
Preto je prekvapením, že tím prekladateliek a prekladateľov pod vedením Anežky Charvátovej sa pustil do staronového dobrodružstva. No neurobili chybu: nielen preto, že zvolené poviedky nie sú vôbec nudné a plytké, ale tiež preto, že kniha zostáva a časopis sa po čase stratí či vyhodí. Veď aj dnes sa dajú v antikvariátoch nájsť výbery z rôznych literatúr spred desiatok rokov, ktoré by inak, najmä mladším generáciám, odišli do stratena.
Do výberu sa zmestilo 20 poviedok – 10 od spisovateliek a 10 od spisovateľov (rôznych generácií). Zámer to nebol, ako prezradila editorka Anežka Charvátová v predslove. Škoda, že nie sú zastúpené všetky krajiny Latinskej Ameriky, napríklad Uruguaj. Editorka vysvetlila, že jej tím mal problémy s autorskými právami, čo znie dosť čudne. Zámerne bol vybraná len jedna autorka z Argentíny, pretože z tejto krajiny sa do češtiny i slovenčiny prekladá dostatočne. Ak by sa tak nestalo, určite sa zostavovatelia nedopustili omylu (poviedka už zosnulého svetoznámeho Ricarda Pigliu by určite nebola na škodu) – napríklad namiesto troch španielskych autorov. Povedzme si pravdu, že práve španielske príspevky kvalitou zaostávajú. Jednej mladšej autorke chýba vyzretosť a ďalší dvaja píšu príliš európsky módne, chýba pointa i štýl.

A treba tiež priznať, španielski autori sa do slovenčiny i češtiny prekladajú. Aj tí najlepší, no na česko-slovenskom trhu hovejúcom si v intelektuálnom pohodlí nenašli dostatočný ohlas – a teda sa finančne nerentovali. Napríklad v prípade silnej generácie Javiera Mariása, Josého Juana Millása, Antonia Muňoza Molinu, Bernarda Atxagu, Enriqueho Vila-Matasa či Rosy Monterovej, malú odozvu zožali i romány svetoznámeho autora Javiera Cercasa. Vo vydavateľstve Inaque vyšli v nedávnej dobe dva výborné romány od Fernarda Aramburua (Vlasť a Dážďovníky). Verme, že nie sú posledným počinom.
Každá z poviedok má náboj a skrýva prekvapivú pointu
Do zbierky sa dostali spisovateľky a spisovatelia rôznych generácií. Napríklad už 80-ročný nikaragujský spisovateľ Sergio Ramírez. Tento bývalý sandinista sa stal v druhej polovici 80. rokov 20. storočia za prezidentovania Daniela Ortegu viceprezidentom. Do slovenčiny bola v roku 1989 preložená jeho kniha Viva Sandino! No po návrate Ortegu k moci v roku 2006 sa stal jeho ostrým kritikom, pred štyrmi rokmi musel krajinu opustiť a pred dvoma rokmi stratil občianstvo. V češtine mu pred dvoma rokmi vyšiel román Tongolele neumí tančit. Jeho poviedka Žít si svúj život patrí medzi tie najlepšie.
Čitateľovi sa vracia svet Jorgeho Luisa Borgesa, Maria Benedettiho, Julia Cortázara či Adolfa Bioya Casaresa
Bolo by chybou vypichnúť jednu či dve poviedky a napísať, že vyčnievajú. Každá v zbierke má náboj, nachádza sa na pomedzí reality a fantastickosti (stratené dievča v neexistujúcom ZSSR, zmiznutý chlapec, nežiadúci poklad, otravný spisovateľ, húževnatá ohrdnutá milenka, otrávená láska atď.), skrýva prekvapivú pointu. Pri čítaní sa čitateľovi vracia svet skvelých poviedkárov Jorgeho Luisa Borgesa, Maria Benedettiho, Julia Cortázara či Adolfa Bioya Casaresa. Kto videl viacerými cenami ovenčený argentínsky poviedkový film Divoké historky, tak v tomto výbere zažije podobnú katarziu.

Poviedky nie sú o nič menej cenné ako román. Žiaľ, v dnešnom literárnom svete sú považované za druhoradé. No často povedia o svete a človeku viac ako román, zvlášť nepodarený, konvenčný, dobe poplatný či „reportážno-realistický“, ktorý len opakuje, čo je známe.
Určite by stálo za to zoznámiť sa bližšie s väčšinou predložených autorov. Za pokus by stálo preložiť dielo od Čiľanky Pauliny Floresovej, autorky poviedky Taková hanba, z mladšej generácie, či Hondurasana Horacia C. Moyu (Zápisník), Mexičana Alberta Chimala ( Ztratilo se děvče), či Diega Trellesa Paza (Nikdy jsem se nenaučil jí nenávidět) z Peru, kde v apríli zomrel posledný z veľkej generácie latinskoamerických spisovateľov Mario Vargas Llosa. Ale akékoľvek odporúčanie môže len zavádzať, ako sa môže ktokoľvek presvedčiť v samotnej zbierke.
