Už v roku 2011, keď vyšiel váš prvý román Dážď slivkových kvetov, ste povedali, že kniha by neexistovala bez denníkových záznamov a vaše manželstvo by nevzniklo bez listov. Píšete ešte aj dnes, v čase e-mailov a sociálnych sietí, listy a denníky?
Rukou písané listy len veľmi výnimočne. Uprednostňujem mail. A denník… všeličo si zapisujem, ale už len sporadicky. Mimoriadne silné zážitky. Alebo nejaký dôležitý „poryv“, náhle vnútorné poznanie súvislostí či dôležitý sen – mikropríbeh – ktorý sa mi v noci prisnil a má pre mňa nejaké posolstvo.
V novej knihe Mesačný starec kombinujete denníky romantickej študentky so súčasnými textami, ktoré ich komentujú s odstupom rokov. Vedel manžel o vašej koncepcii? Nemal chuť či nutkanie komentovať ich aj on?
Vedel, že spracovávam dávne denníky, nič viac. Celá kniha bola tajomstvo. Ale nič nevyzvedal, nechal mi navyše absolútnu slobodu aj v prípade, ak napíšem o ňom niečo nelichotivé – vedel, že vystupuje spolu so mnou v hlavnej úlohe. Povedal mi, že nemôžem predsa vykresliť gýčové, psychologicky ploché postavy. A že mám právo napísať to po svojom.
Vraj ste svoju knihu písali vyše 30 rokov. Je to skutočne tak?
Najstarší denníkový záznam v knihe pochádza z 27. decembra 1991 – deň pred tým ma môj manžel oslovil na autobusovej zastávke v centre Pekingu. Vtedy sa všetko začalo. Myšlienka pravdivo napísať, resp. „zapísať“ náš príbeh lásky sa vo mne zrodila takmer pred 30 rokmi, keď som sa v Číne vydala za svojho manžela. Poznali sme sa päť rokov, počas toho sme sa však rozišli, náš vzťah poznamenali rôzne peripetie, odbočky a samotný „vydaj“ prebiehal veľmi atypicky.
Dlhé roky som nevedela, ako to mám celé uchopiť. Bol to tvrdý oriešok z ľudského hľadiska – ako knihu o trvajúcom manželstve zakončiť, koľko z môjho súkromia odhaliť a už vôbec som sa na to necítila zrelá literárne. Často som sa však k svojim denníkom vracala. Prepisovala som si najzaujímavejšie časti do počítača, hoci som nevedela, „čo s tým“. Až počas covidu som pochopila, že knihu treba vyskladať z dvoch vrstiev: autentické denníky z čias Číny, keď som mala 21 – 26 rokov. A pridať k tomu texty ženy po päťdesiatke, ktorá tie denníky komentuje, obohacuje o nové vrstvy úvah o láske, o osude, o Číne, o svojom zázemí v Bratislave, o láske k domovu atď.
Predsudky, strach z toho cudzieho – to sú témy, ktoré ma desia. Aj svojou knihou chcem pomôcť tomu, aby sa Slováci vo svojom nastavení posunuli vyššie.
A čo bolo pre vás kľúčové, keď ste sa definitívne rozhodli priniesť svoj osobný príbeh druhým ľuďom?
Ak človek prežil niečo silné, výnimočné, nemal by si to nechať pre seba – pokiaľ to môže mať zmysel pre iných ľudí. A to som presne cítila. Musím však zároveň podčiarknuť, že ak by som prežila búrlivú, veľkú lásku k Slovákovi, isto by som si to nechala pre seba. To, že môj manžel je z inej kultúry, z inej rasy – a predsa mi bol bližší ako ktorýkoľvek Slovák – je veľmi podstatná okolnosť, ktorá náš príbeh robí nezvyčajným.
Čím si to vysvetľujete?
