Keďže sám bol aj prekladateľom, iste by ho potešilo, že po slovensky vyšla v krásnom preklade Vladislava Gálisa. Hádam to inak ani nešlo, veď Artforum ju zaradilo do svojej edície -klad vyhradenej pre kvalitné preklady. Aj keď nie všetok slovný humor je prenosný do slovenčiny.
Hrdinom útlej, len 131-stranovej knižky je postarší profesor filozofie Sy Baumgartner, ktorého rozprávač oslovuje väčšinou len priezviskom. Hneď v prvej kapitole vysvetlí mladému Grékovi, ktorý mu prišiel urobiť odpočet elektriny, že má smiešne meno. Práve na tomto mieste sa nachádza ťažko preložiteľná slovná hračka, keď sa mladík čuduje, čo je to za meno „Sigh“ – v angličtine toto slovo znamená povzdych a vyslovuje sa rovnako ako Sy.
Foto: Reuters, VINCENT WEST
Ukáže sa, že aj Gréka štve jeho meno, no nie krstné Ed, ale priezvisko Papadopoulos, pretože sa mu zaň na bejzbale rehoce celý štadión. Zdá sa, že Baumgartnerov život nie je veľmi veselý, pred desiatimi rokmi mu tragicky zahynula žena, na ktorú dodnes nevie zabudnúť. Jeho Anna pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve, prekladala umeleckú literatúru a ukazuje sa, že sama mala literárny talent.
Príbeh o Baumgartnerovi je pretkávaný ukážkami jej autobiografických textov – o jej prvej láske, chlapcovi, čo nechcel ísť bojovať do Vietnamu, no keď ho otec urážal, že je padavka a zbabelec, nakoniec do armády narukoval. Nestihol však prísť do vietnamských džunglí, lebo po piatich týždňoch základného výcviku sa mu stala nehoda s raketometom, ktorý mu vybuchol v rukách… a z milovaného Frankieho „ostalo tak málo, že v deň, keď ho pochovali, obsah jeho rakvy vážil len necelých dvadsaťosem kilogramov“.
Príbeh naberá na sile, no bolo by omylom myslieť si, že sa nesie v pochmúrnom duchu. Spolu s Baumgartnerom zisťujeme, že jeho Anna bola aj nadaná poetka. On spomína, ako ju požiadal o ruku, má pocit, že v dome stále žije s ním. Ale nie, nebude to ani duchársky príbeh. Už v tretej kapitole sa na scéne objaví Judith, päťdesiatnička celkom iná ako Anna, pre ktorú Baumgartner vzplanie. Hoci obe jeho milované sú americké židovky, každá je z iného cesta – asketická a bojovná Anna odmieta bohatstvo svojich rodičov, kým Judith prijala dobrý život, do ktorého sa narodila, a nespochybňuje ho.
Baumgartnera mätie, ako sa mohol tak silno zamilovať do dvoch natoľko odlišných žien. Kým Anna zasvätila svoj vlastný nesmierny talent prekladaniu diel iných a to najlepšie zo seba skryla, neodhalila svetu svoje básne, sebaistá Judith sedela v porotách všetkých filmových festivalov, vydala štyri knihy a piata je na ceste…
A potom je tu úryvok z Baumgartnerovho textu s názvom Doživotie. Je o tom, ako ho sudca odsúdil na doživotné písanie viet. Tu je opäť skrytá nepreložiteľná slovná hračka – v origináli ide o „life sentence“, čiže rozsudok na doživotie, no slovo „sentence“ zároveň znamená aj vetu. Pretože Paul Auster sa s čitateľom hrá, ako keď neskôr presvedčivo rozpráva o Baumgartnerových predkoch Austerovcoch z malého mesta v Haliči v najvýchodnejšej časti rakúsko-uhorskej monarchie.
Až to čitateľa núti vyhľadať si spisovateľov skutočný životopis. Vraj v mnohých svojich textoch rád privádzal na scénu falošných Austerovcov. A hoci otvorený koniec knižky mnohých rozhorčil a Austerovi fanúšikovia uprednostňujú jeho staršie silnejšie romány ako Newyorská trilógia, Leviatan či Mr. Vertigo, svojím posledným dielom si autor hanbu neurobil.
