Začínali ste ako učiteľ, boli ste hercom, klaunom, mímom aj režisérom, neskôr ste začali písať knižky pre deti – čo bolo vaše najlepšie zamestnanie a prečo?
Spisovateľ. Mal som už skoro 40, keď som začal písať. Hneď som vedel, že som sa tomu mal venovať už dávno. Bol to totiž pre mňa najlepší spôsob, ako sa vyjadriť. Keď som bol hercom, zistil som, že je to oveľa namáhavejšie a výsledky boli len priemerné. Ale ako autorovi mi to hneď išlo, písalo sa mi ľahko. Nevedel som, že také niečo dokážem.
A ako ste to zistili?
Ľudia, s ktorými som vtedy robil divadlo, mi povedali, že by som mal písať. Odpovedal som: Myslíte? Nikdy som to nerobil. A o dva roky mi iní ľudia povedali, že by som mal písať. Zasa som to neurobil, až mi o ďalšie tri roky povedala moja žena: Mal by si niečo napísať. Tak som to urobil, pretože vždy robím to, čo mi povie moja žena.
Bola spokojná?
Áno, samozrejme.
Čítajte viac Jefferson: Detská detektívka o nespravodlivom obvinení
Možno vďaka tomu, že ste niekoľko rokov učili deti, viete lepšie, čo im bude blízke a čo ich odradí.
Nie, to s tým nesúvisí, neučil som až tak dlho, len päť rokov. Keď som s tým prestal, mal som len 32 rokov. Ale veľmi ma to bavilo, bol som šťastný učiteľ, len som chcel robiť aj niečo iné, kreatívnejšie, preto som sa dal na divadlo. Oveľa neskôr som sa stal spisovateľom. Myslím si, že divadlo mi dalo pre písanie viac než učiteľovanie.
Možno preto, že divadlo má v sebe akúsi ľahkosť.
Chcete vedieť, odkiaľ pramení ľahkosť písania? Asi z toho, že som veľa čítal. Čítal som všetko. Ako dieťa som čítal, naopak, veľmi málo, doma sme nemali skoro žiadne knihy. Ja som bol piate zo šiestich detí, knihy a literatúra sa ku mne dostali vďaka starším bratom a sestrám. Moji rodičia boli roľníci, nikdy nečítali. Mama čítala až moje knihy, no len preto, aby mi urobila radosť. Môj otec prečítal moje prvé tri knihy, presnejšie dva a pol, potom zomrel. Predtým vôbec nič nečítal. Takže keď sme boli malí, so súrodencami sme si namiesto čítania rozprávali veľmi veľa príbehov.
Foto: Artforum
Viem, tak ste prišli k vášmu literárnemu hrdinovi, ježkovi Jeffersonovi.
Presne, rozprávali sme si s mojím mladším bratom príbeh o malom ježkovi, ktorý ide ku kaderníkovi a nájde ho mŕtveho s nožnicami v hrudi. Skoro som na to zabudol, spomenul som si naň až po rokoch, keď som hľadal námet pre knižku – tak sa zrodil Jefferson.
Vaše knihy boli preložené do 34 jazykov. Sú iní mladí čitatelia vo Francúzsku a trebárs v Nemecku či na Slovensku?
Preložili ma aj do estónčiny, litovčiny, nielen do angličtiny, španielčiny či čínštiny. Myslím, že deti nie sú veľmi rozdielne, nech žijú kdekoľvek. Zaujímavé je, že v Holandsku sú totálne posadnutí mojím Jeffersonom, bol to tam obrovský úspech. Neviem prečo. Vo Švédsku je Jefferson tiež obľúbený, dokonca z neho urobili divadelnú hru.
Foto: Artforum
A aké boli reakcie na Jeffersona vo Francúzsku?
Detské fajn, ale dospelí boli užasnutí, čo to je. Nechápali. Napríklad ďalšia moja kniha – Rieka, čo tečie naopak, ktorá práve vyšla aj u vás v slovenskom preklade Zuzany Procházkovej, nemá s Jeffersonom nič spoločné, ale aj tá dospelých prekvapila. Deťom sa nezdala čudná.
Aké knihy ste v mladosti čítali vy? Vraj ste mali rád Robinsona Crusoea.
Áno, to bol prvý román, čo som prečítal na internáte. Mal som len desať rokov, bol som ešte malý, cítil som sa veľmi osamelo, na tej internátnej škole to bolo tvrdé, musela byť disciplína. Deň aj noc som plakal, chcel som ísť domov. Raz v zime sa mi dostal do ruky Robinson, prvý skutočný román bez obrázkov a tak veľmi sa mi páčil! Asi aj preto, že bol rozprávaný v prvej osobe: narodil som sa v New Yorku, volám sa Robinson, môj otec… a tak ďalej. Hlas z knihy mi bol veľmi blízky, sám som sa cítil ako Robinson.