Časť je aj pre mňa tajomstvom, ktoré sa dá vysvetliť len výrazom „predurčenie“. V knihe však píšem, že napriek „predurčeniu“ stretnúť sa, zamilovať sa stále tí dvaja ľudia v konečnom dôsledku rozhodujú o tom, či spolu budú alebo nie. Niečo mimo sveta ľudí (akokoľvek si to človek nazve: Mesačný starec, Boh, osud, prozreteľnosť) vytvorí niečo ako potenciál. Ale rozhodnutie robia tí dvaja z vlastnej vôle. Na druhej strane, s manželom sme mali veľa spoločného – lásku a úctu k vzdelaniu, slobode, pokladom ducha v literatúre, filozofii, hudbe – a potom tam bola silná fyzická príťažlivosť. Ja som ho po svojom boku nikdy celkom nevnímala ako Číňana, ale skôr ako svojho osudového muža homme fatal.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
V knihe je aj takýto citát z denníkov: obaja sme „zmiešaná“ osobnosť, Východ – Západ. Ako ste to mysleli?
Manžel, keď sme sa spoznali, dôkladne poznal západnú kultúru – čítal zapadnú literatúru, počúval klasickú hudbu, ale aj Boba Dylana, Pink Floyd, vedel vynikajúco po anglicky. Obdivoval západný slobodný svet, ktorý som stelesňovala aj ja. Pre ľudí zo západnej Európy pochádzam „ z Východu“. Ale v Číne som bola dievča „zo Západu“. S manželom sme sa stretli na priesečníku kultúr. Ja som dobre poznala čínsky jazyk, históriu, filozofiu, čo mu zaiste imponovalo.
V Mesačnom starcovi spomínate českú novinárku, ktorá sa vás pred rokmi pýtala, či nám neukrajuje cudzia kultúra hodne z nášho ja. Ako to vidíte dnes?
Úplne rovnako: neukrajuje, ale pridáva. Ja som si svoju slovenskú, v istom zmysle aj európsku identitu naplno začala uvedomovať až v Číne. Medzi čínskymi priateľmi, ktorí žili v totalitárnom režime, som hlbšie pochopila cenu slobody a to, že nie je samozrejmosťou. V Číne som si plnšie uvedomovala nádheru svojho jazyka, ktorý dokáže ohýbať slovo, hrať sa s ním (napríklad v čínštine ani angličtine sa to nedá.) Niekoľko kníh z domu po slovensky (medzi nimi bola Biblia, Hesseho Siddharta a niekoľko čísel Revue svetovej literatúry), a tiež listy od mojej rodiny a priateľov mali pre mňa v 90. rokoch, bez internetu a mobilu, priam posvätný charakter. Niektoré časti som vedela naspamäť.
Foto: Ľuboš Pilc
Váš manžel je autorom prvej knihy o Bratislave v čínskom jazyku, ktorú sám napísal aj nafotil. Inšpirovali ste ho?
Môj manžel sa po príchode na Slovensko v roku 1997 do našej krajiny doslova zamiloval. A neskôr si spravil certifikovaný kurz sprievodcu po Bratislave v čínskom jazyku. Zaujímal sa však o celé Slovensko, pamiatky kultúrne, prírodné… Všetko. Roky sprostredkováva poznanie našej krajiny čínskym turistom. Vďaka nemu som sa dozvedela zaujímavosti o Slovensku aj o rodnej Bratislave. Brával ma spolu s deťmi na poznávacie výlety, od východu krajiny po západ. Vďaka jeho nadšenému pohľadu som začala viac milovať a obdivovať Slovensko – a to je teda veľký paradox. Pri spätnom pohľade ma to prekvapilo. V mladosti som obdivovala „svet“, bola som veľmi kozmopolitne nastavená, túžila som žiť mimo Slovenska. Nikdy by som si nebola pomyslela, že sa taká vec stane. Že manželstvo s cudzincom ma privedie bližšie k tomu vlastnému svetu.
Foto: Ivan Majerský
Čítajte viac Z Ríše stredu do stredu Európy
Kniha je otvorená, obsahuje aj pasáže, kde ste k nemu kritická, napríklad o potrebe samoty, ktorú je ťažko dosiahnuť na 20 metroch štvorcových internátnej izby. Aj z milovaného človeka sa v obmedzenom priestore stane votrelec. Nebáli ste sa, že sa ho tieto časti môžu dotknúť?
