Nech je kdekoľvek, vždy je tam, u seba. No hniezdo (krásna pointa rozprávania) má v Modre na Štúrovej. Vystavala ho aj pre nás svojimi knihami.
K titulu patrí rovnomenný obraz, ktorý je na obálke knihy i na tuhej väzbe knihy. Ide o impresionistické dielo maliara Georgesa Seurata a hneď je jasné, čím autorke učaroval: Parížania trávia voľné popoludnie vonku, pri Seine, medzi stromami. Nič sa nedeje, a predsa to vyráža dych.
Foto: Slovart
Na pointilistickej olejomaľbe z roku 1886 je všetko usporiadané, pokojné, ako keby bez pohybu, kým v texte Verony Šikulovej je to naopak. Stále sa niečo deje, všetko je v pohybe – udalosti, myšlienky, city. Autorka písaním o nich hľadá podobný večný okamih, ako je vyjadrený na obraze. Zmysel uplynulého (strateného?) času.
Plač cestou z knižnice
Názov knihy s francúzskym nádychom znie tajomne a je aj rukavicou hodenou tým, ktorí by mohli uštipačne kuvikať, že Šikulová má len jednu tému – Modru, rodinu, otca spisovateľa, knihy a knižnicu. Tomuto všetkému zostala (našťastie) verná, ale dianie zasadila do medzinárodných súvislostí a ukázala sa ako svetáčka. O svojej hlavnej hrdinke píše v tretej osobe, pozoruje ju, sprevádza, tlmočí jej činy, pocity a myšlienky, takže čitateľ všetko prežíva s ňou. A je to pestré.
Dej nie je súvislý, raz sme tu, raz sme tam, chvíľu na Slovensku, chvíľu vo svete, raz v Grenobli, raz v Modre a všade sa cítime ako doma. Autorka má všade, kade chodí, lásky na rozdávanie, ale je aj kritická. Predovšetkým ju však všetko prekvapuje, na všetko je zvedavá, vo všetkom sa rýpe, a tak poskytuje čitateľovi zvláštny zážitok a poznanie. Nazerá do obchodov, do bytov, do reštaurácií, približuje kopu náhodných známostí. Do toho komponuje exkurzy do svojho intímneho života, do súkromia, lások, do svojho života. Vezme nás napríklad do manželskej postele, kde sa situácia časom mení a kde ležia neskôr už štyria – ona s mužom a s deťmi.
A akú dôvernosť pocítime, keď s ňou pobudneme na jej pracovisku – v knižnici! Táto kapitola je mimoriadne pôsobivá, lebo sama autorka i hrdinka knižky nie je len milovníčka literatúry, ale priam jej kňažka. No knižnica už nie je chrám – to bývalo. Ona sama ako dieťa prečítala, rad za radom, všetky knihy, ktoré boli na policiach v jej prvej knižnici! Čítať sa naučila ako päťročná a už ju to nikdy neprestalo baviť.
Teraz je už všetko inak. Ľudia nevedia knihy v knižnici hľadať, deti si požičiavajú hlúposti, nemajú veľkolepé zážitky. A ona sama ide s plačom domov z literárneho festivalu, ktorý v knižnici zorganizovala, lebo nikto neprišiel. Zdá sa jej, že ani ona sama už nikoho nezaujíma, že ľudia zabúdajú na všetkých, o ktorých písala a ktorých mali kedysi radi.
Rezignujú na príbehy, na rozprávky, na minulosť, na spomienky. Autorka im robí chute vlastnými spomienkami – ako napríklad iskrili babkine šaty, keď si ich v spálni vyzliekala – už potme – pred tým, ako išla vnučkám rozprávať rozprávku. V knihe sú, skrátka, veľmi krásne pasáže o kultúre, o politike, reflexie aktuálnych udalostí, ale vďaka tomu, že sú spracované beletristicky, majú melódiu a vôňu.
Do textu jej vhupnú živí aj mŕtvi, dáva im slovo, pripomenie ich. Podoprie svoje pocity a názory. Objaví sa spisovateľ Rudo Sloboda, sochár Šaňo Ilečko, ale aj herci Delon (elektrizujúco ju pobozkal na tlačovke) a Belmondo. A babka a dedko a kamarátky a všetci, všetci, všetci. Každý sa tam nájde.
O potrebe ňúrania
Šikulová v tejto knihe o svete dobre vystihla Bratislavu. V našom hlavnom meste, v jeho centre, vidí stav, ktorý pomenuje znepokojujúco – zvláštny neporiadok. Je to presne tak, mesto nie že by bolo zanedbané, ale nepipleme si ho. Autorka sa v texte vyrovnáva so všeličím (napríklad aj s tým, ako sa cirkev pohoršila nad vulgarizmami, ktoré spisovateľka použila v knihách), ako sa dostáva do situácií, ktoré ju trápia, ale aj rozčuľujú. Úžasné pasáže má o ruskej literatúre, o českej kultúre. Je aj sebakritická, aj sa žaluje a rozhorčuje. Stačí slovko a v čitateľovi sa odvinie škála emócií, asociácií, súhlasu, námietok a – v tom je jej sila.
Treba oceniť arzenál jej výstižných slov, prípadne celej paľby. Nastoľuje rôzne kontroverzie, ktoré prináša doba aj jej osobný život. Píše, ako vidí svojho muža, prírodu (oblohu, les), aké debaty vedie. Ako všetci v cudzine omdlievali, keď povedala, že v Československu nie je McDonald, ale zato deti pomáhajú pri zabíjačkách.
Používa veľa slov, ale ešte niečo povie aj pomedzi ne. Piple sa v tom: „Život je inak pošušňáníčko, písanie, ňúranie v bytí aj nebytí, spisovateľ útočí na pokojne nečítajúcich milovníkov krásnej literatúry, ňúrať sa v jeho knihe budú len jeho dvorní čitatelia, teda našťastie vy,“ píše Šikulová. Ťažká si, že čitatelia vraj nie vždy rozumejú tomu, čo píše, ako píše. Možno po tejto knihe ju budú chápať viac.
