Hlavnou alebo určite najdôležitejšou postavou románu Plachý dom je Ambróz, ktorý v ňom vystupuje ako manžel, otec, kamarát, sused a neskôr aj ako syn či brat. Je hudobníkom, ktorý má svoje lepšie časy za sebou. Jeho prístup k životu, ku kariére, k sláve a peniazom je veľmi kontrapunktický k dnešnému nastaveniu konzumného sveta. Čo môžete prezradiť o tejto postave?
Ambróz je veľmi osobitá postava, ktorá akékoľvek spomínané kategórie trochu „presahuje“. Snažila som sa zachytiť jeho osobnosť, prežívanie a vnímanie sveta. Možno má „najlepšie časy“ ako muzikant za sebou, ale stále pôsobí ako učiteľ hudby, kde je pomerne úspešný, žiakmi veľmi obľúbený, hoci nejde podľa osnov – alebo práve preto.
Páči sa mi zmes jeho tichého vzdoru proti systému a zároveň určitej láskavosti, je veľmi chápavý, ľudský. Paradoxne tým naráža a vyčnieva. V každej situácii sa správa podľa seba, je aj nie je Pravidelnou bytosťou, ako sa nazýva prvá časť, má intenzívny vnútorný život a istú slobodu, ktorá je vtesnaná do veľmi všedného rámca bratislavského sídliska. Tam sa na prvý pohľad nelíši (možno až na svoju mierne impozantnú postavu) od nikoho.
Foto: Artforum
Ako autorka ste zámerne povpletali do knihy „scudzovacie“ alebo možno „približovacie“ komentáre, v ktorých sa hráte s totožnosťou rozprávačky, postavy a možno aj autorky. Prezradíte viac?
Rozprávanie v er-forme o Ambrózovi sa jemne prelína s pasážami v ich-forme, ktoré rozpráva Naďa, jeho dcéra, ale aj pozorovateľka jeho života a rozprávačka. V prvej časti sú naznačené, neskôr dostávajú väčší priestor. Ambróz má síce veľmi rád poéziu a sám si píše isté pozorovania, zápisky, ale sám by o sebe román nenapísal. Preto „potrebuje“ Naďu, ktorá o ňom uvažuje v trochu širších súvislostiach, inšpiruje ju. Osobne si myslím, že jeho život stojí za vyrozprávanie práve formou románu.
Už za svoju prvú poviedkovú zbierku Jednorožce ste získali ocenenie Anasoft litera, ste trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka. V žánri poviedky ste teda „doma“, prečo ste sa tentoraz rozhodli pre román?
Nemám rada tvrdenie „to je na román“, ktoré sa obvykle vzťahuje k spletitému životu bohatému na dramatické udalosti. Taký Ambróz nemá alebo možno ani nechce mať. Mňa ako autorku zaujímalo ukázať, že práve takýto zdanlivo nedramatický život „je na román“, pretože si myslím, že román nie je o tom, koľko sa udeje, ale ako sa na to nazerá, do akej hĺbky a komplexnosti. A v Ambrózovom živote sa podľa mňa deje veľa zaujímavého. Len je to trochu skryté pod tým všedným povrchom.
A páčila sa mi aj tá zdanlivá nedejovosť, povedala som si, že práve z tohto „nedvižného“ Ambróza spravím románovú postavu, že mu dám trochu zabrať. Inak by som pre akúkoľvek inú tému a akčnejšiu postavu volila asi formu poviedky či novely. A, áno, postava Nade, postavy, rozprávačky a aj mňa ako autorky sa v tomto prípade trochu prelínajú. Nechcem tajiť, že predobrazom mi bol vlastný otec. Ten sa však nevolá Ambróz a nebýva na fiktívnom sídlisku Strmé lúky.
To, že ako autorka pracujete so vzorom vlastnej rodiny, ani neschovávate. Na skúmanie vlastného prostredia treba intenzívny vhľad a zároveň aj istý odstup. Ako ste pracovali s jedným i druhým?