Foto: Ľuboš Pilc
Váš Robinson nebol ilustrovaný, myslíte si, že je dôležité, aby v knihách pre deti boli obrázky?
V prípade Jeffersona je to dôležité. Vo Francúzsku napríklad Rieka, čo tečie naopak, vyšla bez ilustrácií, nechcel som ich. Pri Jeffersonovi sme sa s nakladateľstvom Gallimard dohodli, že by bolo dobré mať obrázky a boli veľmi dobre prijaté, lebo sú na nich zvieratká. Aj keď je otázne, či sú to naozaj zvieratá alebo ľudia, ktorí pripomínajú zvieratá… Vo Francúzsku nie je taká tradícia – mať ilustrované knihy pre deti.
Čítajú dnešné deti dosť?
Nie dosť, ale ešte čítajú. Neviem, keď som bol vo Francúzsku na knižnom festivale, mal som dojem, že všetky deti čítajú. Ale som si istý, že to nie je celá pravda. Je to smutné, neviem, akí dospelí sa z nich stanú, keď nebudú čítať už vôbec – nie málo, ale vôbec nič. Nie som sociológ… Moji rodičia síce tiež nečítali a boli to dobrí ľudia.
A čo čítali vaše deti?
Nemuseli čítať, ale boli nadšení čitatelia. Myslím, že podvedome som veľa kníh napísal pre vlastné deti. Celkom na začiatku som písal pre úplne malé deti, neskôr, ako moje deti dospievali, pre tínedžerov, nerobil som to vedome. Moja žena vždy čítala moje príbehy.
Foto: Artforum
Rozprávali ste svojim deťom aj vymyslené príbehy, ako ste to kedysi robili so svojimi súrodencami?
Áno, keď boli deti malé, vymýšľal som si pre ne kvantá príbehov. Ako som začal písať, rozprávaných príbehov ubúdalo. Vymýšľať si sám je dosť ťažké, takže niekedy som radšej čítal z kníh to, čo vytvorili iní spisovatelia. V istom momente sa mi už nechcelo vymýšľať špeciálne príbehy pre vlastné deti, už toho bolo veľa.
Zmenil sa od vášho detstva detský literárny vkus?
Neviem, napríklad ja som ako dieťa čítal romány Julesa Verna, dnes už nie sú takým hitom. Príbehy musia plynúť rýchlejšie, ak sú pomalé, čitatelia sa začnú veľmi rýchlo nudiť.
Takže si musíte dať pozor, aby v diele nebolo veľa opisov…
Presne tak, napríklad som prekladal knihy Michaela Endeho z nemčiny do francúzštiny – Nekonečný príbeh, určite to poznáte. Adaptoval som ho do modernejšej podoby, pretože kniha bola veľmi hrubá, musel som ju skrátiť a dať jej rýchlejší rytmus. Vydavateľ ma o to požiadal, akurát potomkovia Michaela Endeho s tým nesúhlasili. Chceli, aby preklad knihy verne zodpovedal originálu. Potom si však prečítali moju adaptáciu, zistili, že plynie rýchlejšie a boli spokojní.
Foto: Jakub Kratochvíl
Pozrela som si rozhovor, ktorý ste poskytli v roku 2021, keď vám vo Švédsku udelili literárnu cenu Astrid Lindgrenovej. Spomenuli ste tam, ako vám kedysi povedali, že nevyzeráte ako spisovateľ, lebo nie ste z Paríža, ale z vidieckej oblasti Auvergne. Čím sa vyznačuje Auvergne?
Je ďaleko od všetkého, ale že by boli Auvergnčania takí odlišní od Parížanov… Myslím, že vo Švédsku som rozprával, ako som dostal svoju prvú zmluvu s vydavateľstvom. Redaktorka sa ma opýtala, odkiaľ som a čo som predtým robil. Blížil som sa k štyridsiatke. Rozprával som jej, ako som bol učiteľom a ona ma zrazu prerušila a povedala: Viete, že ste neuveriteľne… bol som napätý, aké prídavné meno použije… a ona dodala: neuveriteľne normálny. Nevyzeráte ako spisovateľ, ale normálny človek.
Boli ste taký normálny klaun.
Hej, normálny klaun (pousmeje sa).
Ako by mal vlastne vyzerať spisovateľ?
