Prvú knižku ste venovali svojej mame Anne Pavčovej a všetkým ľuďom, ktorí nemyslia len na seba. Koľko ich takých dnes je?
Matematika mi nešla, ale v každom prípade vás môžem ubezpečiť, že dobrých ľudí, ktorým nezáleží len na sebe, dennodenne stretávate – a ani o tom neviete. Je ich veľmi veľa. Operátori na tiesňovej linke 155 by vám o takýchto anjeloch vedeli rozprávať.
Vaša najnovšia, v poradí už tretia knižka sa volá Všetkých nezachrániš. Tieto slová vám hovoril primár Miro Drotár z NsP Dunajská Streda, no tiež dodal: ale občas sa predsa niekoho podarí zachrániť. Viete, koľko ľudí ste zachránili? Počítate to?
Na začiatku som počítal svoje výjazdy, ale odvtedy pretieklo veľa vody Dunajom. Každý jeden zachránený ľudský život poteší. Sú príbehy, ktoré sa vryjú do pamäti – či už sa skončili úspešne, alebo nie. V každom prípade vždy urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme človeka zachránili.
Pamätáte si skôr úspešné príbehy alebo tie nešťastné?
Všetky rezonujú, no dobrý koniec vám dodá elán a nabije vás energiou znova sa s plnou vervou vrhnúť do zachraňovania.
Pôsobia vaše knižky aj ako osveta? (Prvá knižka sa volá Príbehy z tiesňovej linky 155, druhá Príbehy nielen z tiesňovej linky 155.) Vedia ľudia vďaka nim, ako správne volať na tiesňovú linku a dávať prvú pomoc?
Dlhoročný prezident Slovenského Červeného kríža docent Viliam Dobiáš sám opakoval, že u nás si asi 20 percent ľudí myslí, že vie podať prvú pomoc, a desať percent ju aj naozaj vie poskytnúť. Oproti iným krajinám je to stále málo, ľudí treba vzdelávať. Som rád, ak ľudia vďaka mojim knižkám pochopia, kedy treba volať na tiesňovú linku – keď ide o život. Na druhej strane netreba linku zaťažovať nepodstatnými banalitami. Volajúci by mal byť nápomocný operátorovi, ktorý mu dá inštrukcie – stačí ho len počúvať a vykonávať to, čo vám povie.
Keď ľudia volajú na tiesňovú linku 155, sú často v strese…
Toho sme si vedomí, človek zo seba vypáli ako guľomet všetky informácie a myslí si, že záchranka vyrazí v tom momente. Väčšinou však zabudne na to podstatné, a to: odkiaľ volá, komu a čo sa stalo. Tieto otázky musí mať operátor zodpovedané, aby vedel vyhodnotiť, či má poslať sanitku. Dovtedy by mal volajúci zostať pri pacientovi a robiť to, čo mu operátor povie, aby spoločne človeka zachránili.
Foto: archív Júliusa Pavča
Na krste ste mali herca Michala Kubovčíka, ktorý citoval hlásenia volajúcich: je to pri Ivanovej chate, tam, kde je zelená brána…
Áno, volania sú niekedy naozaj také ťažko pochopiteľné, ako to zahral krstný otec knihy Miško Kubovčík. Boli by sme veľmi radi, keby si ľudia zapamätali: kde sa stalo, čo a komu sa stalo. Operátori nepotrebujú vedieť vaše meno, ale to, či treba pomáhať žene, mužovi alebo dieťaťu, či je človek v bezvedomí, či dýcha, alebo nie, ak nie, ideme spolu oživovať.
Prečo ste si na krst zavolali práve Michala Kubovčíka?
Predchádzajúce knižky mi krstil lekár Noro Moravanský a Evička Borušovičová, pri tretej knižke som sa rozhodol pre zanieteného Miška Kubovčíka, ktorý ako entuziasta urobil neskutočne dobré edukačné videá, ktoré dostal medzi mladých ľudí, pritiahol k téme kopec známych osobností a v neposlednom rade aktívne chodil aj na záchranárske súťaže, takže to bola jednoznačná voľba. Takíto ľudia nám veľmi pomáhajú.
Foto: archív Júliusa Pavča
Písala sa vám tretia knižka najľahšie?
