S Mariannou sme sa lepšie spoznali v porevolučných deväťdesiatych rokoch, keď sa spisovateľky našej generácie stretávali v literárnom združení Femina. Vytvorili sme si ho ako reakciu na nové podmienky v literatúre, najmä na základe osobných sympatií a vkusu. Mariana sa medzi nami vynímala vysokou štíhlou postavou, mala hladký účes v strede s cestičkou, široké pery a krásne biele zuby.
Páčili sa mi najmä jej spôsoby, ako keby bola Gertrude Steinová – suverénna filozofka z parížskeho literárneho salónu, ironická, kritická, ale aj veľmi usmievavá. Šokovalo ma, že práve ona patrí k Maťkovi a Kubkovi.
Keď som s ňou vtedy robila rozhovor do novín, porozprávala mi, že tieto postavičky vymyslela v sedmedesiatych rokoch v Prahe. Pracovala tam ako spravodajská novinárka pre Bratislavu a bývalo jej vraj smutno. Tieto postavičky ju rozveseľovali a približovali v predstavách Slovensko, ktoré jej chýbalo. Vôbec netušila, čo z toho bude, že Maťko a Kubko si budú žiť svojím životom aj mimo Marianny, a že sa tak mohutne presadia. Spočiatku bola rada, ale potom sa aj hnevala. Však ju kolegovia literáti začali vnímať ako infantilnú autorku, ktorá sa hrajká a má vymedzené teritórium niekde mimo tzv. vážnej literatúry. Oni ju síce uznávali, oceňovali po kamarátskej linke aj jej ostatnú tvorbu, ale vždy boli voči Marianne trocha opatrní. Usmievala sa nad tým, ale znelo to aj trpko.
Toho Maťka a Kubka jej nevedeli odpustiť. Sama mi o tom povedala: "Aj keď som si viac menej úspešne vyskúšala všetky literárne žánre, od poézie až po kuchárske recepty, do povedomia čitateľskej verejnosti som sa dostala vďaka jednej detskej knižke, napriek tomu, že že som ich napísala niekoľko. Maťko a Kubko sa stali mojím požehnaním a prekliatím.
To prvé preto, že už štvrťstoročie moju rodinu živia, hoci skromne, je to však na Slovensku vec nevídaná, a tešia sa pritom stále rovnakej popularite. To druhé preto, že mi, chudáci, nechtiac vyrobili niekoľko závistlivcov a nepriateľov, ktorých by som inak nemala, ale čo je ešte horšie, vďaka nim moje zaškatuľkovanie už nápadne pripomína pokazený výťah, v ktorom sa práve veziem. Na každý pokus dostať niečo do tlače počúvam: Napíš radšej pokračovanie Maťka a Kubka. Našťastie, netrpím grafomániou ani prehnanou ctižiadosťou. A vždy som rada robila len to, čo čo som chcela." To mi povedala Marianna do knihy Tvár slova (2002) a jej výrazná tvár i slová sa mi vynárajú v pamäti teraz, keď odišla a Kubka a Maťka nám tu nechala. Ale aj iné texty, možno si ich pozriete.