Neviem, kombinácia vcítenia aj odstupu je mi akosi vlastná. Málokedy niečomu úplne podľahnem, a veľa ľudí mi aj v najbližších vzťahoch hovorí, že si držím odstup, istú bariéru. Tá je však asi len kompenzáciou precitlivenosti aj na malé podnety. V próze sa to zíde, najmä keď píšete o vašom najbližšom okolí. Pre mňa odstup od blízkych, tentoraz možno od otca a mamy, neznamená chlad či snahu ich pitvať, ale tendenciu pozrieť sa na nich aj zvonku a akoby objektívnejšie, v širšom rámci. Potom sa mi zdajú (vrátane mňa samej) možno menej dokonalí, ale o to zaujímavejší.
V knihe je veľa príbehov z minulosti, ktoré vytvárajú širšiu, a najmä farebnejšiu scenériu pre knižku. Ktoré prostredia a časové roviny v nej zobrazujete?
Najmä v druhej časti Kamarát, ktorá je poetickejšia, veľmi jemná a trochu aj snová, sa dostávame zo „všedného“ sídliska Strmé lúky a Karlovej Vsi do „starej Karlovky“. Tam Ambróz vyrástol a zažil veľa zážitkov na jej lúkach a v záhradách so svojím prvým psom Hopkom. Ale aj Naďa chodievala ako dieťa s otcom do Líščieho údolia, stavali si tam „lesné domčeky“ a tieto spomienky na jedno aj druhé detstvo sa v knihe prelínajú. Do toho vstupuje postava deda, Ambrózovho otca, ktorý sa pre bývanie v Karlovej Vsi rozhodol. Kedysi pracoval ako čašník v legendárnej Štefánke a skladal piesne. Je to teda svojím spôsobom aj bratislavská kniha, má tieto atmosféry.
Posledná časť Plachý dom sa zase odohráva na Spiši, kam sa Ambróz celý život vracal do malej dedinky, z ktorej pochádza jeho žena Silvia, no až postupom času si ju veľmi obľúbil. V knihe opisujem tento jeho prerod, vznik vzťahu k miestu, k vidieku, na ktorý sa dá dívať z viacerých perspektív. Od niekdajšieho „ťažkého“ života Silviiných predkov spojeného s fyzickou prácou, cez „zapadákov“ vzdialený od „kaviarne“, čo bola Ambrózova tradičná výčitka vidieku počas aktívneho života, až po vnímanie dediny na Spiši ako oázy, súkromného Islandu, ktorý si Ambróz užíva teraz, keď ako dôchodca chodí na prechádzky s Elkom po krásnom okolí.
Román je členený na štyri väčšie časti: Pravidelné bytosti, ktorá sa venuje najmä Ambrózovi; Kamarát – táto časť je oveľa viac členená ako ostatné; tretia časť Vzácne spoločenstvá je venovaná vážnemu ochoreniu Silvie, mamy a manželky, a napokon štvrtá časť Plachý dom sa ako jediná neodohráva v bratislavskej Karlovej Vsi, ale najmä na Spiši. Ako ste prišli k takejto kompozícii?
Štruktúru knihy som dlho a intenzívne hľadala. Prvá časť je expozičná, predstavuje Ambróza v jeho známych a bežných prostrediach – rodina, sídlisko, hudobná škola. Zároveň v ľahkom, humornom tóne predznamenáva dej – vytopenie bytu, nechcená zmena dispozície Ambrózovej izby a úmrtie blízkej kolegyne. Tieto motívy sa závažnejšie rozvinú v ďalších častiach: nutnosť prijať ďalšie zmeny, vážne ochorenie jeho manželky Silvie, ktorá je skutočnou „nosnou priečkou“ jeho života. Zvláštna konfrontácia s dávno zosnulým Ambrózovým otcom v Kamarátovi. Až po predaj, stratu domu na Spiši v poslednej časti, čím celý dej vygraduje a všetky naznačené motívy sa spoja. Ambróz v príbehu postupne stráca svoju „útulnosť“ na ktorú je taký zvyknutý a obľubuje ju. Čelí svetu, ktorý si v čoraz väčšej miere bude musieť „vyrobiť sám“.