Problémom skôr bolo, ktorý príbeh vybrať, aby knižka bola vyvážená. Nemôžeme ku knihe prikladať papierové vreckovky, veľa ľudí píše, že si pri čítaní poplakali, no pri iných príbehoch sa zasmiali.
Jeden z príbehov má napríklad hrôzostrašný názov Vražda, no končí sa šťastným domácim pôrodom. Hneď vám napadlo, že ho takto skoncipujete?
Tu som si priznal vlastné malé faux pas. Zobudili ma uprostred noci. Keď už sme boli na adrese, celá miestnosť bola od krvi, v spálni svietila nočná lampa, žena sa nehýbala – čo vám napadne? Že sa stala vražda, takže nech nikto nič nerobí, príde kriminálka. Načo mi záchranár pošepkal do ucha: Ale my sme prišli k pôrodu.
V inom príbehu s názvom Korida vás pri zachraňovaní chlapca naháňal zúrivý býk. Je práca záchranára neustále dobrodružstvo alebo prevažuje rutina?
To sa stalo pred 25 rokmi, keď som slúžil v nemenovanom okresnom meste na juhu Slovenska. Vtedy sme ešte nemali guideline, čiže štandardizované postupy, tie sa zaviedli od roku 2006 vďaka Viliamovi Dobiášovi, a podľa nich je bezpečnosť na prvom mieste. Bol to našťastie úsmevný príbeh o tom, ako som videl ležiace telo uprostred lúky. Preskočil som ohradu, nerozmýšľajúc, na čo tam tá ohrada asi je, a kolegovia na mňa kričali: futás doktor úr, futás. A mne napadlo: veď bežím. Až keď som zbadal býka, pochopil som, ako sa cíti toreador v aréne, ale malo to šťastný koniec: pošmykol som sa na kravskom lajne a býk ma nenabral na rohy, odpútal som jeho pozornosť a kolegovia medzitým stihli zobrať zraneného chlapca.
Foto: archív Júliusa Pavča
Teraz prezraďte, ako ste sa vlastne stali záchranárom.
Urgentnú a intenzívnu medicínu som nechcel robiť, atestoval som ako internista, no v okresnej nemocnici, kde som prišiel z Bratislavy, nebolo na internom oddelení miesto. Ponúkli mi mikrobiológiu alebo anestéziológiu a intenzívnu medicínu, vybral som si to druhé, k čomu patrila aj sanitka.
Čo to znamená?
Jazdiť so záchrankou, v čase, o ktorom hovorím, pripadala jedna na okres so 120 000 obyvateľmi – teraz ich je tam šesť. Začínal som v Dunajskej Strede na ARO. Až po troch mesiacoch primár so zástupcom uznali, že som vhodný adept, lebo človek tam pracuje v strese v celkom inom prostredí. Primárovi Mirovi Drotárovi ďakujem za veľa. Poobedňajšia káva uňho o 14.30 znamenala vždy aj skúšanie. Platilo pravidlo: Nevieš odpovedať na ľahkú otázku, tak dostaneš ťažšiu. Každý pracovný deň som k nemu takto chodil celé tri mesiace. To boli stresy. Všetko totiž stojí na tom, či si dokážete zachovať chladnú hlavu.
Veď to, záchranára nikdy nič neprekvapí?
Máločo nás prekvapí, ale vždy musíme vedieť, čo urobiť. Do roku 2006 sme nemali také študijné materiály ako dnešní záchranári, ja som ako záchranár začínal niekedy na prelome milénia. Odvtedy pribudli záchranky, štandardizované postupy, ktoré musíme dodržať – napríklad pri náhlej cievnej mozgovej príhode, infarkte myokardu, pri polytraume, kde sú poranené viaceré systémy, trebárs brucho, hrudník, hlava.
Jedna vec sú medicínske postupy, ale čo robiť, keď sa vám stane to, čo vo vašom príbehu Patologická žiarlivosť? Rozzúrený zbohatlík na vás vytiahol zbraň a žiadal, nech ihneď zachránite jeho priateľku s postreleným bruchom.