Nie. V texte jasne píšem: nemohol za to a ani som ho z toho neobviňovala, že po svadbe sme žili pár mesiacov na ploche mojej internátnej izby. Ja v knihe vyčítam sebe, že som nedokázala tú situáciu v minipriestore pre nás dvoch zvládnuť lepšie. Nemám vo zvyku viniť druhých ľudí z toho, ak mi nie je dobre. Vtedy ani dnes. (S výnimkou toho, ak mi niekto jednoznačne a vedome ublíži, tam to neplatí.) Zároveň on veľmi dobre vie, aká je pre mňa samota dôležitá, pre moju vnútornú rovnováhu. Už v knihe Dážď slivkových kvetov som sa dotkla témy vnútornej integrity, čo ju poškodzuje. Téma autentického života, vo všetkých jeho aspektoch. Kedy a ako idem proti sebe, a čo to znamená pre mňa žiť v súlade so sebou. Sú to moje veľké témy navždy.
Máte ešte stále takú potrebu samoty ako v mladosti? Potrebujete svoju izbu a pokoj v nej?
Tá potreba ja rovnako veľká ako kedysi, ale dokážem ju prispôsobiť chodu rodiny a nevynucujem si nejaký extra priestor pre seba tu doma. Vždy sa dá navyše odísť von. Netrpím akútnym nedostatkom samoty ako kedysi v maličkej internátnej izbe, kde sme sa na pár mesiacov ocitli s manželom „uväznení“. Ale – ako píšem v knihe, absolútnym, nie ľahko dosiahnuteľným ideálom pre mňa by boli dva byty vedľa seba na tom istom poschodí. Pri malých deťoch, ktoré potrebujú hniezdo a oboch rodičov, to je nemysliteľné. Najlepšie sa mi však vždy pracovalo v našom byte, keď som bola úplne sama, alebo keď všetci spali – neskoro v noci alebo veľmi skoro ráno.
V knihe spomínate krásne čínske príslovie „Ak človek niekoho miluje, obľúbi si aj vranu na streche jeho domu“. Akú Tieniuovu vranu ste si obľúbili vy a na aké vaše vrany si zvykol on?
Rok po uzavretí manželstva sme prišli na Slovensko, určite aj preto on to mal ťažšie, čo všetko musel integrovať do svojho života, všetky moje špecifiká, moje svety, rodinu, priateľov. Napríklad aj moju vášeň, pokiaľ ide o predmety z blších trhov a bazárov. Desiatky najrozmanitejších drobností, porcelán, rôzne obrázky, prázdne starožitné rámy, staré lampy… „Jeho vrany“ – nenapadá mi veru nič. Konzumuje čili papričky k jedlu, na rozdiel od detí a mňa. Nemá rád zmrzlinu, zákusky. Ale to nie sú tie „vrany“ v pravom slova zmysle.
Foto: archív Eleny Hidvéghyovej-Yung
Na uvedení svojej knihy do života ste povedali, že dnes žijeme v dobe, keď sa nám snažia zhora diktovať, odkiaľ a pokiaľ siaha slovenská kultúra. Vaša kniha sa síce odohráva v Číne, no predsa ju považujete za veľmi slovenskú, na mnohých miestach sa vyznávate z lásky k svojmu domovu. Dá sa kultúra deliť na našu a cudziu?
Kultúra nemá hranice a nemôže ich mať. V celej histórii sa národy a ich kultúry vzájomne ovplyvňovali. Je to prirodzené a nesmierne dôležité, produktívne. Každý človek by si mal v rámci svojich možností rozširovať horizont poznania – štúdiom cudzích jazykov, cestovaním, spoznávaním toho „iného“. A pokiaľ je umelecky tvorivý, to poznanie sa neraz prenesie do jeho diela. Konkrétne v mojej knihe jej báza, vnútorný softvér mňa ako autorky je slovenský, ale obohatený o iné impulzy. Tie veci sa organicky spájajú do jedného celku. Verím, že moja kniha je veľmi „slovenská“, napriek tomu, že sa odohráva v exotike a v názve má čínskeho muža.
Foto: archív Eleny Hidvéghyove-Yung
Počas prezentácie ste povedali aj to, že ste plnokrvná Slovenka, hoci už len vaše maďarské priezvisko prezrádza aj iné ako slovenské korene.
