
Cecília Jílková sa v rozprávaní vracia do detstva na vltavskom nábreží v Prahe a opisuje svoj ďalší život. Jej mamou je spisovateľka Lenka Procházková, otcom Ludvík Vaculík a dedom z maminej strany spisovateľ a scenárista Jan Procházka – autor poviedky Ucho, podľa ktorej vznikol známy trezorový film s Jiřinou Bohdalovou a Radkom Brzobohatým. V publikácii je veľa fotografií z rodinného albumu, takže čitateľ spozná tieto známe postavy českej a slovenskej kultúry ešte dôvernejšie.

Zaujímať ho bude zrejme najmä kontroverzná osobnosť Ludvíka Vaculíka: aký bol doma? Aký bol otec? Ako vychovával svoju jedinú dcéru Cilku? Okrem nej mal spisovateľ ešte štyroch synov. Troch z manželstva so ženou Madlou a jedného, Josefa, zo vzťahu s partnerkou Lenkou Procházkovou. Detí plno, dcéra je však dcéra, bolo to iné a pre drsného Vaculíka oriešok. Navyše obaja rodičia, Lenka aj Ludvík, boli verejne činné osoby, časy boli revolučné, domácnosť a rodina často nemohla byť na prvom mieste. Navyše, ak ich mal spisovateľ dve.

Magnetický Vaculík
Ludvík Vaculík (1926 – 2015) bol nielen autorom manifestu Dvetisíc slov, zakladateľom samizdatovej edície Petlice, ale najmä výborným spisovateľom (Sekyra, Jak se dělá chlapec, Český snář). A bol aj vďačnou literárnou postavou – je zvečnený v mnohých textoch. Písali o ňom literáti, publicisti, historici, politici. Vyjadrovala sa o ňom manželka Madla Vaculíková (s Pavlom Kosatíkom v knihe Já jsem oves), šťavnaté svedectvo zanechala partnerka Lenka Procházková (Smolná kniha) a vyjadrili sa mnohí ďalší.

Najnovšie teda píše o Vaculíkovi dcéra, dnes už vážená odborníčka na zdravú stravu, terapeutka a úspešná spisovateľka Cecilie Jílková. Niet sa čo čudovať, že toľkí autori o ňom chcú porozprávať! Bol inšpiratívny, imponoval odvahou, charakterom, originalitou, človečenstvom. O obyčajnom písal neobyčajne. Držal sa reality, vedel do nej každého vtiahnuť a ukázať presne, o čo vlastne ide. Bol magicky pôsobivý, ale nazvala by som ho tiež magnetickým realistom, lebo priťahoval svojím výkladom pravdy.
Mala som trochu obavy, že dcéra bude čerpať z toho, čo jej dal život na tácni, čiže zo zážitkov v rodine a v prostredí disidentov a celebrít. Isteže, aj to ma zaujímalo, no bola som zvedavá najmä na to, či osudom vyvolené dieťa (pokiaľ ide o literárne prostredie a možné gény) bude mať čo povedať aj samo za seba. Či odhalí o otcovi niečo neznáme, vyjadrí jeho kontroverznosť a komplikovaný život nejako inak, než sme už čítali, či poznanie posunie. Či dokáže byť taká otvorená ako on.

Klobúk dolu!
Dokázala to. Cecílie Jílková sa do svojho osudu obula. Obula sa priamo do tatka. A to s veľkou láskou, s taktom, ale absolútne úprimne. Nič nezatajila, bravúrne opísala svoj komplikovaný vzťah s otcom a jeho fungovanie v rodine, do ktorej si len odskakoval z tej právoplatnej, od manželky Madly. Vaculíkov netuctový spôsob života je všeobecne známy. Mal silu žiť si po svojom, mať dve rodiny naraz a udržať si lásku a rešpekt okolia. Milovali ho aj tí, ktorým, povedzme, ubližoval. Jeho prínos, vklad bol vždy väčší než ujma. Byť s ním bola výhra, byť jeho potomkom bol záväzok. Nič pohodlné, hoci sa o všetkých postaral.

