Práve v tom čase sa zrodili systémy monoteistického židovstva (z ktorého sa neskôr odvodilo kresťanstvo a islam), budhizmu, hinduizmu i čínskeho taoizmu. A zároveň to bol čas antického racionálneho poznania. Časová súslednosť je taká očividná, že ju filozof Karl Jaspers nazval „doba osová“ a historička a popularizátorka vied o náboženstvách Karen Armstrongová si tieto nenáhody zasa vzala na mušku vo svojej obsiahlej štúdii Veľká transformácia.
Samozrejme, mohli by sme dôvod takejto náhody hľadať v mnohých prvkoch či ponechať ich na riadenie osudu. Podstatné však je – a to nepopiera ani Armstrongová – že za dobou osovou je súbor ekonomických faktorov, vojenskej sily, technologických vymožeností, ktoré ľudstvo v 1.¤tisícročí pred naším letopočtom dosiahlo. A rovnako aj obdobie vojen a vytvárania nových ekonomicko-politických štruktúr. Explózia priam revolučných myšlienok, ktorá dala splodiť najzásadnejšie myšlienkové koncepty na dlhé storočia dopredu, pritom prebiehala tak intenzívne, že jej odraz dnes vnímame ako kolísku vzdelanosti, poznania a múdrosti, ale aj ako obdobie, ktoré sa nám dodnes vracia v podobe konfliktov a vojen najmä na hraničných miestach stretov civilizácií.
Radikalizmus
Karen Armstrongová sa rozhodla pre relatívne náročný spôsob práce – snaží sa na príbehoch, legendách, mýtoch a strohých kúskoch pamiatok ukázať, ako asi vyzeralo formovanie jednotlivých konceptov budúcich náboženstiev. Pracuje pritom s Jaspersovým označením doba osová, aj keď takéto označenie je svojím spôsobom zjednodušujúce a navádza na akýsi predpoklad zámernosti. Na druhej strane, definuje si obsah tohto pojmu ako obdobie radikálneho prerodu organizácie ľudstva z akýchsi prvotných útvarov kmeňových spoločností na veľké civilizácie spojené mocou, a najmä ideológiou. Táto zmena pritom vychádza z často veľmi radikálnych myšlienkových konceptov, ktoré sa vo svojej dobe dali charakterizovať skôr ako konfliktné.
Väčšina systémových zmien pritom nevychádzala z nejakých systémových teologických doktrín, ale práve naopak, vstupovala na spoločenskú scénu s kritikou morálneho stavu súdobej spoločnosti a s potrebou definovať poslanie a zmysel existencie. Či už to boli grécki filozofi a ich racionalizmus, Budhovo učenie smerujúce k sebapoznávaniu a uzmierovaniu sa s tým, čo je, taoistické a konfuciánske prístupy skeptického bytia tu a teraz či formovanie monoteizmu na Blízkom východe, všetko to boli a dodnes sú v prvom rade myšlienkové svety stojace na definovaní vzťahu človeka a dobra. Človek ako mravne zodpovedná osoba sa stal odrazu centrom myslenia a táto premena vlastne stvorila moderné ľudstvo.
Štyri strany sveta
Podľa Karen Armstrongovej k takejto premene došlo paralelne v štyroch civilizáciách – v Číne, Indii, Grécku a na Blízkom východe v židovských kmeňoch – nie náhodou. Všetky tieto štyri civilizácie totiž práve v tom istom čase zažívali po prvý raz veľký rozmach spôsobený takou organizáciou spoločnosti, ktorá umožňovala vytvoriť vrstvu ľudí reflektujúcich fungovanie spoločnosti na veľmi vysokej intelektuálnej úrovni. I keď s odvážnym tvrdením o tom, že ide o nejakú jednotnú duchovnú identitu ľudstva, ako o nej hovoril Jaspers, sa dá prinajmenšom polemizovať. Armstrongová však nepolemizuje, skôr sa snaží nájsť zjednocujúce body medzi kultúrnymi okruhmi a potvrdiť tak jednotného ideálneho ducha ľudstva.
Práve snaha nájsť zjednocujúce motívy v rôznych kultúrnych okruhoch vedie Armstrongovú k hľadaniu paralelných príbehov, prípadne k hľadaniu paralelných morálnych interpretácií, na základe ktorých by sa dalo tvrdiť, že základy náboženstva i filozofie vlastne vychádzajú z veľmi podobného, ak nie rovnakého konceptu. Tým zjednocujúcim bodom je v tomto prípade posolstvo potreby morálneho, etického správania spoločnosti.
Každý z mudrcov – Budha, Konfucius, Sokrates, židovskí autori Starého zákona – stavali svoje poznanie na vzťahu morálnej zodpovednosti voči sebe samému, svetu, svojim blížnym. V každom z týchto systémov nájdeme čosi ako oslobodenie jedinca a vytváranie princípov, ktoré sú všeobecne platné a prekračujúce hranice kultúr. Ale, ako upozorňuje, tieto sebareflexívne systémy sa napospol zrodili v momente krízy, deštrukcie, vojen a rozvratu tradičného poriadku. Znamená teda chaos dejín perspektívu pre nové myslenie?
Cesta tam a zasa späť
Čítať Veľkú transformáciu nie je jednoduché. Autorka má za sebou nesmierne množstvo mytologickej, náboženskej, historickej a filozofickej literatúry, z ktorej doslova tká koberec svojho poznania. Stručné verzie mytologických príbehov spája s dôležitými úryvkami a citátmi diel mudrcov, svätých kníh a filozofov, aby podopierala jedno tvrdenie druhým a ukazovala následnosť či súslednosť jednotlivých civilizácií. No výsledkom nie je text, ktorý by vás umoril, ale pútavé čítanie, pri ktorom sa však musíte sústrediť pre množstvo odbočiek a odkazov, ktoré autorka do rozprávania dáva. Všíma si pritom, že zmenu myslenia prakticky všade sprevádzala nedôvera a skepsa k jednoduchým jestvujúcim fatalistickým náboženstvám s cieľom zdôrazniť veľkú úlohu človeka v hybnosti dejín.
Kým do doby osovej bola ritualizácia života a oddávanie sa viere v osudovosť a božskú jednotu prirodzená, po nástupe nových systémov nastala doba antropocentrická, teda doba, keď sa do centra myslenia dostáva človek.
Podobný historický prístup s dôrazom na náboženstvá a ich vývoj predstavil pred pár rokmi aj Richard Wright v knihe Evolúcia Boha, kde sa snaží aparátom evolúcie ukázať na vzájomné duchovné ovplyvňovanie idey Boha. Toto čítanie bolo zaujímavé práve hľadaním súvislostí a dokazovaním potenciálnych „rodostromov“ náboženstiev. Armstrongová sa snaží nájsť koreláty medzi jednotlivými systémami skôr na etickej úrovni, ktorá pôsobí veľmi pozitívne na čitateľa, ale niekedy môže pôsobiť až rozpačito, keď sa snaží „zjednotiť“ skepticizmus Sokrata a jogínske odmietanie účasti na praktickom živote s konfuciánskym učením o pomoci druhým či u prorokov zakotvenou úctou k blížnym.
Najmä v záverečných pasážach knihy má čitateľ dojem, že hutné dielo, prezentujúce množstvo zaujímavého religionistického materiálu, sa dostáva pod tlak Armstrongovej presvedčenia, že jestvuje akási jednotná sila a vízia spoločného ľudského mravného údelu. A to zaváňa prehnaným idealizmom, aj keď na mimoriadnej kvalite knihy ako celku neuberá.
Karen Armstrongová: Velká transformace, Academia, Praha 2012