Ľudia na záchranke musia byť aj dobrí psychológovia. Pri spomínanom príbehu nás možno ospravedlní čas, urobili sme niekoľko chýb, boli sme mladí a nezrelí. Keby bol dnes jeden z členov tímu rukojemníkom a ostatní nevedeli, čo je s ním, myslím, že by sa ihneď aktivovali ostatné zložky. Kolegovia by nečakali ako vtedy, čo bude ďalej. Bol som tam sám asi 15 minút, všetci sme boli prekvapení. Zasiahlo nás to, kolegyňa Karin, ktorá mi neskôr prišla na pomoc, už nikdy nesadla do sanitky, dokonca zmenila aj oddelenie, chcela niečo pokojnejšie a menej psychicky náročné.
Foto: archív Júliusa Pavča
Vy ste sa z toho koľko spamätávali?
Nebolo to tak dlho. Až neskôr som si uvedomil, čo všetko sa mohlo stať. Doba sa zmenila, útoky na záchranárov sú čoraz častejšie, slovné aj fyzické. V spomínanom príbehu šlo o skratovú reakciu jednej osoby. Dnes sú ľudia agresívnejší.
Prečo?
Všetci chcú, aby sa im hneď pomohlo, málokto však sám pre to niečo urobí. Často ide o zanedbané stavy, ale majú pocit, že ostatní sa majú starať a oni nemusia pre svoje zdravie nič urobiť. Akoby si mysleli, že jedna tabletka vyrieši všetky zdravotné problémy, ale aj také antibiotiká treba brať pravidelne – jednu či dve tabletky denne v presných intervaloch. Majú pocit, že najviac pomôže hrubá sila a krik, ale tak to nie je.
Na jednej strane sú jedni agresívni, no v knižke máte aj príbeh Slovo manželky o žene, ktorá sa stále zapájala do záchrany manžela, až vám prekážala.
Niekedy ľudia nechtiac prekážajú, ale raz sme boli v kolónii a oživovali sme príslušníka danej komunity. Keď miestni videli, že sa záchranári nevedia s nosidlami dostať k chatrči, hneď nám pomáhali. Bolo po daždi a oni do blata natiahli koberce, boli ochotní urobiť všetko.
Pamätáte si na svoj prvý prípad?
Môj úplne prvý výjazd bol k človeku, čo odpadol na dvore. Keď sme prišli, ležal pri cirkulárke a strážil ho veľký vlčiak. Ani sused ho nevedel odohnať, museli sme čakať na šarhu, ktorý psa odtiahol. Žiaľ, prešlo priveľa času, nemal mu kto poskytnúť prvú pomoc. Nevedeli sme mu pomôcť.
Ani tento nešťastný koniec vás od práce záchranára neodradil?
Nie, záchranka v tom čase fungovala spolu s pohotovosťou. Náš dispečer mohol volajúcim povedať, ak nešlo o veľmi vážny prípad, choďte na pohotovosť. On robil prvotnú selekciu, aby záchranka jazdila k podstatným prípadom, v tretej službe som zažil výjazd k zrážke osobného auta s kamiónom. Tam boli štyria mŕtvi. Keď ľudia neprežili, bolo to frustrujúce.
Musí záchranár brať svoje zamestnanie ako poslanie alebo je to práca ako každá iná? Viete sa od príbehov odstrihnúť, keď prídete domov?
Ja to stále beriem ako poslanie, vždy nájdete niečo pekné, vďaka práci stretávam príjemných ľudí, píšem knižky a chodím na besedy. Edukáciu robím aj v domovoch dôchodcov, táto skupina ľudí je najviac postihnutá chorobami a je veľmi vďačná. Keď sme robili nácvik oživovania na figuríne, neuveriteľne aktívne sa zapájali. Brali to vážne, vraj nikdy nevedia, kedy to budú potrebovať. Deti sú tiež vďační poslucháči.
Aj na krste vašej knižky Michal Kubovčík zdôrazňoval, že zachrániť vás môže už šesťročné dieťa. Naozaj?
