Kale topanky - rozprávanie spestrujúce svet

16.10.2012 07:00
kale-topanky Víťo Staviarsky: Kale topanky,...
Víťo Staviarsky: Kale topanky Autor:

Napriek tomu, že Víťo Staviarsky vydal zatiaľ len tri knihy, už teraz je neprehliadnuteľnou postavou súčasnej slovenskej prózy. Zaujal neopotrebovanou tematikou z istého „okraja“ spoločnosti (emocionálne vypäté a veľmi zaujímavé rómske príbehy, k nim pridané drobné, ale dôležité udalosti v živote bezdomovcov, alkoholikov alebo bláznov) i živým jazykom („východniarčina“ zmiešaná s rómčinou, deformovaná slovenčina).

Zatiaľ čo v predchádzajúcich dvoch knihách – Kivader (2007) a Záchytka (2009) – išlo skôr o rozvinutejšie poviedky alebo drobné novielky, v novinke nazvanej podľa jednej rómskej piesne Kale topanky (Čierne topánky) si konečne môžeme prečítať, ako si Staviarsky predstavuje román. Treba pripomenúť, že aj keď ide o prepracovaný scenár, napísal zatiaľ svoju najlepšiu knihu.

Zábavne a strhujúco
Môže sa zdať, že rozprávanie Rómky s prezývkou Vrana, ktorá poctivo odpovedá na otázku, prečo Ferdy Sojka už nechodí na jarmoky, je komplikované, prerývané, doplňované tu a tam bizarnými zlomkami udalostí. Niekomu príbeh môže pripadať trochu kolotočiarsky, občas príliš fantastický a pritiahnutý za vlasy a asi aj gýčovitý v pestrofarebnosti, neuveriteľných udalostiach a trochu aj akýchsi lžiach. Romantizujúci nádych, v ktorom si nájdete všetko – od lásky cez peniaze až po smrť – evokuje jarmočnú legendu rozprávanú dovtedy, kým ste ochotní počúvať a platiť.

Vrana bezmennému poslucháčovi rozpráva, čo všetko sa stalo, keď si jeden zo stánkarov na jarmokoch, Ferdy Sojka, potreboval požičať peniaze, aby nimi zaplátal iný dlh. Namiesto peňazí dostane dcéru jedného zo svojich kumpánov Sabinu, čo odštartuje sled výbušných situácií a vlastne aj akúsi drobnú road-movie, akú by nakrútil Kusturica, keby žil na východnom Slovensku. Nezáleží na tom, či veríme zvláštnym náhodám a situáciám, ktoré občas môžu pôsobiť prehnane a nedôveryhodne, pretože sú zábavné a strhujúce. Napokon, počuli ste už niekoho v poslednom čase rozprávať so zaujatím?

Netreba v sebe nič dusiť
Staviarsky svoj román prezentuje v tradícii autora poslucháča a autora zapisovateľa. Je to napriek zdaniu jednoduchosti jedna z najzložitejších a najnevďačnejších spisovateľských polôh. Práca autora je založená na cizelovaní a vyvolávaní zdania spontánnosti.

Vo svetovej literatúre sa o to pokúšali autori patriaci dnes k svetovému kánonu – od Bohumila Hrabala cez výrazný román peruánskeho autora Maria Vargasa Llosu Rozprávač až po Francúza pôvodom z Martiniku Patricka Chamoiseaua a jeho román Solibo ohromný. Kým Hrabal vpustil do prózy prinajmenšom „hospodskú mluvu“, Vargas Llosa pripomína vo svojej knihe zanikajúci svet amazonských Indiánov. A Chamoiseau zase chrlí neuveriteľný príbeh o kreoloch z ostrova Martinik, kde sa kultúra Francúzska miesi s animistickým náboženstvom a kde sa hlavná postava doslova udusí hovoreným slovom. K nim by som bez zaváhania priradil aj román Kale topanky. Už len pre načrtnutú líniu, ktorú Vrana sama potvrdzuje: „Keď som rozprávala, pocítila som veľkú úľavu. Netreba v sebe nič dusiť. Treba rozprávať, nech to neťaží.“

Príbehov je v Staviarskeho románe viac, stretávajú sa a vrstvia. Mladé dievča Sabina sa vo „svojom“ príbehu stretáva so slepým chlapcom Karolkom a utečie s ním pred neprajným svetom, aby s ním mohla byť. Vkrádajú sa sem religiózne motívy – stretnutie s Panenkou Máriou vo sne. A niet sa čomu čudovať. Viera patrí k najpevnejším bodom rómskeho sveta (spolu s peniazmi, dlhmi, hracími automatmi, drogami a rodinou). Staviarsky sa svojim postavám neposmieva, ani ich neironizuje, úsudok si každý musí urobiť sám. Nadhľadom a predvádzaním miestami až detských a detinských príhod (jedna z postáv sa napríklad volá Winnetou), ako aj pestrým dejom obohacuje náš niekedy až príliš sivý a uzavretý život.

Naplno od plaču až po krik
Ďalším príbehom je i príbeh samotnej rozprávačky Vrany – Ferdyho životom unavenej pomocníčky a predavačky na jarmokoch. Je predstavovaná viac-menej ako fatalistka, ktorá skúsila v živote veľa a teraz zostáva po boku Ferdyho Sojku. Ten pôsobí ako ukážkový smoliar, element, ktorý veci skôr komplikuje, aj keď sa ich snaží riešiť.

Vzťah starších a životom zničenejších Vrany a Ferdyho je pokriveným zrkadlom lásky Sabiny a Karolka. Na obe dvojice dopadá nie príliš vľúdny svet. Sabina a Karolko márne utekajú na západ (do Ostravy) – svoj vysnený cieľ, kde by ich všetci nechali na pokoji, nenachádzajú. Ferdy a Vrana sa zase snažia predávať svoj pochybný tovar na jarmokoch, čo im komplikujú nielen colníci a dozorcovia na trhoch, ale aj samotní „Romáci“: „Celé bandy Romákov blúdia po trhu, matka drží dieťa, tvári sa, že si obzerá tovar, a decko zatiaľ kradne. Chodiť ešte nevie, ale kradnúť už vie. Ferdy prichytil jedných, čo mu vzali bábiku, pustil sa s nimi do hádky, no zrazu prišli desiati a rozkopali mu stánok. Kým stihol všetko pozbierať, ukradli mu veľa hračiek.“ Na druhej strane tento nevľúdny svet vyvažujú hypertrofované city, prežívané naplno od plaču až po krik.

Kaleidoskop – pestrý a farebný
Žánrovo by sa Staviarskeho kniha mohla zaradiť kdekoľvek – je to karnevalový komiks, ale aj červená knižnica. Niektoré časti môžeme čítať ako rozprávku (útek Karolka a Sabiny), inokedy je to krutá kniha s chladne opísanými vraždami, potratmi alebo organizovaným zločinom: „No Kendy ma našiel a na výstrahu ma porezal na nose. Vyhrážal sa mi, že ma aj zareže, keď mu utečiem… Kendy však nedopadol dobre. Zabili ho v jednej krčme pri prestrelke…“ Všetko to drží spolu len vďaka rozprávačovi, tomu, čo nám povie a čo si domýšľame sami.

Pokiaľ čítame Kale topanky prísne realisticky, vystúpi na nás smutná a špinavá bieda, možno až príliš vyhrotená. No Staviarskeho kniha skôr pôsobí ako kaleidoskop, pestrý a farebný, prepojený archetypálnou silou rozprávania, ktorý spestruje náš stereotypný svet.

Víťo Staviarsky: Kale topanky, Marenčin P. T., 2012

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk