlastne napísali vedecký horor a politický thriller zároveň. Jedna línia knihy sleduje politickú stránku udalostí a druhá je rodinným príbehom. Čo je v histórii silnejšie – veda či politika?
Obávam sa, že politika. Napriek úrovni poznania politika rozhoduje o tom, či sa budú rešpektovať reprodukčné práva žien a či bude ich práca spravodlivo ohodnotená. V mojej knihe veda vytvorí vaky, ale čo s nimi spoločnosť urobí, je čisto otázka politických rozhodnutí.
V príbehu nájdeme humor, ale je najmä strašidelný. Urputné ženy sú ozaj hrozivé, strážkyne poriadku v čiernom až desivé. Boli by ženy niečoho takého schopné? Tak sa zorganizovať v mene zla a omylu?
Áno, prečo by nie? Predstava, že ženy sú od prírody mierumilovné a submisívne, je skôr spoločenský konštrukt než realita. Po príklad nemusíme chodiť ďaleko do histórie. Vezmime si takú Elenu Ceaucesca, ktorá si hovorila matka národa. No v skutočnosti bola jednou z hlavných architektiek brutálnej politiky zákazu antikoncepcie a interrupcií. Výsledok všetci poznáme – utrpenie žien a tisícky nechcených detí v preplnených sirotincoch. Čiže áno, aj ženy vedia zneužiť moc. Simone de Beauvoir správne povedala, že ženami sa nerodíme, ženami sa stávame.
Výchova a kultúra zohrávajú väčšiu úlohu, ako si pripúšťame. Ak by ženy boli vychovávané k moci, kontrole a ambíciám, mali by sme úplne iný obraz ženskej podstaty. Samozrejme, platí to aj pre mužov. Tento fenomén ukazuje aj moja kniha: ženy sa chopia moci a svet sa otočí. Okrem toho, ženy v knihe nerobia nič nevídané, akurát nie sme zvyknuté a zvyknutí, že sa takto správajú ženy. U mužov nám to však čudné nepríde.
Zábavne popisujete matriarchálnu spoločnosť, v ktorej ženy získali všetky výhody, čo mali predtým muži. Pobavila som sa na niektorých drobnostiach, napríklad muž hlavnej hrdinky sa volá Martin Zajíčkovej, priezvisko vyjadruje, že muž patrí žene. Ako ste vymýšľali tieto pikošky?
Úplne jednoducho. Stačilo otočiť to, ako veci fungujú teraz. Veď čo iné vyjadruje -ová na konci ženských priezvisk, ak nie vlastnícky vzťah? Podobne je to aj s pracovnými pozíciami. „Riaditeľ“, „vedec“, „lekár“ sú považované za neutrálne pomenovanie. Naopak „vedkyňa, „doktorka“ sú aj teraz akousi výnimkou. Absurdne to vyznieva napríklad pri debate o platoch „učiteľov“, keďže práve toto povolanie je takmer čisto ženské. Vo Vakoch – obrátene – je to zrazu vtipné. Ale prečo? Možno preto, že keď si moc uzurpujú ženy, odrazu vidíme absurditu toho, čo bežne považujeme za normálne.
Máte obavy, že by sa niečo takéto mohlo stať? Deje sa to už? Vo svete sú už prípady odoberania detí z rodín či rôznych byrokratických zásahov do súkromia. Môže niečo napraviť podobná kniha, ako je tá vaša?
Nemám pocit, že by moja kniha bola varovaním pred nejakou hrozbou alebo dystopickou budúcnosťou. Nejde o bitku medzi pohlaviami, ani správu o stave sveta, ale skôr o zamyslenie sa nad tým, ako nás formuje systém, v ktorom žijeme. Ak by literatúra dokázala napraviť svet, už by sme žili v raji. Knihy však cez príbehy dokážu položiť otázky, ktoré nás nútia zamyslieť sa.
V románe vystupujú až dve novinárky – Jar a Zora. Opísali ste aj seba?
Myslím, že v každej postave je kúsok zo mňa. Ale žiadna nie je ja. Hoci napríklad Jar a jej názor, že vyrovnanie platov žien je základom rovnoprávnosti, je môj. Lenže podobne hovorí aj Martin, manžel hlavnej hrdinky, o tých mužských.
Potláčali ste pri písaní publicistku v sebe? Niekde vytŕča!
Novinárku v sebe nezapriem. Mám sklony písať krátke vety, byť priama a azda priveľa vysvetľovať.
Čo vy rada čítate?
Čítam takmer všetko. Naposledy ma zaujala už staršia kniha Žena z dún od japonského autora Kobo Abé. Je to príbeh o tom, kam dokáže človek padnúť, ak mu vezmú slobodu. Odporúčam! Nedávno som dočítala aj knihu Nerob s ňou rozhovor, je to feministka. Nádherný dialóg dvoch úžasných žien o všetkom – od života, cez feminizmus, materstvo a literatúru.
O čom sa chystáte písať?
Píšem ďalšiu dystópiu. Je to príbeh, v ktorom si ľudia môžu vybrať, kým budú. Mám hotových 30 kapitol.
V akom štádiu je teraz podľa vás spoločnosť, pokiaľ ide o rodinu?
Myslím, že spoločnosť je vo fáze, keď si rodinu každá a každý – zatiaľ – definuje po svojom. A to je dobre. A čo sa týka mňa – mám troch synov a podporujúceho manžela. Nemenila by som nič. Ak kniha vyvoláva aj otázky o tom, ako spoločenské nastavenie ovplyvňuje osobný život, tak plní svoj účel.
Vedel by budúcnosť mladých generácií lepšie podchytiť štát? Stačia na to ešte rodičia – amatéri?
Stačia uvedomelí rodičia. Snahy o zásahy štátu do výchovy sme tu už mali a máme. A nie vždy boli šťastné. Nie je nič horšie, ako keď sa zhora začne definovať, čo je správna výchova, „normálna" rodina, akí majú byť dobrí rodičia. A ak spoločnosť dospeje do bodu, kde budeme musieť riešiť to, čo je to jediné normálne, pravdepodobne už budeme žiť v dystópii.
Zdenka Kollárová (1978)
Foto: Robert Hüttner
sa narodila v Žiline, vyrástla v Šuranoch. S manželom a troma synmi žije v Modre. Vyštudovala krajinné inžinierstvo na SPU v Nitre, má postgraduál z environmentálnej politiky a roky vzdelávania ukončila doktorátom z Prognostiky na SAV. Vedeckú kariéru vymenila v roku 2008 za novinársku. Začala ako redaktorka ekonomiky v denníku Sme. Editovala rubriku Slovensko/regióny v Novom čase, písala pre portál Ženy v meste. Neskôr prešla do ekonomickej redakcie denníka Pravda, ktorú potom viedla. Momentálne sa naplno venuje literárnej tvorbe a domácnosti. O písaní píše na svojom blogu Writerion, kde – okrem iného, zbiera aj rady skúsených autorov a autoriek. V októbri 2024 vyšiel vo vydavateľstve Artis Omnis jej literárny debut – dystopická novela Vaky. Za prózu Pod vodu, tam kde ženy šepkajú, získala prémiu v súťaži Poviedka 2024. Poviedka Ružová hmla, čo sa ti lepí na päty je v zborníku vydavateľstva Hydra Bulvár podivností. Veľa číta, miluje temné seriály, C/civilizáciu, cestovanie a jogu. Rada pečie, robí lekváre a pestuje muškáty.