Áno, máme skúsenosť, že deti sú veľmi šikovné. Jeden sedemročný chlapec zavolal, že mamička má cukrovku a teraz spí, nereaguje, čo má robiť. Operátor mu povedal, aby dal mame cukor alebo lyžičku medu. Keď sme prišli, celá bola pocukrovaná a ulepená od medu, našťastie prebrala sa ešte do príchodu záchranárov. Dieťa ešte nechodilo do školy, ale vedelo, kam má zavolať. Záchranári chodia robiť osvetu aj do škôlok. Existoval aj projekt Deti zachraňujú životy, záchranári chodili s medvedíkom a učili deti, čo robiť. Malé deti časti spozorujú aj malé odchýlky od normálu, vedia spoznať príznaky náhlej cievnej príhody. Vtedy je rozhodujúci čas.
Vravíte, že ľudia by mali volať záchranárov v opodstatnených prípadoch. V príbehu Malígny melanóm však mamička volala, že jej štvormesačné dieťa umiera. Nakoniec sa ukázalo, že nemalo melanóm, ale súrodenec mu na tvár nakreslil bodku čiernou fixkou. Rozčúli vás také niečo?
Mamička rýchlo pochopila, čo sa stalo. Chápeme, že ľudia sú v strese, hlavne keď ide o malé dieťa. To jej plakalo, čo je však dobrý znak. Horšie je, ak dieťa neodpovedá, neplače. Mamičky reagujú veľmi citlivo. Keď táto z príbehu plakala do telefónu, znela zúfalo, operátorka radšej poslala sanitku.
Viackrát v knihe spomínate, že keď poznáte meno pacienta, je to osobné. Je lepšie nevedieť meno pacienta?
Vždy sa ho dozvieme, vypisujeme záznamy pre službukonajúceho lekára v nemocnici. Sú však veci, ktoré sa nás dotýkajú. Hlavne, keď ide o deti, ani my nie sme bezcitní. Pamätáte si príbeh z prvej knižky Príbehy z tiesňovej linky? Volal sa Starký, neodchádzaj – bol o deväťdesiatročnej starkej, ktorú sme priamo nestretli, ale keď operátor v telefóne počul, ako zúfalo stláčala hrudník a snažila sa oživiť manžela… Bolo to emotívne.
Ale máme aj pekný príbeh katolíckeho farára, ktorý sa pred Vianocami pripravoval na liturgie. Zavolali nás, že sa necíti dobre, prišli sme do jeho pracovne v pivnici, natočili sme EKG a ukázalo sa, že má komorovú fibriláciu. Rozprával sa s nami, ale zrazu vyvrátil oči, odpadol. Dali sme mu výboj a ďalšie počas prevozu – presun z pivnice do sanitky bol problematický, v nemocnici už mal otvorené oči, dostal kardiostimulátor. O pár dní prišiel jeho sused a vravel, že pán farár ďakuje a má sa dobre. Bol to dobrý pocit, že sme urobili, čo sme mali, a aj on prežil sviatky mieru a pokoja.
Foto: archív Júliusa Pavča
V knižkách spomínate aj záchranárske cvičenia Záchrana, ktoré sa však roku 2016 skončili. Prečo?
Šlo to do stratena, hoci táto súťaž záchranárov fungovala od roku 1979 a chodili k nám aj z Česka. Zaužívalo sa, že kto vyhral, musel súťaž nabudúce zorganizovať, a v tom bol asi hlavný problém. Potrebujete nielen účastníkov, ale aj sponzorov. Myslím, že na takéto veci by sa peniaze mali nájsť.
Hlavne, keď sa ukazuje, že to bolo veľmi užitočné. Veď hneď v prvej poviedke Vínna pivnica píšete, že sa vám stalo niečo, čo ste si roky predtým nacvičili na súťaži.
Absolvoval som Záchranu od roku 2001 až do roku 2016, prvýkrát ako súťažiaci som skončil aj posledný, ale asi o tri roky nato som stál na stupni víťazov, keď náš tím vyhral striebro. Nešlo tu o spoločenské zážitky, ale aby sa záchranári naučili správne postupy – vtedy ešte mnohé materiály neboli k dispozícii. Súčasťou Záchrany bol aj kongres, kde sa prezentovali nové poznatky. Je veľká škoda, že takéto podujatie sa skončilo. V Česku sa toho chytila skupina nadšencov a urobili z toho medzinárodné majstrovstvá záchranárov, ktoré trvajú už dvadsať rokov – know-how prebrali od nás a ľudia z toho majú osoh.
