Viera Brunovská: Dobro v rozprávke nemusí za každú cenu zvíťaziť

08.10.2012 08:30
Viera Brunovská
Šperkárka a autorka detskej knihy Medzi nami zvieratami, Viera Brunovská. Autor:

Šperkárku Vieru Brunovskú jedného dňa premkol nutkavý pocit. Spraviť aj niečo iné ako šperk. „Z ničoho nič“ sa teda pustila do písania detskej knihy pre deti. Asi po tretej rozprávke si uvedomila, že to nebude také jednoduché. „Ale ja som typ, ktorý veci dokončí, aj za cenu, že by to nevyšlo,“ povedala autorka knihy Medzi nami zvieratami, ktorá je už na svete.

Má alebo mal by mať človek, ktorý napíše detskú knihu, pozitívny vzťah k deťom? Istá ilustrátorka detských knižiek povedala, že žiadne dieťa osobne nepozná. To, že pre ne maľuje, vysvetlila tak, že cíti, akoby v nej nejaké žilo. Ako to cítite vy?
Myslím, že písanie čohokoľvek je osobná vec. S mojou knihou má súvislosť aj moje dieťa.

Každopádne, je rozdiel napísať knihu pre dospelých (prózu, poéziu) a pre deti. Napísať detskú knihu sa považuje za to najťažšie.
Asi áno, ale ja písať neviem. Túto knihu som napísala najlepšie, ako som vedela. Samozrejme, že cieľovou skupinou mali byť deti, ale ja som k tomu nepristupovala tak, že som hľadala jednoduchý jazyk, ktorému by rozumeli. (Napríklad, že urobím jednoduchý veršík, aby si ho zapamätali). Chcela som, aby bol pre ne dej rozprávky pochopiteľný, ale každú rozprávku som písala ako pre dospelého.

Veľa autorov hovorí, že v prvom rade „píše pre seba“. Aký to má význam?
Nepísala som ju pre seba, ale s tým, aby sa mi páčila.

… a má autor od svojej knihy odstup? Nemusí ju dať najskôr prečítať aspoň trom ľuďom, aby sa dostal do obrazu, či je dobrá?
Samozrejme. Keď som knihu písala, odrazu ma pochytil pocit, že vlastne neviem, ako ju prijme dospelý a už vôbec netuším, ako ju prijme dieťa. Práve preto, že písať som sa nikdy neučila. Jednoducho ma jedného dňa pochytil nutkavý pocit venovať sa aj niečomu inému. Dvadsať rokov som robila len šperky a bývala som zavretá vo svojom ateliéri. Chcela som písať – len tak, bez ambície stať sa spisovateľkou.

Vyjadrenie „neviem písať“ je dosť odvážne. Evidentne písať viete, pretože tá knižka je na svete a ľuďom sa páči. Asi ste skôr chceli povedať, že doteraz ste nevedeli o tom, že viete písať…
Trúfla som si. Z mojej strany to bola drzosť. Keď už bolo pár rozprávok na svete, dostala som strach, či to na niečo bude dobré.

Knihu ilustroval Peter Kľúčik. Tradičná postupnosť býva nasledovná. Autor napíše text, ilustrátor ho dostane do rúk až potom. Vo vašom prípade to bolo opačne, však?
Peter Kľúčik má obrazy z rôznych období, ku ktorým som písala rozprávky. Keď som ich mala šesť, dala som mu ich prečítať s tým, či vôbec má záujem o spoločnú knižku. Našťastie sa mu páčili a na moju žiadosť mi domaľoval ešte tri nové zvieratá.

Čo sa týka rozprávok. Mali ste na začiatku jasnú predstavu o príbehu, alebo sa vám to vyvinulo akosi spontánne počas písania?
Občas som mala jasnú predstavu, alebo len zápletku, inokedy jasné postavy, ktoré sa priplietli do deja. Pri jednej rozprávke mi chýbal koniec, pretože som doslova písala o postavách okolo mňa. Každé zviera som si predtým poriadne naštudovala, aby som sa nezamotala do akýchsi neprávd, pretože deti sú dnes veľmi bystré a ak by odhalili nejakú mylnú informáciu, nevzali by to.

Vracali ste sa počas písania do svojho detstva?
Áno. Asi po tretej rozprávke, keď som pochopila, že som sa asi pustila do niečoho, čo ozaj nie je jednoduché, som si povedala, že si znova prečítam knižky z detstva. V určitom bode som to však stopla, aby ma to nezvádzalo ku kopírovaniu dávno známych príbehov. Ale opäť som sa tešila z toho, ako napríklad Palculienka nenávidela tú hnusnú žabu. Tie príbehy som akoby znova prežívala a navyše som pochopila, aké dôležité boli pre mňa v detstve rozprávky.

Andersenove rozprávky… Nedráždili vás v detstve? Dobre sa vám počúvali?
Nemyslím si, že Andersen je detský autor a že ich písal pre deti. To boli rozprávky v tej dobe písané pre dospelých. Nemôžem však povedať, že som ako dieťa povedala Andersenovi „nie“. Ale z rozprávky o dievčatku so zápalkami som nebola nadšená.

Čím to je, že zvieratá v rozprávkach a vôbec rozprávky o zvieratách sú pre deti také atraktívne?
Zviera je živý tvor, ktorý chceme hladkať a túliť sa k nemu. Fascinuje nás už len tým, že vyzerá úplne inak ako človek a navyše nerozpráva. To všetko z nich robí neprístupnejšie a tým pádom atraktívne tvory.

Ľubomír Feldek napísal, že ste si zvolili metódu: o zvieratách a zároveň o ľuďoch. Mienili ste to tak, alebo to tak len vyšlo?
Bol to úmysel. Zvieratám som dávala ľudské vlastnosti vedome. Možno som im veľakrát aj krivdila (smiech).

Mali by rozprávky bezpodmienečne skončiť ponaučením?
Nechcela som sa stavať do pozície, že deti treba za každú cenu poúčať. Držala som sa hlavne toho, aby dej k niečomu smeroval. V mnohých príbehoch je jasne definované dobré a zlé, ale nemám pocit, že za každú cenu musí zvíťaziť dobro, ako to v rozprávkach vždy bolo. Podľa mňa je dôležitejšie, aby dieťa to dobré od zlého rozlišovalo – či už v rozprávke alebo v skutočnosti. Aj keď si nemyslím, že v mojich rozprávkach išlo o nejaký boj dobra a zla.

Viera Brunovská (1968) pochádza z Bratislavy. Vyštudovala umeleckú priemyslovku v Kremnici, odbor zlatníctvo. Začínala v podniku Klenoty, v reštaurátorských ateliéroch, dnes je šperkárka na voľnej nohe. Kniha Medzi nami zvieratami (2012) je jej debut. Ilustroval ju Peter Kľúčik.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk