Môžete prezradiť, kedy ste začali „nakúkať“ do okien a kde to bolo?
Čo si pamätám, vždy som rada nazerala do okien. Ešte v Trnave, ako dieťa. Bola to možnosť „vhľadu“ do iných svetov a ja som vždy bola prirodzene zvedavá. Asi všetci tvorcovia majú v sebe aj kúsok voyerizmu.
Okná v sebe majú istú magickosť, sú priehľadmi, priezormi smerom von aj smerom dnu. Môže v tom zafungovať aj divadelný prvok, najmä keď si obyvatelia domov vo svojich oblokoch inscenujú rôzne výjavy a kompozície, obnažujú predmety vlastnej domácnosti, poukazujú na svoje vášne a lásky, napríklad na domácich miláčikov, alebo v nich vystavujú svoje minulé životy, naozaj ako vo výkladoch.
Tak to aspoň býva v Škandinávii a tak to bolo aj vo fínskej Raume, odkiaľ moje fotografie okien pochádzajú.
Z vašej knihy človek pocíti, aký je to silný motív – každé okno jeden vesmír. Je pre vás každé okno také?
Áno, niečo odhaľujú, niečo ukrývajú. Okno: oko. Tie dve slová, zdá sa, majú k sebe blízko aj etymologicky. Keď prechádzame okolo cudzích okien, pravdaže, tých prístupných, nie tých odmietavých, neraz na nás žmurknú, zamávajú nám svojimi krídlami.
Okná v mojom ponímaní väčšmi premosťujú, spájajú (napríklad vnútrajšok s vonkajškom, súkromné s verejným atď.), než oddeľujú alebo izolujú – a to mi je blízke aj ako autorke. Ale okná sú spojené aj so svetlom, s jeho prílevom, presunmi, rozpriestranením, usmerňovaním. A tiež s odrazmi v skle, s rozohrávaním viacúrovňových projekcií.
To všetko je fascinujúce. Metafory, ktoré sa nám takto ponúkajú, majú až univerzálny charakter. Pritom nestrácajú ani svoje ľudské opodstatnenie. Ostávajú v hlbokom spojení s jednotlivcami, rodinami a s ich domovmi…
Čítajte viac Stanislava Chrobáková Repar: Bielym atramentom
Odkedy fotografujete a ako sa vám motív okien spojil s básnickou a esejistickou tvorbou?
Fotografujem, odkedy mi to umožnili digitálne technológie a ich spojenie s mobilnými telefónmi. Začalo sa to hrou, zábavou, zmyslom pre estetické výjavy a rôzne štruktúry či kombinácie vnemov. Predtým ma fotoaparát obmedzoval – nebola som ochotná podriadiť sa mu aj so svojou slobodou voľného pohybu.
Ale s mobilmi je to niečo celkom iné, fototechnika v nich sa veľmi rýchlo zlepšovala. Fotila som aj fotoaparátom, ale toho je v knihe podstatne menej. A stále je to len amatérske zaznamenávanie esteticky zvláštnych okamihov či zaujímavých vizuálnych konštelácií.
Časom však zisťujem, že vizualita je vo mne rovnako silná ako jazyky literatúry. Slovinsko ako krajina, kde som ešte vždy prítomná, a aj fínska Vanha Rauma ako mestské centrum (na zozname UNESCO), kde som strávila dosť času, majú svoj neskutočný pôvab. Kultúra priestoru je tu, tobôž pre človeka zo Slovenska, priam výzvou.
Ten nápad spojiť fotografie s textami bol veľmi spontánny. Základom bola hra asociácií… a zrazu to išlo svojou cestou, nabralo komplexnejšie rozsahy. Vznikol cyklus a potom kniha, iná ako tie predchádzajúce.
Foto: Fraktál
Texty v knihe sú naozaj zvláštne, akoby boli tiež otvorené – podobne ako okná. Aj ony sa vyznačujú „vesmírnou“ optikou, dokonca v rozličných štýloch. Všetko je veľmi komunikatívne, provokujúce, družné ako výhľad, kontakt sústredený cez otvor, medzeru, priezor. Ale pôsobivé sú aj slepé okná – vyvolali napríklad váš monológ k sebe samej, veľmi osobný. Pomáhajú vám okná uvoľniť sa, otvoriť sa písaniu?
Teší ma, že hovoríte o vesmírnej optike. Aj ja tam cítim akúsi celostnú ambíciu, pravdaže, v tom ľudskom a skúsenostnom zmysle. Platí to však aj vo vzťahu k sociálnym dejom a dejinám alebo k prírodnému prostrediu a jeho kreovaniu…
Myslím si, že ma viedol akýsi kultúrny étos alebo akási ekológia ducha, ale pokojne môžeme hovoriť aj o bilančnom moduse. Na druhej strane, tie fotografie ma priviedli aj k radosti a hravosti. K potešeniu z detailov a maličkostí, ktoré vypĺňajú naše životy rovnako naliehavo ako rôzne vzťahové či iné peripetie a drámy.