V poviedke Nádej zomiera posledná píšete o tom, ako ste leteli vrtuľníkom po dievča, ktoré cestou do školy zrazilo auto a potrebovali ste ho previezť zo skalickej nemocnice na operáciu do Bratislavy. Počasie bolo na hrane, neváhali ste sadnúť do vrtuľníka?
Tu má vždy rozhodujúce slovo pilot – či sa ešte dá letieť, alebo nie. Počasie bolo podľa mňa za hranou, ale chceli sme pre to dievčatko urobiť všetko. Pacientku sme prepravili do Bratislavy do detskej fakultnej nemocnice, chirurgovia ju dlho do noci operovali, žiaľ, nedokázali ju zachrániť.
Ako prekonávate strach? Aj vy ho niekedy musíte pocitovať.
Strach áno, ale ešte viac sa bojí manželka. V jeden trojkráľový pondelok som slúžil v Banskej Štiavnici, dostali sme hlásenie o baníkovi zasypanom hlboko pod zemou. Mojej drahej som nahlásil, že idem do bane a rýchlo som vypol telefón. Viem, čo by mi povedala. Ale banskí záchranári nemajú také možnosti ako my, tento pacient mal šťastie, že som mohol ísť do bane s nimi a priamo ho ošetriť, zaliečiť, a tak sme ho v stabilizovanom stave odovzdali do nemocnice a aj napriek početným poraneniam prežil. Cesta podzemím k pacientovi banským vláčikom trvala hodinu, celá záchranná akcia skoro štyri hodiny, kým sme sa s pacientom dostali z bane von. Vravel, že mu pred očami prebehol život. Aj jeho kolegovia urobili všetko, čo som im povedal. Keby som chcel, aby vykopali tunel, urobia to. Banský vozík sa knísal tak, že proti nim sú rozhegané bratislavské električky luxus.
Foto: archív Júliusa Pavča
Koľkokrát sa vám ozvú zachránení ľudia?
Poteší to, ale väčšinou nepátrajú, nie je to veľmi časté. Stalo sa to v príbehu Veronika sa rozhodla zomrieť – dievčina, čo chcela spáchať samovraždu skokom z komína, sa chcela poďakovať operátorovi tiesňovej linky, ktorý jej to vyhovoril. Bol to Janko Kovalčík, skvelý doktor. Žiaľ, keď sa dievčina po rokoch ozvala, že vďaka nemu aj ona vyštudovala medicínu, už bol po smrti. Kedysi bol Janko mojím šéfom, neskôr sme si úlohy vymenili. Bol to človek s veľkým srdcom, ochotný podeliť sa a pomáhať.
Aj ste niekedy museli niekomu povedať, že sa na záchranára nehodí?
Učil som na strednej zdravotnej škole, kde bol odbor záchranárstvo a prichádzalo k prirodzenej selekcii. Človek musí mať vedomosti, ale tiež zvládať krízové situácie a vedieť pracovať v tíme, spoľahnúť sa jeden na druhého. Záchranári musia byť zohratí, rozumieť si často aj bez slov. Resuscitácia by mala prebiehať v pokojnej atmosfére, kde sa dávajú jednoslovné pokyny, všetci vedia, kde je ich miesto a čo robia.
Vaša manželka tiež pôsobila na tiesňovej linke?
Áno, je dlhoročná záchranárka a stále pôsobí ako operátorka na tiesňovej linke 155. Chápe ma, ale často sa o mňa bojí. Keď som dostal ponuku znova lietať na vrtuľníku, rázne povedala nie – rovnako, ako keď som si chcel kúpiť motorku. Rešpektujem ju. Je dobré mať partnerku, na ktorú sa môžete spoľahnúť, chápe vás a podporuje – veľmi jej za to ďakujem.
pohľadom Kataríny Sedlákovej
Kávový ambasádor
Možno si z posledných rokov spomínate na tri príbehy zo záchranky, ktoré nám do magazínu poslal MUDr. Július Pavčo. Prvý bol o nevďačnom chlapcovi, ktorý nebol spokojný s vianočným darčekom od mamy, druhý o chlapcovi, ktorý sa obaril horúcim čajom, a tretí, viac zábavný ako dramatický, bol o starkom, ktorý mal tromboflebitídu – čiže zapálené lýtka. Jeho ženu predstava neverného manžela, ktorému sa podľa nej zachcelo mladých sestričiek, tak nazlostila, že ho nechcela pustiť do nemocnice.
