O kom a o čom sa čitatelia dozvedia v knihe Backstage?
Pred pätnástimi rokmi som vydal moju prvotinu Blumentálske blues, kde som mapoval prostredie starej Bratislavy a ľudí, ktorých som počas života stretol. Vtedy som bol ešte presvedčený, že treba rozprávať hlavne o tom, aké neskutočne dôležité veci som urobil a ľudí som spomenul len ako mojich spolupracovníkov, všetko bolo o mojich projektoch. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že by som nespravil z toho ani polovicu, keby som nestretol dôležitých ľudí. Nie takých, ktorí vám hovoria, ako to treba robiť, ale skôr vás upozornia, ako to netreba robiť a „mierne“ vás vrátia do reality. Pre mňa sú to kameramani, filmoví aj divadelní režiséri a kolegovia v kapele. Vždy je dobre stretnúť ľudí, ktorí vám „nezožerú všetko“, čo vymyslíte, ale, naopak, povedia: na toto nikto nie je zvedavý, skús sa zamerať iba na túto časť – to bude prospešnejšie… Najprv to človek môže brať ako výčitku, ale postupom času zistí, že bez takýchto upozornení, „nakopnutí“ v dobrom, by sa príliš ďaleko nedopracoval. Preto som sa rozhodol, že vydám knihu zo zákulisia a tentoraz najmä o nich.
Preto sa kniha volá Backstage?
Lepší názov sme nevymysleli, aj keď to trochu zaváňa bulvárom, a tomu som sa snažil vyhnúť. Je to kniha o zákulisí príprav, aké dlhé mesiace trvá, kým niečo vznikne a predchádzajú tomu nekonečné debaty s režisérmi, s kameramanmi, so scenáristami, aby sme vytriedili, čo použiť a čo nie.
Foto: Slovart
Aké mená čitatelia v knihe nájdu?
Spravil som výber asi päťdesiatich ľudí z umeleckého sveta, ktorí mi dali do života prospešné smernice. Sú to ľudia, ktorých filmári, divadelníci alebo hudobníci dôverne poznajú. Predstavovať niekomu Vladimíra Strniska, Milana Lasicu alebo Juraja Jakubiska je nezmysel, nič nové som teda neobjavil, ale z našej spolupráce som vytiahol zaujímavé pasáže, keď sme sa možno nezhodli alebo keď sme sa bavili o úplne iných témach. Vzniklo množstvo najmä faktografického textu, tomu sa nemôžete vyhnúť, a aby to nebolo také náročné na súvislejšie čítanie, zaradil som do knihy aj voľnejšie glosy na zábavné témy. Neviem písať vážnym spôsobom, pustil som si „hubu na špacír“, aby si ľudia vydýchli od faktografickýcm medailónov významných ľudí. Inšpiroval som sa Milanom Lasicom, ktorý vydal knižky s Markom Ormandíkom a vydavateľovi som navrhol, aby kniha bola ilustrovaná, aby kniha dostala „pridanú hodnotu“, aby bola výtvarná. Oslovil som Laca Terena a myslím, že na knižke má väčšiu zásluhu než moje táranie.
Foto: Ivan Majerský
Nájdu tam čitatelia aspoň pár klebiet, aby neboli sklamaní?
Nedá sa tomu vyhnúť, aj keď som sa snažil vynechať napríklad erotické témy, ktoré som dostatočne spracoval v románe René a ktoré v rockerských rokoch nie sú vzácne… Chcel som, aby sa čitatelia trocha zabavili na pracovných témach. Napríklad moje zoznámenie s Ridleym Scottom. Chválil som sa, čo všetko som už urobil. On ma pochválil, ale po chvíli som zistil, že popri ňom som vlastne nespravil takmer nič. Že skutočne bohatý umelecký život vyzerá celkom inak. Okrem umelcov som však do knižky zaradil aj dvoch lekárov, ktorých považujem za mojich anjelov strážnych – profesora Pechana a doktora Belana. Sú to ľudia, bez ktorých by som tu dnes nesedel a chcel som im vzdať hold, lebo pomáhajú, aj keď ich o to neprosia. Majú v sebe niečo z „mimoplanetárneho priestoru“ a takto by malo vyzerať povolanie lekára. Veľa ľudí, o ktorých v knihe píšem, nemalo šťastie, aby niekto nad nimi mával krídlami a už medzi nami nie sú.
Čítajte viac Najlepšia kniha o filme pochádza zo Slovenska
Vy ste mali šťastie aj pri svojej práci, venovali ste sa hudbe, divadelnej scénografii, filmovej architektúre. Pri filme ste spolupracovali s Ridleym Scottom aj s Jurajom Jakubiskom či Jurajom Herzom – ako sa robí s takýmito veľkými režisérmi?
Vždy, keď som sa dozvedel, že ma pozývajú na pohovor, mal som slabosť v nohách. Pochádzal som z divadelného prostredia, s filmom som začal až po revolúcii, v strednom veku a nemal som za sebou nič. Pri veľkých filmároch som bol veľmi zmenšený. Neskákali zo mňa radosťou, len dostali na mňa nejaké odporúčanie a ja som nepátral odkiaľ. Bežný človek nemusí mať také šťastie, že ho pozve na spoluprácu Jakubisko alebo že sa vozí po slovenských horách s Ridleym Scottom. Aj keď potom oscarového Gladiátora na Slovensku nerealizoval, pri výbere exteriérov som mal možnosť zhovárať sa s ním a stráviť pár pekných chvíľ. V Budapešti som sa stretol s ešte slávnejšími menami a nijako som si to nazaslúžil.
