Nedávno, keď rozhlas oslavoval 40 rokov vysielania spod pyramídy, sme navštívili činoherné štúdio. Môžete potvrdiť slová rozhlasových zvukových majstrov, že herci sem radi chodia? Čo sa vám tam najviac páči?
Do rozhlasu chodíme radi, lebo herectvo sa tam uplatňuje len cez slovo, nemáme obraz ako v divadle, televízii alebo v dabingu, kde to za vás už zahral niekto iný. Postavu a situáciu musíme vytvoriť hlasom. Väčšinou sú to veľmi zaujímavé a hodnotné texty, človek sa ich nemusí naučiť naspamäť, no aj tak je dôležitá príprava predtým: že si vezme scenár a urobí si doň poznámky. Potom sa pracuje priamo s režisérom pred mikrofónom. Neznamená to, že by sme iba stáli pred mikrofónom, veľakrát sa tam aj hýbeme a navzájom vedieme dialóg. Takže my herci si rozhlas pochvaľujeme a považujeme, je honor robiť v rozhlase. Aj samotná budova rozhlasovej pyramídy je architektonicky veľmi zaujímavá, sú tam zvláštne magické energie.
Zvládne hlasové herectvo každý alebo na to treba špeciálny talent? Prípadne dá sa to naučiť?
Všetko sa dá naučiť, ale hlas má špecifickú vibráciu, rezonanciu a nie každý človek má mikrofonický hlas. Preto je nás menšia skupina ľudí, ktorí pracujeme v rozhlase, o to je to pre nás vzácnejšie.
Koľko rozhlasových hier ste už nahrali?
Budú to stovky, lebo v rozhlase som začínal už asi ako šesťročný v Detskej rozhlasovej dramatickej družine a dnes mám 44 rokov.
Foto: STVR
Najnovšie vás budeme môcť počuť v utorok 29. apríla ako Basila vo voľnej adaptácii slávneho románu Oscara Wilda Obraz Doriana Graya. Kedy ste toto dielo čítali prvýkrát?
Myslím, že asi počas štúdia na konzervatóriu, keď som mal okolo 16–17 rokov. Bola to útla knižočka, hneď som to zhltol, téma je zaujímavá – umenie a krása, zrkadlo, starnutie a nestarnutie, veľakrát bola sfilmovaná či zinscenovaná ako divadlo. Aj jazyk Oscara Wilda je zvláštny a zaujímavý, veľmi som sa tešil na túto spoluprácu. Ako býva zvykom režiséra Adama Hanuljaka, s ktorým sme pracovali, vždy to robí trošku inak.
Bola to dramatizácia Miklósa Forgácsa, ktorý si vybral iba určité témy z pôvodného Doriana Graya, urobil z toho akúsi mozaiku. Spoločne s dramaturgom Petrom Pavlacom výsledok nazvali Dorian Destroy Art – akoby Dorian ničil či rozkladal umenie, čo je jedna z tém novely. Bol som veľmi zvedavý, ako to dopadne. Keď som to počul, bola to „pecka“. V našej hre je veľmi veľa hudby – sú tam skladby, ktoré skomponoval Matúš Wiedermann, na klavíri hrá Kamil Mikulčík, predstaviteľ Doriana Graya. Bolo to pre mňa fascinujúce. Takže nenechajte si ujsť premiéru našej hry Dorian Destroy Art – v utorok 29. apríla o 20.00 na Rádiu Devín. Odporúčam vyhradiť si na to čas.
Aj vy budete spievať?
Nie, tentokrát spievať nebuedm, ale budem maľovať. Hrám Basila, maliara, ktorý sa zaľúbil do Doriana Graya. Oscar Wilde to možno napísal ako homosexuálny vzťah, sám Wilde bol homosexuál, a preto v čase vzniku knižku považovali za kontroverznú, ale ide o to, že zaľúbený maliar namaľoval obraz a nakoniec ho umenie zabilo.
Potešili ste sa, že ste dostali práve rolu Basila, očareného krásnym Dorianom?
Áno, dúfal som trošíčku, že budem hrať Doriana, ale túto rolu dostal Kamil Mikulčík. No Basil je tiež veľmi dobrá postava, má veľký priestor a poslucháči si prídu na svoje.
Foto: STVR
Už ste spomenuli, že pôjde o trochu iné poňatie Doriana Graya. Bude ten, kto pozná originál, prekvapený vaším spracovaním?
Predpokladám, že samotné rádio Devín počúvajú ľudia, ktorí sú pripravení na náročnejšie skladby a hry. Tu sa tiež očakáva, že poslucháč pozná predlohu a aj preto si môže vychutnávať mierny posun. Viacerí sme sa zhodli, že aj keby poslucháč nepoznal originál, naša verzia otvára akési vlastné svety, kam si človek môže uletieť. Zistili sme, že každý mal iné predstavy – jeden, že ide v lanovke, iný sa prechádzal po hrade, ďalší mal pocit, že je v starobylom divadle.
Pri nahrávaní rozhlasovej hry poznáte text naspamäť alebo ho čítate z papiera?
Rozhlas je oproti divadlu iný práve v tom, že máme v ruke scenár a nemusíme ho ovládať naspamäť. Máme to však naskúšané, mali sme čítačky, prešli sme si pripomienky od režiséra. Prezradím vám, že okrem hereckého umenia musíte ovládať aj umenie narábania s papierom. Scenár držíte v ruke, a keď sa ocitnete na konci strany uprostred rozohratej situácie, musíte mať systém, ako si nehlučne zobrať druhý papier, aby nezašušťal. Sú to hodiny praxe.
