Foto: Portugalský inštitút
Neznášam deti a neliečim ich ja, ale medicína, ktorú som vyštudovala
Cynická aj vášnivá
„Neznášam deti a neliečim ich ja, ale medicína, ktorú som vyštudovala,“ vyhlasuje o sebe neonatologička Cecilia. Samozrejme, nie verejne. Zároveň je však presvedčená, že aj keď sa nerozcíti nad bábätkom, dokáže sa oň postarať efektívnejšie než jej kolega Jamie, ktorý presadzuje prirodzené pôrody a v snahe o humánnejší pôrod je ochotný obísť pravidlá. Ona takým cirkusom pohŕda, práva rodičky sú jej ukradnuté, pridržiava sa overených lekárskych postupov. Nič viac, nič menej, žiadny osobný vklad. Veď lekár s pacientom nemá nič, ani nemocnica.
Rovnako neúprosne hneď v úvode zo svojho života odprace manžela, ktorý trpí depresiami a už o ňom nikdy nebudeme počuť. Prestal byť zaujímavý, lebo je chorý – a tak vedľa nej nemá miesto. Jej sexuálne túžby vie uspokojiť nový milenec, ktorému práve v pôrodnici vyšetrila novonarodeného syna. Doma sa jej o pohodlie stará mladá slúžka, lenže čo s ňou, keď otehotnela?
Cecilia deti nemá a ani po nich netúži. Teší sa zo svojho pružného tela a chce mu dopriať čo najviac radosti. A na to je dobrý jej milenec, hoci inak nedosahuje jej kvality.
Cecilia je žena z vyššej strednej triedy, otca má lekára a mamu zdravotnú sestričku (tá to ďalej nedotiahla, a tak bude manželovou doživotnou opatrovateľkou). „Nik si nevšimol, že lekárske povolanie necítim ako poslanie a nemám naň trpezlivosť, vďaka kvalitnému vzdelaniu mi nehrozili žaloby, mala som dobré základy, bežné pediatrické postupy zastierali moju neschopnosť. Môj príbeh nie je výnimočný, vyštudovala som medicínu bez vášne, viedol ma otec,“ priznáva Cecilia.
Čítajte viac Kniha týždňa: Slzy spájajú viac ako bozky. Obraz straty, hlbokého smútku, ale aj nádeje v knihe Krása pláže
Privilegovaná
Nik nebude dávať viac, ako môže
Otec je úspešný lekár, ale nie je šťastný. Ani mama nie. Cecilia sa o nich nebude starať, to v žiadnom prípade. Veď ani ona od nich nesmie očakávať ktovieakú blízkosť. „Keď príde čas, sú tu skvelé kliniky, neprekročíme rozumnú mieru, nik nebude dávať viac, ako môže.“
Cecilia dáva najavo svoje postavenie, ako lekárka si je vedomá svojej nadradenosti a vie to aj dobre využiť. No keď jej v práci skríži cestu neonatológ Jamie, prichádza kvôli nemu o pacientov a to sa jej vôbec nepáči, preto začne sliediť po jeho chybách. V duchu sa vysmieva zo všetkých dúl s nádychom ezoteriky, rodenia do vody „v bazéniku plnom výkalov“ a podobných nezmyslov. Ona sa riadi skutočne bezpečnými postupmi a nie „hviezdami zo stredovekej mapy“. Vo vlastnom záujme, aby si obhájila svoje postavenie, však potrebuje túto sieť humanistov usvedčiť z nekompetentnosti.
Čítajte viac Keď namiesto žien rodia muži. Kollárovej kniha Vaky je sci-fi o pôrodoch v rukách politiky
V Ceciliiných šťavnatých komentároch je spisovateľka Andréa del Fuego plná cynického humoru a uštipačnej irónie, keď neúprosne bičuje predstavy o humanizácii pôrodu, schopnosti svojho milenca či lekársku etiku. Napriek tomu, že cynická lekárka si nemôže robiť ambície stať sa kladnou literárnou postavou, čím viac ju spoznávame, tým viac jej začíname rozumieť.
„Trtkala som s idiotom, zaslúžila som si niečo vzrušujúcejšie, prečo si nepestujem vzťahy s kamarátkami namiesto toho, aby som chodila na pivo s (mojou) zamestnankyňou?“ pýta sa. „Partner namiesto milenca, vlastné dieťa. Ale tých by som musela mať rada, súčasnú zostavu by som mohla bez udania dôvodu vyhodiť na ulicu,“ priznáva.
V hĺbke jej nihilizmu sa zrkadlí beznádej a neistota. Cecilia sa obklopuje vzťahmi, v ktorých zostáva nadradená ako vo svojej profesii. A predsa sa objaví niekto, komu dokáže podriadiť všetko – a je to dokonca dieťa, syn jej milenca. Kvôli nemu je ochotná sliediť aj klamať a vymýšľať situácie, len aby ho mala vo svojej blízkosti. Je ním priam posadnutá. Lenže čo ak aj on ochorie?
Čítajte viac Kniha týždňa: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Lekárka, čo nemá rada deti. Manželka, čo nemá trpezlivosť pre muža trpiaceho depresiami. Žena, ktorá svojím milencom pohŕda. Zamestnávateľka, vedomá si svojej nadradenosti ako privilegovaná vzdelaná žena z vyššej vrstvy. Uštipačná kritička s bystrým postrehom. Ale aj osamelá žena, ktorá sa v skutočnosti nemá o koho a o čo oprieť. Ani o rodičov, ani o partnera, priateľov, kolegov, ani o svoju prácu. Jej cynizmus tak ide ruka v ruke so žiadostivosťou po naplnenom živote, ktorý dáva zmysel. Andréa del Fuego na malom priestore otvára mnoho tém, ktoré stoja za úvahu – od materstva cez etiku a spoločenské rozdiely až po esenciálnu ľudskú osamelosť.