Áno, ja sama som uvažovala spätne nad tým slovom „plnokrvná“. (Z podujatia existuje video záznam.) V mojej krvi sú aj iné etniká (otcov otec bol pôvodom Čech, jeho matka bola Maďarka). Slovensko ako súčasť Rakúsko-Uhorska bolo mnohonárodnostný štát, nehovoriac o multikultúrnej Bratislave, kde žili vedľa seba Slováci, Česi, Židia, Maďari, Nemci… Na túto časť histórie svojho mesta som veľmi hrdá, a rada by som to zažila – hoci môžem už len vo fantázii. Pohraničné územia boli vždy viac „zmiešané“ etnicky. To je otázka mojej „krvi“ – otázka biologická, resp. genetická.
Ale potom je tu otázka kultúrna. Základ mojej výchovy, vzdelania tvorí jednoznačne to slovenské. Navždy. Také je moje vnútorné vnímanie seba, svojej identity. Patrí k nej aj kresťanstvo. Napriek rokom štúdia jazyka a kultúry Číny, kde som niekoľko rokov žila a drobné nuansy praktického života som prevzala – píšem o tom v knihe. Svoje myslenie som obohatila o poznanie inej filozofie, iných náboženstiev – napokon, to sa deje už čítaním kníh, človek ani nemusí žiť v zahraničí. Jednako sa cítim byť „čistá“ Slovenka, a to „multikultúrne“ som integrovala, je súčasťou mojej slovenskosti. Jej obohatením. Ak si človek akokoľvek rozširuje obzory ducha, nemusí tým strácať alebo potláčať to svoje. Aspoň u mňa to tak bolo a je.
Foto: Andy Kusin
Na Slovensku spolu žijete už 28 rokov. Na začiatku ste museli čeliť problémom s cudzineckou políciou, chcela manžela vyhostiť. Vyvíjala sa odvtedy situácia cudzincov k lepšiemu? Alebo musel niekedy čeliť aj rasizmu? A čo vaše tri dcéry?
Na Slovensko sme prišli vo februári 1997, keď už boli aktuálne „fingované sobáše“ za účelom pobytu, resp. občianstva. Toto sa asi nezmenilo. Ale pre mňa – sinologičku, ktorá tri roky študovala v Číne – bolo absurdné, že úradníci ma upodozrievajú z vydaja pre peniaze, a nie z lásky. Bol to šok a trauma. Viem však, nemali sme na čele napísané, ako to bolo a je s naším vzťahom. Moja kniha Mesačný starec je v istom zmysle odpoveďou na otázku, „prečo sa pekná a inteligentná Slovenka vydala za pekného a inteligentného Číňana“ – tak pomenoval rozhovor s nami vtedy jeden bulvárny denník.
To „prečo“ som chcela rozmeniť na drobné. A pokiaľ ide o moje dcéry, cudzie deti zvykli na ulici na ne pokrikovať „šikmáčka“. Povedali mi to len nedávno, nie keď sa to dialo. Nechceli, aby som sa príliš trápila. V mojej prítomnosti sa to ani raz nestalo. Členovia mojej rodiny nikdy, chvalabohu, nezažili priamy fyzický útok. Ale nie každý cudzinec inej rasy mal také šťastie. Predsudky, strach z toho cudzieho, nebodaj zaslepená nenávisť – to sú témy, ktoré ma desia. Aj svojou knihou chcem pomôcť tomu, aby sa Slováci vo svojom nastavení posunuli vyššie.
Vo svojej knihe píšete, že ženy nosia na tvári nezmazateľne napísané, či sú milované. Platí to v každom veku? A vidno aj na mužoch, že sú milovaní? Treba poznať abecedu lásky, aby to vedel človek dešifrovať? Je iná v slovenčine, iná v čínskej kultúre?
U mňa je to vec intuície, mimo akejkoľvek teórie. Pri pohľade na človeka silne vnímam jeho energiu, špecifické vyžarovanie a rôzne detaily zovňajšku – sú veľavravné. Či je žena do hĺbky milovaná, to sa dá vycítiť pomerne spoľahlivo. Otázka je, či je milovaná mužom, alebo napríklad „len“ svojimi deťmi. Ak je milovaná partnersky, taká žena máva vyššiu potrebu byť pekne upravená, atraktívna. (Nie je to však, samozrejme, podľa nejakej šablóny. Má to svoje odchýlky, zvláštnosti.) A potom, v oboch kultúrach platí niečo ako ideál muža a ideál ženy. V rozhovoroch s čínskymi priateľmi sme zistili, že je priam identický.
