Kniha týždňa: V rozjatrenom stave

14.10.2012 09:00
havranjel Eva Luka: Havranjel, Edition Ryba,...
Eva Luka: Havranjel, Edition Ryba Autor:

Poetke so pseudonymom Eva Luka vyšla tento rok vo vydavateľstve Edition Ryba (i keď s vročením 2011) mimoriadna básnická zbierka s názvom Havranjel. Knižka je výrazná nielen menom autorky, ale tiež až expresívnou obálkou. Dominujú na nej farby zelená a modrá, no najmä obraz Michaela Sowu Bildnis der Sängerin Lotte Strand. Obraz sošnej ženy s démonickými očami, ktorá v rukách drží zvieracie stvorenie podobajúce sa pávovi, ale aj hadovi. Už obal vnímame ako nápovedu a titul zbierky odkazuje k havranovi a anjelovi.

Opodstatnené symboly
Verše v knihe pracujú s viacerými vrstvami významov. Zaujme kontroverznosť všetkých symbolov – páv býva považovaný za symbol znovuzrodenia, je mu prisudzovaný význam slnka, svetla a dokonalosti, ale sprevádza ho aj spojenie s neresťou a namyslenosťou. Had patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie mytologické symboly. Najčastejšie nadobúda záporné významy – reprezentuje oponentov, protivníkov, alebo je vnímaný rozpoltene, ani negatívne, ani pozitívne, je nositeľom dobra i zla. Je považovaný za kozmickú bytosť, ktorá je schopná žiť v podzemí, spája sa so silami mŕtvych. Môže byť však aj spojením s predkami, a tým v sebe nesie prvky múdrosti.

Rovnako inšpiratívny je aj jednoslovný názov Havranjel. Havrana si v európskom kontexte pamätáme z rozprávok ako zlé znamenie, ako podobu, do ktorej je človek zakliaty za svoj zlý skutok. Napovedá niečo aj o osudovosti – havran je od biblických príbehov tým, kto sa nevracia, neprinesie Noemovi zvesť, či sa niekde dá pokračovať v živote. Ak sledujeme množstvo výkladov symbolu havrana, zisťujeme, že čierny vták sprostredkováva komunikáciu medzi svetom živých a mŕtvych. Naopak, anjel je z použitých symbolov jedinou nadprirodzenou bytosťou. Je stelesnením dokonalosti, zvestovateľom dobrých správ.

Spojenie „havranjel“ má v sebe niekoľko protikladov – kontrast farieb, významov, emócií, archetypálnych situácií. Obe bytosti – jedna reálna, druhá nadpozemská, jedna s animálnym pôvodom, druhá s antropofilným – sa stretávajú, prestupujú, dopĺňajú, rozchádzajú. Vytvára sa napätie, pretože Havranjel je v básnickej zbierke prezentovaný ako jediná bytosť, jediný živočích. Patrí prírodnému, patrí duchovnému, je reálny, fyzicky jestvujúci, je pojmom abstraktným. Jeho podoba je nám zjavovaná okrem iného vo výtvarnej realizácii.

Modlitby a rezonancie
Kniha má významné predznamenanie – mottom je venovanie Mirovi (1969 – 2009). Časové údaje za menom v našich kultúrnych súvislostiach signalizujú život ohraničený narodením a smrťou. Navyše skonom, ktorý je veľmi aktuálny. Po viacnásobnom čítaní zbierky vieme, že sú tým určené jej základné tematické okruhy. Dedikácia je rozšírená vyznaním tomu, kto bol záchrancom „Jej“ života, kto bol fatálnou osobou v živote pozostalej Ženy. Venovanie obsahuje mimozemské „tam“. Je v tom nádej, viera, sugescia, prosba, že existencia pretrváva i mimo nami autenticky prežívaného priestoru a času.

Knihu vôbec sprevádzajú bytosti na hraniciach existencie – mŕtvi, chystajúci sa k zrodu, umierajúci. Zbierku otvára modlitba za mŕtve dievčatko. Apostrofa básne nazvanej Agátka evokuje oslovenie Boha v Otčenáši. Metonymiou verša zasa pripomínajú mýtický príbeh plavby do ríše zabudnutia, do ktorej cez rieku Styx prevádza Hádes. Prvá báseň sa postupne stáva modlitbou – prosbou lyrickej hrdinky za seba samu.

Táto zbierka je veľmi silnou básnickou výpoveďou. Témami a motívmi sa výrazné básne sústreďujú na lásku, smrť a milovanie – okolnosti, ktoré významne vstupujú do života partnerov, ženy. Skutočnosti, ktoré silne – existenciálne – zasahujú do osudu človeka. Témy budú rezonovať u čitateľov, budú sa umocňovať s ich zhodnými zážitkami a hraničnými rozhodnutiami.

Zbierka Havranjel nie je naplňovaná sentimentálnymi reminiscenciami. Sprevádzajú ju intímne, krehké aj živočíšne obrazy, stíšené prosby, vyznania, neostýchavé výpovede, otvorené spomínanie, predsavzatia, duševné a telesné rozjímania, ktoré v sebe nesú bolesť, drásavý smútok nad stratami, ale tiež rozhodnú, až provokujúcu, túžbu milovať a žiť.

Hlasy zhora
Zastavme sa pri básňach, kde sa objavuje titul. Divobrat je variantom Havranjela. V kontrastoch s ním je milovaním, psychoterapiou, poznaním vlastných slabostí. Divobrat pomáha básnickému subjektu prežívať i vymedzovať ženstvo. Báseň Havranjel II je bolestným záznamom o posledných chvíľach pred potratom a pochovávaním.

Ak sledujeme pri titulných básňach prostriedky, ktoré utvárajú výraz u Evy Luky, zistíme, že rozhodujú odkazy k tragickému príbehu, ktorý sa skryto vyjavuje z jednotlivých veršov, a kontrastné pomenovania, ktoré sú v básni obsiahnuté. Poetka kladie dôraz na výrazné básnické prívlastky, ktoré navyše stupňuje (bezzubé čierne dieťa; pod čiernym, suchým, neplodným stromom). Báseň Havranjel III postavila na ďalšom výraznom básnickom prostriedku, ktorý sa v zbierke opakuje. Je ním apostrofa, oslovenie neprítomného, čo je zosilnené aj odpoveďou, ktorá môže byť „hlasom zhora“, ale aj materializovaným „vnútorným hlasom“: „Nie som tvojím bratom, lebo ešte neprišiel tvoj čas. / Nemôžem sa radovať, lebo smútok ešte trvá. / Nečakaj nový príbeh, pretože ten starý sa ešte neskončil.“

Luka rovnako sleduje aj to, čo môže vstúpiť do ľudského života a zasahuje city, čo aktivizuje, obrodzuje zmysly, čo asociuje chvíle spoločných zážitkov, nanovo evokuje dotyky, zdieľané i nezdieľané okamihy. Veci, stavy, zmysly, zážitky, schopnosti, obmedzenia a vymedzenia ostávajú tým, čo určuje priestor, čas a zmysel vlastného života: „Konečne budem chvíľu Tieňom, / chvíľu Svetlom, // ale najmä tým, čím je od počiatku Sveta: / Samým Sebou. Iba / Samým Sebou.“ (báseň Hriech).

Lyrická hrdinka v rozjatrenom stave znovu poznáva lásku aj hriech, seba samu v inakosti, nachádza rozmery sveta, o ktoré je možné sa oprieť, ktorým možno znovu uveriť a znovu sa radovať.

Eva Luka: Havranjel, Edition Ryba, Trnava, 2011

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk