Foto: premedia
On si vydupal, že zomrie, a ja si vydupem, že ho pochovám v topánkach
Džokej a kaderníčka
„Nechcela som byť manželkou, nechcem byť vdovou. V skrini nič čierne nemám, smútočné stužky tiež v zásobe nedržím. Džokej si ma bral v pruhovaných šatách s vytrčenými prsami, obopnutým zadkom, tak pôjdem aj za jeho truhlou,“ hovorí Wera, pánska kaderníčka. S džokejom Karolom, ktorému nepovie inak ako Džokej, prežili spolu pekné aj ťažké chvíle, celý život. „On si vydupal, že zomrie, a ja si vydupem, že ho pochovám v topánkach. S vlastnou tvrdohlavosťou sa bojuje najťažšie.“
Odhodlaná čerstvá vdova nechce vyzerať ako vdova. A teraz navštevuje svojich bývalých milencov, aby pre manžela zadovážia oblek a topánky do rakvy. Nesmú to byť len také hocijaké topánky, ale biele, čo sa hodia pre džokeja. „Topánky kúpiš za pár drobných. Ale nebožtík musí vyzerať, ako sa patrí. Môj tak nevyzeral nikdy, no a po smrti – škoda hovoriť…“
„Moja hlavná hrdinka stratila lásku, manžela aj prácu. Na blšom trhu predala všetko, čo mala. Ale je neporaziteľná. Netopí sa vo svojej strate. Odmieta byť nešťastnou vdovou alebo obeťou. Miluje kohokoľvek, koho chce, a žije život, aký si sama vyberie.“ Tak predstaví svoju Weru jej autorka Zyta Rudzka a my jej môžeme len závidieť – odvahu a silu začať vždy nanovo a pokračovať.
Román je zmesou smiešneho a smutného, presne tak, ako to prináša život
Román Zyty Rudzkovej Smeje sa ten, kto má zuby je zmesou smiešneho a smutného, presne tak, ako to prináša život. Situácie, ktoré len tak nevymyslíte. Ale Wera dokáže predať aj Džokejove trofeje z dostihov, dokonca obhliadajúcemu lekárovi. Pohrebnej službe ponúka ako protislužbu strihanie. Radosť čítať tento príbeh, tie rýdze dialógy z ulice, ešte aj vnútorný monológ je tu skvelým rozhovorom, ktorý graduje až k výstižnej pointe.
Čítajte viac Kniha týždňa o láske v čase korony: Lavríkova Predpoveď na zajtra vás nepustí od prvej po poslednú stranu
Sólokar
Úvahy pani Wery nad mŕtvym sú plné života. Lebo v posledných rokoch ju do plaču neberie. Starala sa o „ležiaka“, no plakať pre publikum nebude. Tak si pri cigarete priamo v márnici pospomína na časy, keď sa s Džokejom zoznámili. „Nepatrím medzi baby, čo rýchlo rozťahujú nohy. Ale nie som ani z tých, čo predstierajú, že sú cnostné… Komu chcem, tomu dám. Džokej určite poobrábal množstvo krások. Na stupeň víťazov sa predsa nelezie preto, aby tam skladal sľub čistoty.“
Lenže miesto na stupni víťazov nikto nemá vyárendované na doživotie. A ani to kaderníctvo. Ako život ide, prináša a odnáša jedno i druhé, no asi viac odnáša, lebo z bytu pani Wery veľa nezostalo. Šatník aj nábytok už sú u iných. Hoci o sebe hovorí, že „nie je z tých, čo si treba na rany prikladať, lebo sa hneď urobí gangréna“, vie sa spravodlivo naježiť. „Čo je teraz koho do toho, ako zomrel, Zrazu sa v tom všetci vŕtajú. Že by sa niekto zaujímal, ako kto žije, tak to nie. Aká rodina žije za stenou. Už len úrady zaujíma, kto s kým žije v posteli.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Oko ihly - román o špiónovi, ktorý mohol zmeniť dejiny
Teraz má okrem pohrebu zorganizovať aj kar, najlepšia by bola zlatá rakva a kar parádny, tak na tri noci. Lebo „kam z cintorína ísť, ak nie k stolu?… Lenže byt je prázdny, prenájom drahý a Wera vie, čo to znamená: Smeje sa ten, kto má zuby. "Páčilo by sa mi najmenšie pohrebné posedenie, pre jednu osobu. Sólokar. Nikto nech nechodí. Sama si zožeriem, vypijem. Ja za to budem cálovať.“
Zyta Rudzka v románe Smeje sa ten, kto má zuby, vystavila za hrdinku dravú a vitálnu ženu
A tak románom prejdú rôzne postavy aj spomienky, na radostné časy aj na smutné udalosti. Láska, mladosť, hrdosť – tá jediná zostala. Pani Wera si cigaretu ešte aj teraz pripáli zápalkou, lebo niet života bez ohňa – a svojou vášňou k životu strhne aj čitateľa. Zyta Rudzka v románe Smeje sa ten, kto má zuby, vystavila za hrdinku dravú a vitálnu ženu, ktorú nepoháňajú vyššie ideály a cnosti, ale život, drsný aj vtipný zároveň.
