Viktor sa strhol. Od jediného obsadeného stola v zadnej časti jedálne sa ozval hurónsky smiech. Spomienky sa rozplynuli. Lopatkou opatrne vyčistil kuchynskú pec, na ktorej sa pripravovali obľúbené židovské jedlá s pečenou fazuľou, paradajkovým šalátom, kapustou alebo kóšer klobásou nazývanou kiška. Celodenné používanie pec rozpálilo, stačil letmý dotyk a na popálenej koži vyskočil bolestivý fľak a hnisavý pľuzgier. Zopár ráz sa mu to už stalo. Sústredil sa teda na prácu a nevenoval pozornosť ničomu inému. Dokonca ani rozhovoru pri zadnom stole. Partiu chlapov, ktorí sa pri ňom hlučne zabávali, dobre poznal. Chodievali sem často. Bratranec Eli ho pred nimi vystríhal.
„Reles, Strauss, Goldstein, na tých si daj pozor, Vik,“ varoval ho.
Zdalo sa, že Eli z nich má ozajstnú hrôzu. Dokonca aj pán Benjamin Eisenstadt, majiteľ jedálne, namrzene pokrútil hlavou, keď sa ho na partiu opýtal.
Viktora však priťahovali, vábilo ho čosi z ich vystupovania, pohybov i reči. Tajomná hrôza, akú vyvolávali, ešte viac umocňovala ich čaro.
Vyniesol popol do odpadkového koša stojaceho pred jedálňou. Nadýchal sa horúceho, nezadymeného vzduchu a vrátil sa späť. Prešiel za dlhý pult na vydávanie jedla, začal zametať.
Pohľadom zablúdil k zadnému stolu. Sedeli tam siedmi. Väčšina z nich mohla byť od neho staršia o päť, najviac o sedem rokov. Všetci boli nápadne vyobliekaní, na rukách sa im leskli prstene. V chudobnej brooklynskej štvrti Brownsville to priťahovalo pozornosť. Bývali tu najmä robotníci z nižšej strednej vrstvy, prevažne Židia druhej generácie – potomkovia prisťahovalcov žijúcich v preľudnených štvrtiach vo východnej časti dolného Manhattanu.
Chlapi pri stole nezapadali do tunajšieho prostredia. Boli iní. Vyžarovalo z nich sebavedomie, dravosť, nesmrdeli grošom. Aj preto Viktora priťahovali. Zdalo sa, že si, na rozdiel od ostatných, žijú presne tak, ako chcú.
Dnes boli mimoriadne bujarí. Viktor z útržkov rozhovoru pochopil, že majú dva dôvody na radosť. Jedného z nich – toho, čo sedel za vrchstolom – iba nedávno prepustili z väzenia. Čas na slobode rozhodne nemárnil. Dnes sa mu podarilo dohodnúť veľmi výhodný kšeft. Viktor nevedel, o čo presne ide. Začul však, že to súvisí s hracími automatmi a Meyerom Lanskym. Meno mu nič nehovorilo, no chlapi ho vyslovovali s takmer náboženskou úctou a potľapkávali svojho vodcu po pleciach.
„To je Abe Reles,“ šepol Viktorovi do ucha pán Eisenstadt, keď neznámy s partiou vošli dnu.
„Splň mu všetko, čo mu uvidíš na očiach. Všetko!“ doložil nástojčivo.
Viktor si Abeho poobzeral, nerozumel, prečo má z neho pán Eisenstadt taký strach. Zdal sa byť rovnako starý ako ostatní chlapi. Mohol mať čosi okolo dvadsaťpäť, no vyzeral až smiešne mlado – ako osemnásťročný maturant.
Mamičkin maznáčik, pomyslel si Viktor a uškrnul sa.
Na Abeovi naozaj nebolo nič hrôzostrašné. Mal okrúhlu tvár, plochý nos a pichľavé, prenikavé oči. Keď sa postavil, aby si odskočil na toaletu, ukázalo sa, že je nápadne nízky. Nemeral viac než stošesťdesiat centimetrov. Pri chôdzi sa mu dlhé ruky hompáľali pozdĺž tela, pripomínal malú gorilu. Iba jeho hrubánske prsty pôsobili výstražne – ako stvorené na škrtenie.
Cestou naspäť sa Abe pristavil pri pulte. Premeral si Viktora, no nevenoval mu pozornosť.
Naklonil sa k pánovi Eisenstadtovi, chcel zaplatiť večeru a nápoje za celú partiu. Pán Eisenstadt s obavou vypočítal cenu, akoby mal strach, že suma Abea rozčúli. Ten sa však nad účtom iba zasmial, dobrosrdečne starca potľapkal po ramene, siahol do vrecka a nedbanlivo vytiahol zvinuté bankovky.
Viktor od úžasu otvoril ústa.
Bola to najväčšia hotovosť, akú videl od príchodu do Ameriky. Podľa hrúbky usúdil, že tam musí byť parádna hŕba bankoviek. Úplne navrchu trónila päťstodolárovka. Viktor si netrúfal hádať, či sa pod ňou ukrývajú príbuzné.
Od ohromenia prestal zametať.
Abe si všimol jeho údiv, usmial sa a žmurkol naňho. Potom prstami prebehol bankovky, našiel dvadsaťdolárovku a podal ju pánovi Eisenstadtovi. Majiteľ jedálne poďakoval, vydal mu sedem dolárov a päťdesiat centov. Abe ich zobral, otočil sa k Viktorovi, bez slova mu ich vysypal do vrecka a zamieril naspäť k stolu. Viktor stuhol. Vo vrecku sa mu práve ocitlo viac peňazí, než si výpomocou v jedálni zarobil za dva týždne.
Jozef Karika - Na smrť
Prvá časť dvojdielneho románu so strhujúcim dejom
Majster napätia a drsných scén, autor bestsellerov V tieni mafie, V tieni mafie II. Čas dravcov a Nepriateľ štátu ponúka čitateľom nový mrazivý triler o priateľstve a láske, ktoré sa zmenili na smrteľnú nenávisť. Dvaja nerozluční priatelia po tragickej udalosti utečú do zahraničia. Jeden emigruje do New Yorku. Stane sa pešiakom židovského gangu, zažije krvavú vojnu mafiánskych rodín a stúpa v hierarchii podsvetia. Druhý sa ocitne v Mníchove, kde ho zverbujú do nacistickej tajnej služby a mení sa na beštiálneho dôstojníka SS. Po vypuknutí vojny sa opäť stretávajú.