Všetky tri príbehy mali šťastný koniec. A prekvapenie pre mňa ako bonus – keď som doktorovi Pavčovi napísala, aby poslal číslo účtu, kam mu pošleme honorár, hneď sa spýtal, či by sme honorár radšej nemohli poslať na účet Slovenského Červeného kríža v Banskej Štiavnici. Tam by sa tie peniaze zišli na jeden výborný projekt.
Vyrazilo mi to dych, za takmer 20 rokov v Pravde nám nikto nič také nenavrhol, ale prosbu lekára sme splnili. A už 21. apríla si čitatelia Pravdy mohli prečítať príbeh kolegyne Evy Štenclovej o unikátnej banskoštiavnickej kaviarni, kde miznú bariéry. V rámci rehabilitácie v nej obsluhujú klientov hendikepovaní ľudia.
A ako projekt inkluzívnej kaviarne súvisí s doktorom Pavčom? Ten roky chodieval do Štiavnice súkromne aj ako záchranár, kde podľa vlastných slov stretol zanietených ľudí – nielen záchranárov, ale aj dobrovoľníkov Červeného kríža. Zdal sa mu sympatický ich sen otvoriť kaviareň, kde by mohli ako čašníci pracovať klienti miestnej DSS. Zoznámil sa s riaditeľkou Emíliou Jányovou Lopušníkovou, a keď ho poprosili, aby tu lekár spisovateľ urobil besedu, rád súhlasil.
„Prišlo presne 92 ľudí, čo sa mi zdalo slušné publikum na lekára, čo napísal dve knihy príbehov. Celý výťažok z predaja mojich kníh šiel na projekt inkluzívnej kaviarne. Pani Milka ma dokonca oslovila, či by som nechcel byť ambasádorom projektu. Zľakol som sa, či zo mňa nebude kariérny diplomat, ale keďže to tu nehrozilo, stal som sa ním,“ vtipkuje. Medzitým mu vyšla tretia kniha, o ktorej sme sa porozprávali, ako inak, pri káve. Volá sa Všetkých nezachrániš, ale v Štiavnici to možno vidia inak.
Čítajte viac Štiavnica má unikátnu kaviareň, kde miznú bariéry. V rámci rehabilitácie v nej obsluhujú klientov hendikepovaní ľudia
Vo vašich poviedkach je často aj humor. Napríklad v príbehu Zberný dvor ste žartovali, že ešte nepatríte do starého železa, alebo v príbehu Výmena manžela sa žena sťažovala, že sa jej nepáči manžel, a vy na to – ale vy ste si ho vybrali. Pomáha pri zachraňovaní života humor?
Niekedy odľahčí napätú situáciu, ale pozor, aby sme neprestrelili. V príbehu nazvanom Smrť na jazyku mala stará pani všetko v poriadku, no aj tak sa bála, že umrie. Povedal som jej, nech vyplazí jazyk. Voľakedy som totiž učil študentov: čo sledujeme, keď pacientovi povieme, aby vyplazil jazyk? Odpovedali: ako je hydratovaný, pohryzený, či vyplazuje jazyk v strednej rovine… Dobre, a? Predsa či nemá smrť na jazyku, lebo keď vyplazí jazyk, určite nemá, ak ho nevyplazí, je vo vážnom stave a musíme reagovať.
Foto: archív Júliusa Pavča
Nakoniec ste od šťastne zachránenej panej dostali pohár medu. Čo ešte dostávate od vďačných pacientov?
Istá babička, ktorej manžela s pľúcnym edémom sme zachraňovali na Kysuciach, nám dala pekáč kysnutých buchiet. Keď sú v lete horúčavy a my beháme za pacientmi, je pre nás vzácnosťou, že nám niekto ponúkne pohár vody. To nikdy neodmietneme. Najlepšie je, keď resuscitujete a príbuzní sa vás opýtajú: A kávičku si nedáte? Vtedy neviete, kto si z koho robí žarty.