Koľkokrát si musíte prečítať knihu či scenár, aby ste vedeli, čo zdôrazniť, kde stíšiť hlas, kde sa nadýchnuť?
Kniha by bola dlhá, preto je scenár len výberom scén, je na nás, či si prečítame predlohu, scenár musíme mať prečítaný veľmi dobre, režisér nám dá pokyny.
Pred dvoma rokmi, keď sme robili rozhovor ku komédii Villa Lucia, ste povedali, že často hráte alebo dabujete vyšinuté postavy, „všelijakých psychopatov v amerických seriáloch“. Ale dodali ste, že čudné úlohy sú pre herca poživeň, z ktorej sa dá čerpať. Čo ste načerpali z Basila?
Že nie je dobré uveriť prvotnému nadšeniu a myslieť si, že všetko je také úžasné, ako sa zdá, lebo niektoré priateľstvá sa môžu skončiť toxicky, v prípade maliara Basila až tragicky. Takže sa riaďme zdravým rozumom. Inak hrať v rozhlase maliara je fascinujúce.
Ako sa to hrá?
Tváril som sa, že maľujem, hovorím: nehýbte sa. Našiel som spôsob, hrať maliara v rozhlase je stále ľahšie, ako zahrať lyžiara. Tam musia pomáhať zvukoví majstri, ktorí dodávajú rozhlasové ruchy z databánk. Aj tu máme všelijaké zvuky, ruchy, vzdychy, pazvuky a ozveny, čo vytvára úžasný rozhlasový svet.
Čítajte viac Prečo herci radi chodia do rozhlasu? A prečo si režisér zúfal, keď nahrával s Karolom Machatom?
Najnovšia rozhlasová adaptácia od Miklósa Forgácsa vraj ponúka originálny a súčasný pohľad na zásadné myšlienky Wildovho diela. Budete konkrétnejší a navnadíte nás, čo môžeme čakať?
Sú tam pekné herecké výkony, môžete sa tešiť na Kamila Mikulčíka, na mňa, Mateja Landla, Henrietu Kollárikovú, Editu Koprivčevič Borsovú, Zuzku Porubjakovú, Luciu Hurajovú a Miška Rovňáka. Úžasne spieva operná speváčka Eva Šušková. Vypichol by som tézy Petra Pavlaca: Umelec je tvorcom krásnych vecí. Tí, čo v krásnych veciach nachádzajú odpudzujúce významy, sú skazení a nemajú v sebe ani kúsok čara. To sú Wildove citáty. Lebo knihy nie sú dobré alebo zlé, sú len dobre napísané alebo zle napísané. To narážal na obvinenia z toho, že píše nemorálne. Umenie v skutočnosti odzrkadľuje diváka a nie život. To sa mi zdá zaujímavé.
Koľko vlastne trvalo nahrávanie tejto hry?
Nahrávanie väčšinou trvá jeden deň, potom sa zvukový záznam pripravuje a následne mixuje. Pri zložitejších projektoch, ako bol aj Dorian Destroy Art, trvalo samotné nahrávanie približne šesť dní. Po nahratí replík a hudobných častí sa následne niekoľko dní venuje čisteniu zvuku, jeho príprave a editácii. Samotné mixovanie je potom dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko týždňov či mesiacov, v závislosti od náročnosti projektu. Zvukári do finálnej podoby pridávajú ruchy, ktoré ak nie sú dostupné vo zvukovej banke, musia byť ešte dodatočne nahrávané. Práca na rozhlasovej hre je komplexný a náročný proces, pretože výsledok musí byť zvukovo dokonalý. Definitívne budeme hotoví až 29. apríla.
Zvukoví majstri nám prezradili, že dnes býva najväčší problém dať naraz dokopy všetkých hercov. Ako to bolo teraz?
Tu sme boli spolu väčšinou traja – Matej Landl ako cynický lord Henry, Kamil ako Dorian a ja ako maliar, nahrávali sme spolu. Väčšie dialógy sa nahrávajú spolu, niekedy sú niektoré postavy nahrané v inom štúdiu, aby mali echo.
Poznali ste všetkých účinkujúcich alebo ste vďaka hre získali nových priateľov?
Opernú speváčku Evu Šuškovú som spoznal až teraz, ostatní účinkujúci sú starí známi, takže sa hneď na seba vieme naladiť.
Budú vaši študenti konzervatoristi počúvať Doriana povinne?
Môžem im poslať do whatsappovej skupiny, keď sa hra bude vysielať, a budem zvedavý, koľko ľudí si to naozaj vypočuje a niečo nám k tomu povie.
Aj ste s Kamilom uvažovali, aké by bolo dostať sa do kože Doriana Graya a zostať stále krásny a mladý? Chceli by ste to za cenu, ktorú musel zaplatiť Dorian?
Za tú cenu asi nie. Je to zaujímavá myšlienka, no dnes veľa ľudí siahne po plastickej chirurgii, skúša duchovné cvičenia či jogu. Dnes sa niektorí ľudia dožijú aj stovky, niektorí aj do sedemdesiatky či osemdesiatky vyzerajú na 50. Iní sú radšej, keď sa im zážitky zapíšu do kože. Či už ide o Doriana Graya, Fausta, či Benjamina Buttona, ktorého si zahral Brad Pitt, vždy je pointa taká, že ľudia na konci nie sú šťastní a radšej by zostarli prirodzene. Takže asi by som nechcel byť v koži Doriana.