Zatiaľ si vyrobil „júlový nábytok“, ktorý je nedokonalý, ale je jeho. Druhá časť Kamarát sa mi písala najťažšie aj najdlhšie, pretože je zložená z množstva fragmentov, ale aj rôznych textov – jeho zápiskov, básní, listov. Do toho návraty do minulosti a psičkárske epizódy na sídlisku. Táto časť kopíruje Ambrózov charakter, trochu v nej akoby chýbajú „tvrdé“ časti, pevná klasická štruktúra. Chcela som však vytvoriť štruktúru novú, inú, ktorá svojou jemnosťou a tekutosťou najlepšie vyjadrí prepletenie Ambróza, dcéry, deda, snov, Hopka, psa z minulosti, a súčasného Elka. Takisto ako v ostatných častiach aj tu je prítomná téma smrti a odchádzania, pretože dedo sa Ambrózovi zjaví v jej úvode vo sne ako „čierny štvorec“, čo podnieti ich zvláštny akoby podvedomý dialóg.
V knihe dej plynie ako každodennosť, presvetlený rôznymi pozorovaniami a drobnými príhodami. Ako ste postupovali pri písaní? Zbierali ste si tie malé príbehy, tvarovali z nich väčší celok?
Áno, aj, najmä pri druhej časti. Môj otec nerobí nič príliš zámerne. Keď povie niečo „vtipné“ alebo si začne na niečo spomínať, je to nepredvídateľné a treba byť pripravený. Niekoľko rokov som mala otvorený svoj vnútorný „cloud“, na ktorý som si jeho výroky, ale aj svoje myšlienky o nich ukladala. Neustále sa to rozširovalo a myslela som, že sa to už nikdy neskončí. Napokon sa mi však podarilo tento proces uzavrieť a vytvoriť jednotlivým častiam, ale aj celku štruktúru. Kniha mala mať najprv tri časti, a v istom momente aj päť. Napokon sa ustálila na štyroch, pričom štvrtú časť Plachý dom a predaj domu priniesol život. Prišlo mi škoda neukázať Ambróza aj na dedine, ku ktorej patril, a v situácii, keď prichádza o niečo, na čom mu záleží. V poslednej časti sa stáva tou povedzme „typickejšou“ dramatickou postavou.
Ešte pred vydaním knihy ste jednu z častí zdramatizovali a vznikla rozhlasová hra s názvom Plachý dom.
Za možnosť napísať rozhlasovú hru som dramaturgičke Márii Danadovej vďačná. Hra mi umožnila o materiáli poslednej časti uvažovať ako o dramatickom, zovretejšom tvare a postaviť konkrétne situácie. Vzniklo akoby „lešenie“ príbehu, ktoré som potom mohla vypĺňať literárnejšími pasážami. Išlo mi to už ľahšie. Ale, samozrejme, teším sa aj zo samotnej rozhlasovej hry, z jej naštudovania a zo stvárnenia hercami.
Jednotlivé časti knihy sú oddelené vašimi fotografiami. Ako fotografujete a čo to pre vás znamená?
Ďakujem za otázku, na fotenie sa ma ešte nikto verejne nespýtal. Hoci je pre mňa celkom dôležité. Fotím často, aj keď mimovoľne a bez ambícií. Zatiaľ sa moje fotky dostali na obálky oboch mojich kníh. Fotím na obyčajný mobil, keď ma niečo zaujme. Väčšinou čosi všedné, čo má v sebe predsa len akýsi nečakaný, výpovedný moment či detail. A atmosféru.
