Knihu Práce & intimita predstavia v stredu 7. novembra o 19. h za účasti Nóry Ružičkovej a tiež filmovej vedkyne, poetky a prekladateľky Márie Ridzoňovej Ferenčuhovej v bratislavskom Artfore.
Báseň ako manuálna práca
Básnická kniha je rozdelená na dva nesymetrické oddiely, líšiace sa formálne, tematicky, ale až spoločným vyznením oboch častí sa vytvára celistvý význam. Prvý cyklus nazvaný práce si v podtitule vymedzuje svoje literárnodruhové zaradenie – poézia. Nasvedčuje tomu aj motto od Štefana Strážaya, charakterizujúce báseň ako manuálnu prácu.
Poetka využíva texty iných autorov, nejde však o prisvojovanie si výtvorov kolegov umelcov, ale o texty operatívne, výsostne praktické a inštruktážne, pochádzajúce z celkom inej proveniencie. Až autorkin cieľavedomý výber, usporiadanie a interpretácia ich premenia na artefakty. Ide o rôzne inštrukcie, pokyny, návody, osvedčené postupy a recepty dotýkajúce sa nielen ručných prác v zaužívanom zmysle, ale i vo význame prenesenom. Sú to práce založené na starostlivosti o domácnosť a jej skrášľovaní, ale aj o zovňajšku (vyšívanie, háčkovanie, varenie, žehlenie, pranie, čistenie, tvárová gymnastika, líčenie…).
Keďže pôvodné rámce týchto textov sú odstránené, čitateľ jednotlivé činnosti v prvej časti knihy identifikuje len na základe náznakov, nenápadných signálov a z pomerne bežných až banálnych činností sa tak stávajú záhadné obrady. Objavuje sa tu dokonca prešmyčková báseň, ktorej tajomné posolstvo si čitateľ musí vylúštiť. Vzorné, vo svojom úsilí vyčistiť, skrášliť a zútulniť nepoľavujúce gazdinky však majú úhlavného nepriateľa. Ideál absolútnej kontroly nad obydlím stále narušuje nekontrolovateľná tendencia k chaosu, rozkladu kontrolovaného systému, ktorý sa v knihe zobrazuje ako výstražný príklad. Zvládanie kontroly nad domácnosťou má totiž ďalekosiahle až osudové následky pre rodinný život: „ozdobné predmety sťažujú upratovanie / rozpočet pomáha / manželstvo vzniká / manželstvo zaniká” (s. 32).
Starostlivosť, starostlivosť, starostlivosť
Do centra pozornosti sa uprostred knihy dostáva pre Ružičkovej poéziu príznačný motív tela a zásady skrášľovania a starostlivosti oň, a tak finále prvej časti knihy predstavuje päť kaligramaticky načrtnutých portrétov žien, prechádzajúcich obľúbenou premenou lifestylových časopisov a relácií, ktorú sprevádzajú zasvätené komentáre vizážistov.
Súčasný horúčkovitý záujem o telo sa tak odhaľuje nie ako spontánny, vychádzajúci z vnútorných, vlastných potrieb jedinca, ale spoločensky dotovaný a usmerňovaný. Gilles Lipovetsky hovorí o „normalizácii tela“, ktorá má zodpovedať spoločenským požiadavkám, vnútenej línii či forme. Namiesto direktívnej, autoritárskej normy sa nastoľujú pružné pravidlá, praktické rady neprichádzajú len od odborníkov, ale aj od samotných čitateľov, prípadne čitateliek.
Na podobnom princípe funguje aj starostlivosť o vzťahy, ktoré sú príznačne podmienené úrovňou kultivácie domácnosti a tela. Je im venovaná druhá časť knihy intimita s podtitulom próza. Pomerne rozsiahla báseň v próze je vystavaná z úryvkov z časopisov a internetu, tematicky sa dotýkajúcich problematiky vzťahov, rodinného života, emocionality a sexuality. Opäť ide o úryvky inštruktážne s cieľom výchovne usmerniť čitateľky a v zrozumiteľnej podobe im naservírovať vhodný a očakávaný spôsob života.
Intimita sa predstavuje ako šou, čitateľky túžia ukázať svoje autentické bytie, podeliť sa o svoje skúsenosti. Každá výpoveď odzrkadľuje paradoxný pocit výlučnosti, no ukazuje sa, že príbehy sa navzájom nemilosrdne podobajú, akoby existovalo len niekoľko príbehov, ktoré sa donekonečna opakujú, a ilúzia autentickosti a pôvodnosti života v kontexte celého textu vyznieva ako tragické nedorozumenie. Opakujúce sa príbehy a situácie, zaužívané spôsoby zobrazovania intimity sú rovnako ako telo modelované spoločenským usmerňovaním, normami a pravidlami. Aj autentickosť musí zodpovedať tomu, čo sa od nej očakáva, musí mať určité kodifikované znaky, ak sa prejavuje príliš búrlivo alebo teatrálne, nepôsobí úprimne.
Vzácny humor, čo zamrazí
Domov, rodina, vzťahy i samotné telo sú súkromným vlastníctvom a ich kultivácia je záležitosťou majiteľa. Ten sa však stáva kultivovaným i kultivujúcim súčasne, má kontrolovať, ale zároveň byť sám sebou kontrolovaný. Sebakontrola a nástojčivá potreba súčasníka mať všetko pod kontrolou akoby sa tak (nielen v tejto knihe) spájali s úsilím spoločnosti mať pod kontrolou súkromný život jednotlivca, zotrieť rozdiel medzi prácou a intimitou. V práci sa vyžaduje teambuildingová familiárnosť a v súkromí treba vykonávať nielen domáce práce, ale hlavne pracovať na sebe, na svojich postavách, ale aj vzťahoch a manželstvách. A popri tom všetkom starať sa aj o bezstarostnosť rozkoše, kontrolovať aj oslobodenie od kontroly a popri tom všetkom byť spontánny.
Nóra Ružičková vychádzala z predstavy, že v hlušine mediálneho zobrazovania je aj napriek všetkej banalite a povrchnosti niečo ukryté. Odbúraním pôvodného rámca sa jej podarilo vyťažiť z tohto materiálu maximum, fragmenty vsadené do nového kontextu na seba navzájom pôsobia, občas sa podporujú, občas ironizujú a zosmiešňujú, občas vytvárajú dojem absurdity. Takto pôsobia nielen propagačné vyjadrenia mediálnych hviezd na záložke knihy, ale aj dva vložené odborné texty, pripomínajúce posudky a ironizujúco podpísané iniciálami P. R. Odkazujú na prácu iného typu, prácu s verejnosťou, s čitateľom, ktorému sa jasne vysvetľuje, ako má knihu chápať, aby nedošlo k zbytočným subjektívnym interpretáciám.
Aj vďaka tomuto nadhľadu a naznačeným kvalitám sa poetke podarilo vytvoriť knihu, ktorá pôsobí v kontexte slovenskej poézie až nemiestne komunikatívne a prináša do nej taký vzácny humor. Čitateľ sa nad ňou môže najskôr pousmiať, vzápätí ho však zamrazí.
Nóra Ružičková: Práce & intimita. Bratislava: Aspekt, 2012.