Foto: Ivan Majerský
Prečo myslíte?
Nebol som pre nich nijako mimoriadne známy ani skúsený. My „predčasne narodení“, tesne po vojne, sme prišli do praxe práve v dobe normalizácie a strašne sme prahli po tom, aby sme sa zviditeľnili. Robil som hudbu a popritom som študoval výtvarníctvo. V divadle som neraz robil scénu, plagát aj scénickú hudbu. Ale ešte nie film. Vždy som robil maximálne dve profesie súčasne. Odmalička som bol „kinomoľ“, do kina sme chodili aj trikrát za deň, do klubov. A keď ma pán režisér Mikulík v osemdesiatom ôsmom zavolal na Kolibu robiť Štúrovcov, pochopil som, že to by bola práca pre mňa, ale filmová scénografia je celkom odlišná od divadelnej. Musel som začať pekne „od piky“ a trvalo mi pár rokov, kým som sa preorientoval. Teraz už 35 rokov robím len filmovú architektúru.
A píšete…
Občas. Písanie je pekný relax, to sa dá robiť aj v hoteli pri filmovačke.
A stále hráte…
To už je skôr sentiment. S Ferom Griglákom, s ktorým som zakladal Fermatu a trinásť rokov v nej hral, práve dokončujeme album s rovnakým názvom Backstage. Ale hudbu robím len ak netočím film. Platí, že keď robíte viacero profesií súčasne, nemôžete ich robiť na sto percent.
Vy ste si tie profesie rozdelili.
Divadlo som robil dvadsať rokov a neodišiel som preto, že som ho nepovažoval za dôležité. Prišiel rok 1989 a všetkých nás prepustili, výtvarníkov, kostymérov, že sme umelci a máme ísť na voľnú nohu. To je pravda, len dovtedy sme boli v divadle zamestnaní za plat. Tak som prešiel k filmu a táto práca ma veľmi napĺňa. Občas sa aj tu s dakým pohádate, ale keď sa film vydarí a nebodaj získa ocenenie, rád sa k nemu prihlásite.
K čomu sa rád hlásite?
Rád spomínam na seriál Čas nádejí s režisérom Jánom Sebechlebským. Mohol som tu zužitkovať svoje znalosti z histórie Bratislavy. Našiel som sa v ňom nielen ako architekt, ale aj ako rodený Bratislavčan. To ma veľmi napĺňalo. Zo zahraničných filmov rád spomínam na sériu Borgiovci s Jeremym Ironsom. Točilo sa v Budapešti a producenti sa rozhodli použiť neskutočné peniaze na dekorácie a kostýmy. Používali dokonca originálne súčasti renesančných kostýmov z múzeí. Po dlhšej dobe som zažil, že všetko, čo sme vymysleli, sa aj zrealizovalo. Stavali sme vatikánske záhrady, funkčné fontány, vodotrysky, úžasné veci… Je to jeden z mála veľkofilmov, ku ktorým sa rád hlásim…
Prečo jeden z mála?
Pri amerických veľkofilmoch to neraz funguje tak, že prostoduchý scenár „zachraňujú“ bombastické dekorácie. Celé ulice samoúčelne vyletujú do povetria a umelecké posolstvo nikde.
Preto máme také dobré filmy, lebo my nemáme peniaze na drahé dekorácie?
Je to trocha inak. Kvalitný scenár si väčšinou nepotrebuje vymýšľať nejaké „sklenené zámky“, chce uveriteľné prostredie. Ako napríklad Slúžka režisérky Mariany Solčanskej, na ktorej som tiež pracoval. Platí, že dobrý filmový architekt je taký, o ktorom divák ani nevie. Teda keď postaví dekoráciu, musí ju tak uveriteľne spatinovať aj nasvietiť, aby si všetci mysleli, že ten dom spadol naozaj a ešte pred chvíľou v ňom bývali ľudia. Divadelná a najmä operná dekorácia je o inom, tam sa očakáva výrazná umelecká štylizácia.
Čítajte viac Vily nad Bratislavou sa po novom zmestia aj do kabelky
Viacero kníh ste venovali architektúre Bratislavy. Máte vo svojom meste svoju obľúbenú architektúru?
Žijem tu od narodenia, odmalička som chodil na prechádzky po bratislavských uličkách a odmalička sa mi páčili vily vyzdobené rímsami a anjeličkami, neobarok alebo dokonca eklektika, keď je na fasáde viacero slohov. Neskôr som chcel napísať knihu o architektúre ako „prechádzky so psom“, lenže pán Holčík, historik, mi vtedy vysvetlil, že nikoho nezaujíma, kde sa môj pes vyčúral, kniha o architektúre musí byť odborná. Ja som bol scénograf, nie architekt. Najprv mi dával odborný základ Ján Šilinger, autor budovy parlamentu, a neskôr sme na knihách pracovali s profesorom Bahnom. Aj on mal podobnú úchylku, že sa mu páčila eklektika ako mne. V odborných kruhoch je to zaznávaná architektúra, ako cenný sa uznáva funkcionalizmus, nie zdobivosť. To si vraj zbohatlícki továrnici chceli v meste postaviť „malý kaštieľ“ so záhradou. Lenže aj známi architekti ako Jurkovič začínali takto a potom sa dostali k moderne. Keď ideme na vidiek, každé srdiečko na drevenici nás nadchýna, a zdobivosť staviteľov v 19. storočí je zas mestský folklór. Nie som až taký odborník, ale určite by som to neodsudzoval.
Čítajte viac Scénograf Tomáš Berka: Do kina so mnou nechoďte