Foto: Ivan Majerský
Aký teda je?
Muž má byť nežný rytier, najmä v súkromí, ale na verejnosti silná osobnosť s charizmou vodcu. Niekto, o koho sa žena môže oprieť nielen psychicky, ale aj v praktickom živote. Ideálny muž je silný, statočný, schopný postarať sa po každej stránke o svoju rodinu. Na žene sa cení určite jemnosť, šľachetnosť, zmysel pre detail, dobrota, trpezlivosť, starostlivosť o hniezdo – jeho útulnosť, dobrú atmosféru. Mor v každom manželstve je malichernosť, egoizmus, vyťahovanie starých krívd či priveľký priestor pre svokrovcov. To zabíja vzťahy rovnako u nás ako v Číne. Platí to univerzálne.
Vaša kniha je najmä o láske, o láske duševnej i telesnej. Aj telesné spojenie pôsobí až posvätne, ale to nevylučuje radosť z neho a opojenie. Pasáže tohto druhu sú veľmi pôsobivé (až napínavé – napr. milovanie v parku), až sa čitateľ pýta, čo tak človeka osmeľuje a ženie riskovať, že akt nebude dosť diskrétny?
Scéna prvého milovania v nočnom parku je jedna z najchúlostivejších. Je do bodky pravdivá. Ale verím, že len prízemný a povrchný čitateľ by to celé zvulgarizoval na „sex v parku“. Chcela som vypovedať o niečom úplne inom. O svojom komplikovanom vnútornom rozpoložení: mala som 23 rokov a v duši zakódované Desatoro. A predsa… cítila som, že toto je muž môjho života – len ešte neprišiel správny čas pre vydaj (prišiel o dva roky neskôr).
Verím, že telesné spojenie dvoch ľudí je naozaj posvätné, ak k sebe mysticky patria. A to bolo náš prípad. Z pohľadu kresťanstva sa má počkať s týmito vecami do svadby, aj to píšem – že je to nádherný ideál. Ale život je málokedy ideálny. Tieniu ma už vtedy veľmi chcel za ženu – to bola jedna z podstatných okolností. Mimoriadne hlboká vzájomná láska, oddanosť.
Kniha je aj o potrebe krásy. Vy ju pociťujete aj voči sebe. Je to krása ducha, ale aj drobnokresba vzhľadu, ktorá sa prejavuje v podobe mejkapu a filigránskych vecičiek – šperkov, taštičiek, rôznych ženských drobností. Má to váš manžel rád?
Áno, pre mňa bytostne dôležitý svet nie je len ten duchovný, v knihách (kedysi som dokonca pracovala na SAV ako vedkyňa), ale milujem a potrebujem aj estetické zážitky, krásu – pokiaľ ide o môj zovňajšok rovnako ako interiér bytu. V tomto môj manžel vždy a absolútne pre všetko „moje“ mal a má zmysel. Je to jedna z vecí, bez ktorej si neviem predstaviť náš vzťah.
V texte píšete aj to, že muž netušil, že v Bratislave zatarasíte byt všetkým, čo máte rada. Bolo to cez čiaru. A čo on? Je napríklad poriadny?
Áno, náš byt je plný najrozmanitejších, neraz aj nepotrebných predmetov, starožitností… Ale manželovi to nikdy neprekážalo. Mal a má pre to absolútne pochopenie. (Prach na tom všetkom utieram ja.) On sám je oveľa menej náročný, pokiaľ ide o potrebu vecí – stačí mu málo. Kedysi aj dnes.
Čítajte viac Kniha týždňa: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Náročné sú pasáže o rozdieloch medzi slobodnou spoločnosťou a totalitou, napríklad o tom, že obetovať sa pre celok je kultúra totality.