Cecílie sa nad otcom zamýšľa, no najmä približuje chvíle, ktoré s ním strávila. Prísna výchova, asketické prázdniny (bol šetrný), neľútostné pravidlá a disciplína. Darmo napríklad dieťa plakalo, keď ho uložili spať, už sa viac v izbe nezasvietilo. Mal však aj sympatické zásady a prejavy lásky k potomkom, niekedy až živočíšne. Podľa neho mali rodičia svoje deti správne a včas naladiť. Nahého novorodenca si treba priložiť na nahú hruď rodiča a vyludzovať hudobné tóny. Naladí sa na hudbu, ale prejdú aj iné signály.
Absolvovala to aj Cilka, a tak dobre chápe svojho otca, tvrdohlavca s jemným spievajúcim srdcom (najradšej mal ľudovky). Bol to tvrdý chlap, čo vedel stavať chalupu a robiť nábytok, rustikálny intelektuál, veriaci neverec. Žil v bigamii – v láske i v politike. Nevedel sa pretvarovať. Bol ozajstný – ak sa človek riadi skúsenosťou, a nie dogmami, nedá sa presne a natrvalo zaradiť. Pochybuje, prehodnocuje – či už ide o politiku, o lásku, či o vieru. Je vzrušujúce do toho prenikať aj cez Jílkovej text.
V knihe sa s ním – vďaka dcérinmu svedectvu – ocitáme v jeho zrelom veku i na konci života. Cecílie ho príde navštíviť, keď už leží chorý, vysilený, v košieľke (býva zasa u Madly), ale ani vtedy neprejaví slabošskú nehu či sentiment. Kapitola v knihe svedčí o tom, že aj najvýnimočnejší život sa končí obyčajne, ale stále s nepokojom v srdci. Najviac vraj Vaculíka mrzeli nedoriešené veci. Mal 89 a ešte mu bolo málo na to, aby vykonal všetko, čo chcel a resty mu ležali na srdci. Našťastie, Jílková má okrem slávneho otca aj vlastný život. A dokázala o tom napísať úžasný príbeh. Vo svojom románe opísala popri príbuzných mnohých ďalších ľudí, ktorí ovplyvnili jej život.

Padali aj facky
Ona sama mala problémy so závislosťami od alkoholu i drog. Jej dospievanie pripadlo totiž na divoké deväťdesiatky, keď navyše – a vlastne vždy – boli rodičia zaujatí vecami verejnými a literatúrou, keď riešili svoj zvláštny vzťah. Závislosť sa nenápadne votrela do prominentnej rodiny. Cilka holdovala drogám, veľa pila, žila si na vlastnú päsť. Mala však zdravý základ, a tak sa zo zničujúcej situácie dostala. Hoci sú závislosti a spoločenské scestie už dosť literárne otrepané, autorka sa témy zmocnila celkom originálne.

Rovnako ako námetov, ktoré rozvíja v románe ďalej – materstvo a problém nedonosených detí, vzťahové problémy v manželstve. Je teda v tejto knihe čo čítať a dá sa predpokladať, že to bude zaujímať aj mladých, čo už Pražskú jar či činnosť disidentov berú ako vzdialenú históriu. Však aj Cilka Jílková je mladá (narodila sa v roku 1981 v Prahe) a má široký záber (viď jej terapeutickú činnosť). Otca aj mamu približuje v knihe aj cez funkčné úryvky z ich tvorby, ktoré majú univerzálnu hodnotu a zíde sa ich poznať. Cituje tiež z diela scenáristu Jana Procházku. Vďaka týmto génom sa Jílková venuje tiež písaniu scenárov (napríklad k seriálu Kriminálka Anděl). Zo všetkých predkov je však Vaculík najzaujímavejší a najkontroverznejší, takže s ním ako autorka nemala ľahkú prácu. Tento človek nie je všetkými milovaný – o to je ozajstnejší a o to ťažšie sa o ňom píše. Napokon jej však z textu vyšlo vyznanie: hoci mala na otca neraz ťažké srdce – však po facku nešiel ďaleko – z knihy vyplýva, že mama bola Láska, ale otec tiež.