Hovorím o takom tom (žensky konkrétnom) svete každodenných reálií, neraz veľavýznamných, ktoré sa vyznačujú svojimi vlastnými príbehmi. Od začiatku som chcela, aby tam bolo jedno aj druhé. Teda niečo, čo nás presahuje, aj niečo, čo nás napĺňa, okupuje a zamestnáva. Okná Raumy – už svojou rozmanitosťou – jednoznačne napomohli práve tej druhej dimenzii.
Súkromné inštalácie v nich prekvapovali svojou nápaditosťou, výrečnosťou, ale aj vrúcnosťou. Na druhej strane, keď nebolo možné písať priamo o svojom zážitkovom svete, písanie o oknách ma k nemu tak či tak doviedlo.
Čítajte viac Kam kráča slovenská kultúra?
Hoci je v textoch veľa vážnosti, smútku, niektoré pasáže sú veľmi vtipné, dokonca aj verše o histórii a trampotách Slovenska tak vyznievajú. Hovoríte napríklad o tom, čo všetko sa stalo, a že: „Ustáť takéto vlnobitie, takmer v akváriu, nie je maličkosť. Slovensko svojich stoo rokov takmer zavrhlo.“ Ľahko sa vám píšu aj takéto verše? A ešte – ako ste to mysleli s tým akváriom? (Výraz sa mi páči, len či som ho správne pochopila?)
Tu sa mi žiada povedať pár slov aj o celkovej perspektíve knižky. Považujem ju za žánrovo i druhovo „hybridnú“. Jednak obsahuje autorské texty aj fotografie a jednak prináša básne, básne v próze aj akési lyricko-prozaické miniatúry. Sú v nej aj esejistické polohy, ako ste vypozorovali, a mnohé ďalšie.
Azda aj čosi ako groteskné zveličenie, no a tiež pohrávanie sa s grafickou podobou textu. Niekoho tak možno pritiahnu vnútorné svety „existenciálnych epištol“, ako tieto texty označila poetka Dana Podracká, iného možno zaujme alebo, naopak, vyruší ich žánrová nejednoznačnosť. S tým mám vo svojej tvorbe odjakživa problém – s vymedzujúcimi definíciami.
Dostávam sa tak k vašej otázke. V „básnických“ Torzách môžem vďaka tejto povahe knihy písať aj o Slovensku a jeho upadaní. A môžem ho porovnávať s krajinami, v ktorých som žila. Našich „stoo“/100 rokov, dnes už i viac, akoby ani nebolo.
Je smiešne, keď v 21. storočí so smrteľne vážnou tvárou riešime otázky spájané s 19. storočím – tzv. národnú svojbytnosť. A keď sa pri tom čudnom spiatočníckom „napredovaní“ ešte aj odvolávame na údajnú suverenitu slovenského národa. O tomto sa mi nikdy nebude písať (ani čítať) ľahko, vždy ma to zasiahne.
Namiesto toho, aby sme si otvárali výhľady do moderného sveta, uzatvárame sa v akváriu vlastnej nedostatočnosti. Áno, dusíme sa v ňom. Treba však dodať, že akvárium sa v knihe objavuje aj v inom svetle… povedzme ako jednotka prchavej, až gýčovitej útulnosti. Ale to je už o inom texte aj kontexte.
Foto: Vlado Súkeník
Nová kniha sa volá Torzá a má zvláštny podtitul – čo presne znamená? Máte rada torzá? Kedy nám stačia?
Neviem, či mám rada torzá, ale mám rada ich iniciačnú nedourčenosť. Nikdy nám nestačia, ak neprekročíme ich vymedzenie, zámernú či nezámernú fragmentárnosť – potrebujú svoje kontexty. Súčasne však upriamujú pozornosť na čosi vytrhnuté z kontextu, vyzdvihujú detail. V jednej chvíli sa mi zazdalo, že naše (moje) životy sú nespojité.
Človeka všeličo postretne, čo mu skríži cestu alebo preruší jeho životnú trajektóriu. Hovorili sme už o univerzálnej, „vesmírnej“ perspektíve knihy, a tu je jej opak: diskrétnosť, oddelenosť rôznych životných situácií, vzťahov, textov, výjavov, ktorá nás životom práve tak sprevádza… No a potom je tu filozofia umenia.
Každé jedno umelecké dielo (teda aj fotografia alebo báseň) vystupuje ako časovo i priestorovo ohraničený pokus preniknúť k podstate – ku zmyslu nášho jestvovania. Pričom tým spojovacím prvkom je jedine sám tvorca, pravdaže, pretransponovaný do diela. Jeho jazyk i mlčanie, možno tajomstvo (jeho alebo jej) existencie. Odrazu sa tie úlomky, zábery a snímky, výseky alebo torzá začnú spájať, navrstvovať, ba i krásne dopĺňať, podporovať a násobiť.