Manžela som spoznala v septembri 1991, keď moja krajina už bola demokratická a slobodná. On, žijúci v totalite, túžil odísť do Ameriky – práve žiadosť o americké víza v Pekingu vytvorila možnosť stretnúť sa. (Manžel pochádza z čínskeho juhu.) Pri ňom som si intenzívnejšie uvedomovala hodnotu slobody a to, že nemusí byť samozrejmosťou. Čína, v zmysle tradičnej kultúry, ktorej dominoval konfucianizmus, vždy povyšovala záujmy kolektívu nad záujmy jednotlivca. Je to veľmi komplikovaná téma, pretože „my západniari“, v časoch mojich štúdií v Číne, sme boli vnímaní ako väčšie individuality – s obdivom –, a zároveň ako väčší egoisti, bez obdivu. Ja sama stále hľadám rovnováhu (ak za celok považujem primárne svoju rodinu). Kde je hranica egoizmu a bytostnej potreby ísť si za svojím, bez ohľadu na okolie. Je to pre mňa celoživotná veľká otázka.
Váš text sa vyznačuje rýdzosťou. Je celý v tom duchu, ako vyjadrujete vlastnosti svojho manžela: nič nerobí pokútne, nečíta cudzie listy, on nemá tajné činnosti. Svojím príbehom vyjadrujete ľudskú dôstojnosť, ale hravým, slobodným spôsobom. Umožnilo vám takto písať aj manželstvo s cudzincom? Čo vám dalo ako autorke?
To, že môj manžel je „taký“, ako píšem, v mojej hlave nesúvisí s jeho pôvodom. Muži s rýdzim charakterom žijú v každej krajine sveta. Konkrétne Tieniu bol pre mňa veľkou inšpiráciou ako zaujímavý „objekt“- model, ktorý chcem „namaľovať“ v písmenách. V denníkoch mám o ňom množstvo zápiskov, pozorovaní – v knihe najmä v kapitole Detaily búrliváctva. Fascinovalo ma množstvo našich nekonečných debát, jeho nádherné listy (zlomok citujem v knihe). Vždy rád počúval moje úvahy. Keďže sme celý manželský život prežili na voľnej nohe, vždy v tom istom byte, vytvorilo to priestor na tisíce hodín rozhovorov. Neraz aj na témy literárne, filozofické, náboženské, politické… Pokiaľ ide o to „spisovateľské“, on vo mne posilnil túžbu písať autenticky a nebojácne. Tento ideál si aj on v umení vysoko cení.
Čo z čínskej kultúry sa u vás najviac presadilo?
Asi to, že spotreba ryže, zázvoru, zeleného čaju a listovej zeleniny je u nás isto väčšia, ako v typicky slovenských rodinách. (Jedávame aj listy z bielej či červenej reďkovky, ktoré Slováci vyhadzujú. Umyté sa sparia krátko v horúcej vode, pridám trochu soli a čerstvý cesnak. Alebo ich veľmi krátko opražím na oleji. Oba spôsoby nám veľmi chutia.)
Nikdy ste neoľutovali svoj krok? Teda túto svadbu?
Každé manželstvo je náročné, viac alebo menej. A „zmiešané“ manželstvo má navyše úskalie odlišného materinského jazyka, nerovnaké kultúrne podmienené sviatky, príbuzenstvo v inej časti sveta. Ale keď sa pozerám na 28 rokov po boku manžela, mnohému som sa pri ňom naučila, v mnohom som dospela. A čo je hlavné – nepochovala som svoje ambície a tvorivé písanie k tomu patrí. Ale je toho oveľa viac. S manželom sme si zachovali úctu jeden k druhému, k vzájomným potrebám a záujmom – čo je, myslím si, veľká vec.
Nedusíme jeden druhého. Malo by to byť samozrejmosťou, ale v mnohých manželstvách nie je. Som vďačná „Mesačnému starcovi“, že ma priviedol k mužovi, ktorý ma nikdy nechcel akokoľvek zotročiť, alebo uväzniť v domácnosti, pri deťoch. Nechal mi slobodu ísť za svojimi ideálmi, snami. Ten silný intuitívny pocit som mala, keď som sa vydávala. Takmer 30 rokov spoločného života potvrdzuje, že som to cítila správne.
