Foto: Dixit
Jasno až nejasno
Stretli sa náhodou a hodnú chvíľu jeden druhého na dvore aj na streche starého bratislavského domu opatrne obchádzali. Zoja totiž láske neverí a bojí sa smrti. Má na to dôvod, už sa jej, na rozdiel od lásky, do očí pozerala. Ani Vladimír láske neverí, veď svoje najlepšie roky strávil v posteliach nespokojných starších žien. V ich príbehu však ide o viac než o lásku v čase korony. Je rovnako plný nehy aj uštipačného humoru.
Veľa napovedia už názvy jednotlivých častí obsiahleho románu – napríklad Polojasno, na mnohých miestach zaťato. Deň pekný. Alebo Jasno až nejasno, miestami zatiahnuté odpornými pochybnosťami. A príde aj na Deň škaredý: Prehánky, vo vyšších polohách zúfalé, lokálne aj beznádejné.
Príbeh sa začína v neďalekej budúcnosti a vzápätí sa vracia do nedávnej minulosti. Hlavný hrdina okrem predpovede počasia počúva z rádia aj správy, a tak si aj čitateľ miestami pripomenie udalosti, ktoré hýbali Slovenskom a svetom v čase korony. Nezaškodí, lebo život vtedy celkom vybočil z „normálnych koľají“ a dnes sa nám to zdá až neuveriteľne dávno…
Sú ako kameň pri ceste. Môže ísť okolo hoci aj Kristus, ale oni len ležia, v lete zaprášení, v zime zasypaní snehom
Počasie (a, samozrejme, láska) zavejú našich hrdinov Zoju a Vladimíra z cynickej Bratislavy do zaťatej Chudej Lehoty, obce so siedmimi obyvateľmi, kde Zoja zdedila starý dom. Do Chudej Lehoty ani korona nedorazila a možno sa jej vyhne aj klimatická kríza. Jej obyvatelia „sú ako kameň pri ceste. Môže ísť okolo hoci aj Kristus, ale oni len ležia, v lete zaprášení, v zime zasypaní snehom“. Nemôžeš sa na nich za to hnevať – to je ako keby si sa hneval na Ferda Mravca – mieni Zoja, ktorá sa nikdy na nič nesťažovala, len na nespravodlivosť, ktorá sa diala všetkým motýľom, vtáčikom, drobným zvieratám aj ľuďom, okrem nej.
Pripomínala udobrovanie sa ukrivdeného dieťaťa so svetom dospelých
Pritom práve ona si toho vytrpela toľko, že by mala tisíc príčin stavať sa na zadné proti nespravodlivosti osudu. „Veľakrát mi bolo úplne jedno, čo hovorí, lebo mi padlo dobre kúpať si uši v jej intonácii. Pripomínala udobrovanie sa ukrivdeného dieťaťa so svetom dospelých. Vždy to malo hlavu a pätu. Nikdy neriešila malichernosti, nesťažovala sa na protivné predavačky, susedov, vodičov…,“ hovorí o Zoji Vladimír. „Nikdy ma nikto nepočúval, kým som ho nestretla,“ zapísala si Zoja do svojho notesa.
Čítajte viac Jubilant Silvester Lavrík: Mám rád všetky autorské polohy, okrem "mŕtveho chrobáka"
Okolo nášho páru sa dejú veci nezvyčajné a riadne dramatické
Deň škaredý, deň pekný
Okolo nášho páru sa dejú veci nezvyčajné a riadne dramatické: už samotný covid, vojna na Ukrajine a utečenci a v Chudej Lehote sa objaví aj lavína. Rovnako ako krčmové reči, pitky aj bitky, otravné telefonáty, neplánované výlety aj nečakané výstrelky. Sem-tam bizarné obrázky, v ktorých matka volá miništrantov k sebe do bytu, aby ich postavila vedľa televízora, keď sú pre koronu zatvorené kostoly. Mladý muž sa vozí po hore v starom BVP a cíti sa ako pán lesa. Kocúr sa okotí a Putina vyúdia. A stará Viedenčanka si prenajme spoločníka, aby navštívila schátralý kaštieľ, v ktorom na Slovensku vyrástla, lebo Vladimíra kedysi platili aj za to, aby bol v dohodnutom čase na dohodnutom mieste a dáme otvoril dvere na taxíku.
Čítajte viac Kniha týždňa: Plachý dom vás pritúli a pohladí
Zoja si zasa našla dôvod, aby cestovala do dediny, kde sa autobus otáča len dvakrát za deň. A predsa môžu jeden druhého zachrániť – pred vlastnou nemohúcnosťou aj strachom. Ich vzťah stránku za stránkou nadobúda nové nečakané rozmery, vo svete, ktorý sa zbláznil, žije vlastnou vnútornou dynamikou ako vzácna liečivá rastlinka, o ktorú sa každý bojí. Má dokonca takú silu, že ku sebe pritiahne najrôznejšie, na pohľad nekompatibilné postavičky románu, a drží ich blízko ako gravitácia.
Silvester Lavrík narába so slovami ako skúsený žonglér – intímny príbeh plný citu a jemnosti strieda irónia a sarkazmus podľa toho, v akom čase a na akom mieste sa hrdina práve nachádza. A prostredie aj postavy sa menia ako počasie: deň škaredý strieda deň pekný. V jeho Predpovedi počasia sa stetávajú fakty s fikciou a dokonca aj s dávkou fantastiky či mystiky, bystré pozorovania a svieže dialógy.
Lavríkove postavy sú smiešne aj obdivuhodné, niektoré až pitoreskné, ale predovšetkým ľudské a zaujímavé
Lavríkove postavy sú smiešne aj obdivuhodné, niektoré až pitoreskné, ale predovšetkým ľudské a zaujímavé. A nie sú strnulé, vyvíjajú sa, sem-tam sa na stránke zošúveria, trpia a plačú a sem-tam radostne vyskakujú. Vedia riadne prekvapiť! Ak by im aj niekto na začiatku veštil „nejasno a zaťato“, ony bojujú ako o život, aby sa zbavili toho „zneisťujúceho pocitu, ako keď človek nedodrží slovo“. Je jedno, že si ho nikomu nedal a nikto ťa pritom nevidel. Kto vie predpovedať, ako to dopadne?
Čítajte viac Kniha týždňa: Medzi fantáziou a realitou. Poviedky z Latinskej Ameriky