Je to ako v geometrii. Od bodu sa cez líniu a neskôr i plochu dostaneme až k 3D priestoru alebo aj zaň. Od diskrétneho časového okamihu ku kontinuite, a odtiaľ k archetypálnemu bezčasiu. Keď tento pohyb absolvujeme, spätný rozklad už nie je celkom dobre možný.
Titul Torzá je vlastne provokatívny, ale je aj presný, ba svojím spôsobom až neľútostný. Podtitul knihy Okná, svety, zapísaný aj vo fínčine ako Ikkunat, maailmat – povedzme že z úcty k zdroju prvotnej inšpirácie, potom už len dáva do pozornosti to, odkiaľ a kam táto kniha smeruje.
Čítajte viac Vešať všetko na internet? Majú printové médiá budúcnosť?
Prezraďte ešte niečo o sebe. Od roku 2000 ste žili v Slovinsku, potom niekoľko rokov vo Fínsku. Je o vás známe, že do Slovinska ste sa vydali, ako ste sa však dostali do Fínska?
Ak mám byť stručná – tak, že som sa rozviedla. Išla som tam na niekoľko mesiacov, doslova dať sa dohromady mimo dosahu svojej prvej i svojej druhej domoviny; bolo to na pozvanie blízkej duše. Napokon sa pre mňa Fínsko stalo novým domovom takmer na šesť rokov. Stopy tohto príbehu nájdete roztrúsené aj v Torzách.
Čo pre vás ako autorku znamená pohybovať sa vo viacerých kultúrach? Vašu knihu to obohatilo, ale ako sa vám v tom žije a tvorí – tak celkovo?
Možno vás prekvapím – ale mení sa to. Kultúrne obohatenie síce ostáva, v tom nie je problém, ale z praktického hľadiska je to nekonečné vyvažovanie a večný zápas (aj so sebou). Nie náhodou sa jedna z mojich kníh volá Balans, ale už v Slovenke na kvadrát možno nájsť viacero odpovedí na vašu otázku – a tiež inde.
Spomínam si, ako spisovateľka Jaroslava Blažková, ktorá žila v Kanade od roku 1968 až do svojej smrti, v poslednej knižke Happyendy píše o svojej aj manželovej skúsenosti s emigráciou. Ani po päťdesiatich rokoch sa v Kanade nezbavili nálepky „etnikušov“, aj sami sa tak vnímali. Myslím si, že istý druh prázdnoty či dokonca pocit straty ostáva nezaceliteľný.
Keď sa vám to v živote stane dva- alebo trikrát, napríklad pri spätnej reimigrácii, strácate sa v tom. Pravda, u mňa to nebolo také radikálne, bola som v inej situácii. Fyzický ani kultúrny kontakt so Slovenskom som nikdy nemusela prerušiť. Dodnes však riešim mnohé inštitucionálne hádanky a vzdorujem zjednodušujúcim mechanizmom byrokratickej moci…
A akú kuchyňu v tejto súvislosti varíte?
No, tu sa asi nevyhnem velebeniu „mediteránskej“ kuchyne. Ryba, veľa zeleniny, kvalitné vína. To je môj ideál s občasnými regresmi naspäť k haluškám a vyprážaným rezňom. S fínskou kuchyňou som sa vo Fínsku takmer nestretávala, akoby neexistovala (okrem rýb, najmä lososa).
Možno až na jednu reštauráciu, kde som občas ochutnávala fínske variácie našich múčnych, zemiakových, alebo aj kapustných jedál, tých ľudových. Pochopila som to tak, že nielen roľnícke tradície máme spoločné… i keď niečo podobné nájdete aj v Slovinsku. Fazuľa, kyslá kapusta alebo červená repa – bez tých by sa v Slovinsku nezaobišli.
Spomeniem len haluškoidné a „ňokovité“ jedlá ako žgance, štruklji, žlikrofi, vynikajúci fazuľovo-zemiakový matevž s kapustou a oškvarkami, jotu – niečo ako slovinský boršč, alebo aj poticu – kysnutý koláč, obyčajne plnený palinou dračou. Keď sa budem nudiť na dôchodku, možno začnem vyvárať aj kmečko slovensko (slovinskú agrokuchyňu) – len tú palinu zrejme vynechám.
Nakoľko sme si podobní so Slovincami?
Ťažká odpoveď – ani oni si nie sú vždy podobní. V zásade patrili pod habsburskú časť rakúsko-uhorskej monarchie, to im pomohlo aj ich to poznačilo. Majú, resp. máme veľa rôznych krajov či regiónov (dokonca aj za hranicami slovinského štátu). Ľudia z Prekmurja sú celkom iní ako Primorci a tí zase odlišní od Štajercov alebo Gorenčanov…
Celkovo sú Slovinci a Slovinky kultivovanejší, svoju kultúru a umenie si ctia (bez nejakých viditeľných nacionalistických excesov), Slovinská matica je dnes moderná inštitúcia. Autorom prvej po slovinsky napísanej tlačenej knihy bol protestantský reformátor Primož Trubar (1508 – 1586). Aj to si je dobre pripomenúť, keď sa na Slovensku radi domnievame, že sme pupok sveta.
