
Základné potraviny
Hrdinom románu je Ambróz, láskavý starnúci muž, ktorý vie nájsť pekné veci v každodennom živote. Neženie sa za kariérou ani za peniazmi, nikomu nič nevyčíta ani nikomu nič nemá za zlé. Do dnešnej doby sa veľmi nehodí, ale, čuduj sa svete, vie byť manželom, otcom, učiteľom hudby a aj dobrým susedom – kdekoľvek by ho vietor zavial. Ambróza vietor zavial z rodnej Karlovej Vsi len na neďaleký kopec, na ktorom vyrástlo panelákové sídlisko Strmé lúky.
Bratislavčan však v rozhlasovom orchestri ľudových nástrojov prostredníctvom hudby spoznal celé Slovensko. Prekvapivo si na staré kolená vytvoril vzťah k bohom zabudnutému kútu na východe (kde nič nie je, všakže…) a odkiaľ pochádza jeho starostlivá manželka. Aby sme ju neobišli, nebyť nej by Ambrózov život istotne nebol taký pekný, so všetkým tým dobrým jedlom, čistými perinami a dokonca aj s ostrihanými nechtami na nohách, na ktoré si už pre veľké brucho dobre nedočiahne.

Ambróz je človek nepraktický. Veď aj do rodinného rodostromu, v časti „otec rodiny“ medzi svoje najväčšie talenty a schopnosti uviedol: „Rád sa pozerám z okna, keď prší.“ Hoci sa zdá pohodlný, roky usilovne zbiera básne. Nie, nepíše ich, len ich prepisuje na stroji, lebo si medzi básnikmi našiel svoju dobrú spoločnosť z celého sveta. Príležitostne niektorú báseň aj podaruje, aby druhého potešil. Ambrózovou obživou je však vyučovanie. Je kontrabasista, ktorý učí hru na klavír a svojich žiakov má úprimne rád, aj keď väčšinou vôbec nevedia hrať. „Mne sa niekedy tak páči, keď žiaci hrajú zle. Ten hrozný tón a všetko. Ja sa na tom tak bavím, na tej insitnej atmosfére,“ rozhovoril sa. „Keď upadám do driemot a z ľahkého spánku azda niekedy aj zachrápem, do ucha mi doľahnú priam majstrovské sekvencie,“ bráni svoje chvíľky pokoja v škole.
Keby sme však nahliadli do jeho rozvrhu, museli by sme sa čudovať: „Katka, Pečivo, Chlieb, Mliečne výrobky, Pracie prášky, Ovocie, Zelenina a po nich ešte Mäso a údeniny. Takto si v duchu prezýval žiakov, podľa toho, čo si za nich kupoval“. S najstarším žiakom, dávno dospelým Viktorom, to však bolo „úplne iné hranie ako so Základnými potravinami“. Ibaže chodieval zriedka, preto si vyslúžil prezývku Plyn – financoval účty za odber plynu v paneláku.

Čo si tu vyvzdoruješ?
Do Ambrózovho života vnesie svieži vietor dcérin pes Elko. Stane sa z nich nerozlučná dvojica, pretože obaja majú šiesty zmysel pre potreby toho druhého. Pred bláznivým svetom, v ktorom mu každé ráno vtrhnú z rádia do kuchyne všetci tí vojaci, štrajkujúci, protestujúci a aj politici, by sa najradšej zatvoril. Má svoju vlastnú metódu, ako byť v kontakte so svetom: „Namiesto správ si otvára okno, zájde do potravín alebo sa prejde s Elkom po sídlisku. Otec skrátka čerpá poznatky z iných zdrojov,“ komentuje dcéra.
V príbehu sa o Ambrózovom živote dozvedáme priamo od dcéry Nade, z jej postrehov, spomienok a komentárov. Občas tiež neodolá a vsunie krátku vlastnú poznámku, čo veci spresní aj spestrí. Napríklad spomienku na otcove rozprávky o motýľoch – keď ako malá zaspávala, krúžili jej okolo hlavy, krásne, pestré, súdržné.

Väčšinou si však Ambróz ako hlavná postava v príbehu vystačí, hravo utiahne celý dej, pretože je zaujímavý a – dojímavý. V spomienkach ožívajú aj Ambrózovi rodičia a život v bratislavskej časti, keď ešte bola dedinou, aj postavy svokrovcov na Spiši a mladá botanička v kvietkovanej sukni, ktorá sa stala jeho manželkou. Teraz už má skôr kvietkovanú zásteru a chce dom po rodičoch predať, ale keby ten dom vedel rozprávať za Ambróza, na fotkách by sa tváril neprístupne, aby ho nik nechcel kúpiť. V skutočnosti je to však dom plachý a nevie vzdorovať. A ani nechce. Veď čo si tu vyvzdoruješ?
Barbora Hrínová si už za svoju prvotinu Jednorožce vyslúžila prestížnu literárnu cenu Anasoft litera. V Plachom dome vzdáva hold rodine a najmä otcovi, ale aj všetkým plachým ľuďom, ktorí robia tento svet pokojnejším a krajším, lebo sa naň dívajú láskavo. Prijmite pozvanie do Plachého domu, budete sa v ňom cítiť útulne.
