Kniha týždňa: Kýčery, obraz sveta na hranici troch krajín

Foto: Absynt

kniha kycery Adam Robiński: Kýčery

Naša Patagónia

V prvom rade asi treba vysvetliť pre mnohých trocha záhadný názov knihy: slovo kýčera sa vyskytuje v miestnych názvoch, v celých východných Karpatoch ich je viac ako sto, uvádza autor. Ľudia pomenúvali to, na čo dovideli z okna svojej chalupy a „kýčera bola pre nich pahorkom vyrastajúcim na úpätí iného vrchu. Magura – vysoká osamelá hora. Príslop bolo sedlo alebo priesmyk, ostorha bralo a laz miesto, ktoré sa po vypálení lesa zmenilo na lúku,“ vysvetľuje Adam Robiński. Inšpirovaný slávnou cestopisnou knihou Brucea Chatwina V Patagónii vyráža na potulky po Bieščadoch a Poloninách (ako znie aj podtitul knihy), aby preskúmal odľahlý a zabudnutý kraj – s jeho lesmi, riekami, zvieratami aj niekdajšími a súčasnými obyvateľmi.

Cestou stretáva mnohých ľudí, bez ktorých by bol iba bežným turistom. Vyzbrojený skúsenosťami, a najmä životnými príbehmi z poľskej, ukrajinskej i zo slovenskej strany hôr je skôr prieskumníkom, ktorý hľadá niekdajší obraz miesta spred sto rokov a konfrontuje ho s dneškom. Jeho oči hltajú prales (a toto slovenské slovo nám vraj závidí), ale aj smútia za stromami, ktoré tu kedysi rástli a pre ľudí mnoho znamenali. Ako pre vojačku, ktorá pod jeden pochovala svoje dieťa, a keď sa vrátila, strom ani hrob už nenašla.

Čítajte viac Kniha týždňa: Čo to trepeš, Nives? Čo odhalí telefonát dlhý ako život sám

Karpatskí kovboji

Adam Robiński začína cestu na juhu Poľska, lebo „každý druhý Poliak má more spomienok zviazané s týmto kúskom zeme“. Ako sa ponára do karpatských dolín a stúpa do karpatských vrchov, objavuje stopy po niekdajších obyvateľoch – sady, v ktorých stromy ešte stále rodia, hoci dedina či osada sú dávno pusté. Poliaci, Židia, Rusíni, so všetkými šibovali cez hranice podľa toho, komu sa ako zachcelo. Na poľskej strane životy obyvateľov poznačilo nútené vysídľovanie, ale neskôr obnovený záujem o tento „bohom zabudnutý kraj“. Lákal k sebe dobrodružné či samotárske duše, čo hľadali iný svet, ale aj serióznych kartografov, biológov aj etnológov. A medzi nimi prišli takí, čo brali les len ako predmet vhodný na zárobok.

Aj Karpaty mali svojich kovbojov, osadníkov divočiny, ktorí vstúpili do poľskej kinematografie, keď sa tu natáčali easterny. „Ako prví prišli rojkovia. Hŕstka čudákov s hlavami v oblakoch, ktorých prilákala vízia voľného priestranstva neohraničeného pravidlami. Romantici, vyhnanci. Pomáhali sa navzájom, nadväzovali priateľstvá, osvojili si krajinu. Niektorí hneď po prvej zime utekali so stiahnutým chvostom na nížinu… Druhú vlnu prišelcov zvábili peniaze. Karpatské buky a jedle mali byť jedným z pilierov nového Poľska. Nasledujúcu vlnu pionierov tvorili pracovníci nových poľnohospodárskych družstiev. Často nemali žiadne skúsenosti a ledva rozoznali trávu od ovsa. Mali však zodpovedajúce politické názory, známosti a dostatok zvedavosti…“

Vidíme doliny aj dnešnými očami: „…drevené chyžky pokryté šindľom stáli už len z posledných síl. Strecha pri streche. Plot pri plote. Z máloktorého komína sa dymilo a za záclonami sa nemihali žiadne tiene. Dedina hibernovala, prečkávala zimu pod hrubými perinami a nemárnila energiu na zbytočné prejavy života.“ Na slovenskej strane spoznáme Osadné, známe z dokumentu Marka Škopa, aj matku Andyho Warhola Júliu v Mičinej a, samozrejme, les. „Pekné hory, ale nič extra. Slováci ich takmer nepoznajú. Ešte donedávna si Poloniny mýlili s Pieninami,“ zaznie zo Slovenska.

Čítajte viac Kniha týždňa: Smeje sa ten, kto má zuby. A čitateľ tiež

Príbehy pôvodných obyvateľov, po ktorých zostali často len spustnuté cintoríny, sa miešajú s mladšími príbehmi z povojnovej doby a s tými celkom dnešnými a s príbehmi krajiny. Narazíme na gréckych osadníkov, ktorí tu zapustili korene po nútenom odchode z domoviny, na štátnu hranicu v tuneli pod zemou, na trase starej rakúsko-uhorskej železnice. Prežijeme tuhé zimy aj ťažké osudy. Stretneme človeka, ktorý tridsať rokov značkuje turistické chodníky, svojráznych „osamelých vlkov“ v ľudskej koži, sledujeme stopu vlčice, ktorá prešla hory krížom-krážom, aby našla nové teritórium. Spolu s autorom „kráčame rozblatenými cestičkami, ktoré sa roztancujú tak, ako im hrajú potoky“. Spoznáme strom, do ktorého vrastá socha Krista, rozbúrané cerkvi. Príroda tu zmazáva stopy, ktoré zanechali ľudia – cintoríny zarastajú a niekdajšie polia zhltol les. „Na druhej strane prítomnosť rastlín je jedinou stopou po ľuďoch, ktorých kultúra vymizla. V tých rastlinách prežíva pamäť na ich prítomnosť,“ hovorí o Bieščadoch súčasná poľská umelkyňa.

Adam Robiński svojím cestopisom ukazuje, ako sa dá upnúť na krajinu aj na ľudí, keď ich oboch počúvame a prijmeme. Odmenou nám bude blízkosť nekonečná ako obloha.

Čítajte viac Kniha týždňa: Scvrknutý svet. Skúmavý pohľad za múry väzenia