K takémuto účtovaniu ju prinútila situácia, do ktorej rodinu doviedol jej manžel Brandon. Ukázalo sa, že zdanlivo ctihodný muž, ktorý mal na starosti šport mládeže v Írsku (bol riaditeľom Národnej plaveckej federácie), zneužíval nielen svoje výsadné postavenie, ale aj samotnú mládež.
Sexuálny deviant v rodinnom prostredí, to je jav, ktorý sa dnes často rozoberá v médiách i v umení. Boyne situáciu analyzuje špecifickým spôsobom, pre ktorý je ako autor obľúbený a vážený: ide až na dreň, objasňuje komplikované psychologické pochody, ale vyjadruje sa stále jednoducho a ľudsky. Všetko nasvieti inak.
Foto: Slovart
Hlavný motív je zranenie surovosťou blízkeho človeka v rodine. Aj tento zvrhlík však stále tvrdil, že je nevinný, hoci zničil nielen svoje obete, ale celé rodiny, ktoré sú postihnuté utrpením, hanbou. Zničil aj tú svoju. Môže za to iba on?
Hriech mlčania
V románe Voda sa autor sústreďuje najmä na otázku, či je možné, že manželka – a to je práve hlavná postava knihy – nevedela, čo manžel celé roky robí. Ľudia, ktorí sa dostanú do podobnej situácie (že vinníkom je niekto z rodiny), často naozaj tvrdia, že nič netušili, nič nevideli, nikto nič nehovoril. Čím to je, pýta sa autor v podtexte.
Je to buď akási autocenzúra (obranná strata pamäti, programovaná nevšímavosť, skreslené vnímanie) alebo aj pominutie zmyslov z toho všetkého, lebo záležitosti sú to mimoriadne nechutné a ťažko ich stráviť. Obyčajne aj z dôvodov bôľu zostávajú utajené, ale tento verejný činiteľ bol natoľko na očiach, že sa večne tajiť nedalo a usvedčili ho. Prepukol obrovský škandál.
Bola Vanessa komplic?
Vanessa v samote na ostrove situáciu spätne rozoberá. Skúma samu seba. Rekonštruuje minulé udalosti, ktoré naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Prečo sa nepýtala? Bolo ľahšie mlčať, ako vyvolať rozruch. Bolo ťažké obviniť manžela, s ktorým žila pohodlný a navonok úctyhodný život a svojím spôsobom ho milovala. Bolo to ťažké práve kvôli tomu, aký bol ich vzťah komplikovaný.
A takéto paradoxy vie Boyne výborne vyjadriť – psychologické pozadie a pohnútky ľudského počínania. Vanessu teraz najviac trápi otázka, akú úlohu zohrala ona sama. Možno takéhoto človeka, ktorý je svedkom zločinu v rodine a – či už zo súcitu, z ignorantstva, hlúposti alebo zo zbabelosti – utají to, hodnotiť ako komplica? Bola ona manželov komplic? Je tiež zodpovedná? Autor o tom zaujímavo uvažuje.
Boyne podrobne opisuje postavu a vnútorný svet manželky, ktorá bola vlastne (neuvedomele) spolupáchateľkou. Aj ju napokon trest postihol, hoci nie ten oficiálny, ktorý súd vymeral mužovi. Musí žiť ďalej a znova sa definovať. Kto je? Preto prišla na ostrov, kde ju nikto nepozná (aspoň si to myslí, zmenila aj účes) a skúša načať nové vzťahy. Rodina sa jej totiž celkom rozpadla, všetky vzťahy. Exmanžel je vo väzení, jedna dcéra otcovo zlyhanie nezvládla, druhá sa vzbúrila aj proti matke. Vanessa však nechce celkom kapitulovať. Je to veľmi zaujímavá osobnosť, ktorá sa ľahko nevzdáva a má rôzne záujmy, ciele.
Podnetov na bohaté rozvíjanie príbehu mal teda Boyne dosť. Ide jednak do minulosti celej Vanessinej rodiny, spätne približuje jej manželstvo, vzťah s deťmi, ale najmä rozpráva o novej fáze života manželky zvrhlíka. Voda je pekným podobenstvom jej situácie, plávanie bolo prekliatím, ale voda je aj symbolom znovuzrodenia, v ktoré dúfa. Voda ich pridusila, teraz ju na ostrove obklopuje a lieči ju. Vanessa sa opäť dostane do kontaktu s odcudzenou dcérou, začne sa opäť kriticky zaujímať o politiku (vzruší ju návšteva politika, ktorý príde na ostrov predvolebne rečniť), poznávame ju čoraz lepšie a z mnohých strán. Zájde aj do kostola, aby lepšie pochopila ostrov. Chcela si naordinovať pôst, ale jej život je čoraz pestrejší.
Napínavá sága
Kniha zaujme milovníkov rodinných ság, ale aj detektívok. Čitateľ bude od prvých stránok zvedavý, prečo a ako sa to všetko stalo, ale najmä – ako bude Vanessa na ostrove žiť – podarí sa jej zostať inkognito? Ako sa na ňu budú dívať ostrovania? Pocíti úľavu?
Boyne približuje krok za krokom jej postupné vyrovnávanie sa s minulosťou a nové zážitky. Získa si sympatie a dokonca je schopná lásky, a to ešte s oveľa mladším mužom. (Ten ju sleduje, keď ide domov z pláže nahá, ostrov to umožňuje, príroda je tam živá a človek s ňou splýva.) V jej konaní však nie je nič lascívne, očisťuje sa otvorenosťou.
Zo svojho „prípadu“, z utrpenia, ktorým prešla, vychádza vzácne silná, sebavedomá a nezlomená. Toto je najväčšia autorova zásluha, a pre toto sa oplatí Vodu čítať: Boyne, ako vždy, dodá čitateľovi optimizmus, hoci ho prevedie marazmom. Spisovatelia na túto svoju povinnosť či poslanie už síce väčšinou rezignovali, ale Boyne nie. Veď jeho slávne dielo Chlapec v pásikavom pyžame patrí do kolekcie svetovo odporúčanej literatúry. Nová kniha Voda sa tam tiež hodí. Je príjemným čítaním, priblíži Írsko a má aj emancipačný účinok.