Netuším, možno bláznivo.
Kde píšete svoje knihy – doma či trebárs v kaviarni, ako to radi robia niektorí vaši literárni kolegovia?
Väčšinou doma, v kaviarni nikdy. Kedysi som veľa písal vo vlaku, dnes už vlakom cestujem zriedka. Zvykol som tak cestovať po Francúzsku, keď som bol ešte učiteľom, vždy som vo vlaku urobil veľa práce, opravoval som tam aj písomky. Knižku Rieka, čo tečie naopak, som z dvoch tretín napísal tiež práve vo vlaku.
Prečo nerád píšete realistické príbehy?
Máte pravdu, zdá sa mi, že svet lepšie chápem a dokážem ho popísať, keď trochu poodstúpim a neurobím ho celkom realistickým. Cítim sa tak lepšie a slobodnejšie. Keď som sa pokúšal písať realisticky, občas sa to podarilo, ale nie vždy.
Kde chodíte na svoje nápady? Čo vás inšpiruje?
Nie je na to pravidlo, vždy je to inak. Aby som vám presne odpovedal, musel by som vziať do ruky každú svoju knihu, je ich už vyše 30, a pri každej by som si musel spomenúť, ako to bolo – totiž pri každej inak.
Existuje veľa príbehov o psoch či mačkách, ale ježko je dosť originálna postava. Poznáte inú knihu s hrdinom ježkom?
Vlastne nie. Veď viete, ježka sme si vymysleli s bratom ešte v detstve.
Ako ste prišli na jeho zvláštne meno Jefferson? Neznie francúzsky.
Netuším, ostatné mená v knihe sú veľmi staromódne – Gilbert či Simon. Dnes už sa žiadne francúzske dieťa nevolá Gilbert či Simon, ale ani Jean-Claude ako ja (smeje sa). Jefferson je výnimka, ale neviem prečo.
Máte vy sám nejaké zviera, ktoré je pre vás tiež inšpiráciou?
Doma mám mačku, volá sa Josephine.
Foto: archív Artforum
Je aj Josephine starodávne meno?
Vlastne nie, poznám malé dievčatá s menom Josephine.
Z knihy Rieka, čo tečie naopak sa predalo milión výtlačkov. Verili ste v jej úspech od začiatku alebo vás to prekvapilo?
Samozrejme, že nie. Keď som ten román písal, bolo to vo vlaku, ako som spomínal, išlo mi to veľmi ľahko, ako keby mi to niekto diktoval. Neviem vysvetliť, prečo to tak bolo. Možno mi pomáhal boh písania a rozprávok.
Je pre úspech knižky dôležité, aby obsahovala humor?
Humor? Ten je veľmi dôležitý. V knižke Rieka, čo tečie naopak, nie je až tak veľa humoru, skôr záblesky. Chcel som, aby ľudia Jeffersona čítali v noci.
Rád cestujete, na Slovensku ste teraz prvýkrát? Čo máte v pláne?
Prišiel som len včera, pár dní chcem cestovať po Slovensku. Z Bratislavy som zatiaľ videl len kúsok, ale ten sa mi páčil.
Jean-Claude Mourlevat
Narodil sa 22. marca 1952 na samote v Ambert vo Francúzsku, vyrastal na rodinnej farme v Auvergne, kde pomáhal rodičom starať sa o kravy, prasatá, králiky a sliepky. V desiatich rokoch ho poslali na internátnu školu Blaisa Pascala, kde strávil osem rokov. V škole panovali prísne pravidlá, takže Mourlevatovi sa neustále cnelo za domovom a bol nešťastný. Neskôr v interview prezradil, že literatúra sa stala jeho záchranou. Napísal o tom autobiografický román Je voudrais rentrer à la maison. V štúdiu pokračoval v Štrasburgu, Toulouse, Bonne a Paríži.
Vyštudoval nemčinu, ktorú v rokoch 1976 až 1985 vyučoval na školách v La Bourboule, v nemeckom Hamburgu a neskôr v Cany-Barville. Viac ako učenie ho však lákalo divadlo, takže sa začal venovať herectvu, ale aj réžii a robil kurzy pantomímy. Prvý literárny text mu vyšiel v roku 1997. Vtedy ešte netušil, že je to začiatok novej kapitoly a že písanie bude odteraz jeho zamestnaním aj vášňou. Odvtedy vydal asi tridsať kníh, z ktorých mnohé boli ocenené a preložené do vyše 30 jazykov, a zaradil sa medzi najvýznamnejších a najobľúbenejších francúzskych autorov pre deti a mládež.
