Predchádzajúca detektívka, ktorá prišla na vianočný knižný trh, sa dokonca aj odohrávala 24. decembra. Táto najnovšia je šmrncnutá jarou. Odohráva sa v marci 2004. O čom teda je?
Je podaný prst v názve iba metafora alebo nebodaj nejaký hrozivý nález či neuveriteľný úraz? Napokon, Dominik Dán už raz na začiatku príbehu nemal mŕtvolu, ale nohu (kniha Jednou nohou v hrobe.)
Dominik Dán si za roky písania kníh vybudoval svoju skalnú základňu a jeho fanúšikovia mu ostanú verní, aj keby niektorá z kníh bola „slabšia“. Viacerí moji známi si automaticky kupujú každú novú „dánovku“ a po prečítaní si ju zakladajú do svojej zbierky v knižnej polici. Žltá policajná páska na chrbtoch kníh vytvára žltý pás, ktorý ich symbolicky spája.
Niektoré knihy dokonca súvisia a pokračujú v časovej línii (napr. Smrť na druhom brehu a Korene zla, ktoré vyšli za sebou, sa obe odohrávajú v roku 1994.) V ďalších sa odvoláva na predchádzajúci prípad (v Mačacej stope autor oživí prípad starého policajného restu z Bremena minulosti.)
Čítajte aj Dánova Mačacia stopa. Premenlivá a vrtkavá
Páči sa mi, že Dominik Dán neexperimentuje – drží sa zaužívanej grafiky a symbolov a je verný jednému vydavateľstvu, ktoré sa iste teší, že doňho kedysi vložilo svoju dôveru.
Je logické, že nie všetky príbehy sú také silné, ako bol sfilmovaný Červený kapitán alebo Beštia založená na skutočnom príbehu chronicky známeho sériového vraha Ondreja Riga. Takisto je jasné, že je čoraz ťažšie vyťahovať z policajných kartoték šokujúce námety, pretože ľudské zlo v dnešnom svete už máločím prekvapí.
Dominik Dán sa v tomto smere rád necháva inšpirovať reálnymi udalosťami, ale aj miestami v Našom Meste (zjavne ide o Bratislavu). O to viac si potom čitateľ láme hlavu, koľko z príbehu je realita a kde sa už začína autorova fikcia.
Nedávno mi v rozhovore nemenovaný lekár, mimochodom, veľký Dánov fanúšik, povedal, že v jednej z jeho kníh spoznal skutočný príbeh z obdobia, keď ako operačné stredisko záchrannej služby spolupracovali s políciou. V bratislavskom domove seniorov vtedy zomierali klienti nápadne častejšie ako inde. Zhodou okolností išlo o „dánovku“ Pochovaní zaživa.
Inokedy som dôverne poznala prostredie, do ktorého Dán zasadil dej svojho príbehu. Napríklad 37. dánovka Konečne normálna vražda sa odohrávala na Púpavovej ulici v bratislavskej Karlovej Vsi, kde vyrástol môj manžel, a bolo vidieť, že autor okolie paneláka pozná a nevymýšľa si.
Čítajte aj Dominik Dán: Konečne normálna vražda? Iste, veď na Púpavovej ulici žijú normálni ľudia
Aj štyridsiata kniha Podaj prst sa začína skutočnou správou z tlače, ktorá reálne vyšla v Týždni plus č. 11 v roku 2004. Išlo o tragické úmrtie postihnutého dieťaťa na elektrickom invalidnom vozíku, ktorému zlyhalo riadenie a brzdy.
Začalo sa vyšetrovanie a expertízne skúmanie, či invalidné vozíky nemali nejakú skrytú chybu, či ich niekto neupravoval. A tu sa niekde začína odvíjať aj knižná story, ktorá s touto správou súvisí. Niečo, čo sa následne odohrá 20. marca a neskončí sa tak, ako to bolo v pláne. Tí, ktorí dočítajú, pochopia, že pomerne veľa prezrádza už samotná obálka…
Foto: Slovart
Kniha sa na môj vkus rozbieha pozvoľnejšie. Približne po dvadsiatu kapitolu som nemala problém prerušiť čítanie a odložiť ju. Ale potom to nabralo spád! Len tri veci môžu byť podľa autora horšie ako to, čo sa stalo – epidémia cholery, jadrový útok a návšteva svokry na celé vianočné sviatky.
Pretože to, čo spočiatku pôsobí ako automobilová nehoda, zaváňa vraždou. Vraždou koho? Vraždou, po ktorej je v pozore nielen celé policajné oddelenie, ale aj policajní funkcionári z prezídia. Pretože by mohlo vyjsť najavo, že…
V knihe Podaj prst sa dočítate aj o tom, ako niektorí policajti robia to, čo by nemali. Aj to, že pomoc kamarátovi sa niekedy nevypláca. Alebo niečo o myoelektrických protézach. Odpočinkové čítanie, známe postavy z kancelárie 141, humorné interakcie.
Ak hľadáte nečakané zvraty, hlbokú psychológiu postáv či literárnu inováciu, táto kniha vás pravdepodobne neprekvapí. Určité pasáže v nej pôsobia nadbytočne a niektoré dialógy málo uveriteľne (napr. suverénny dialóg 24-ročnej Vanesky s policajtami).
Každému sa už stalo, že sa v noci zobudil s pocitom, že niečo nie je v poriadku. Niekedy sa človek iba tak strhne zo spánku s obavou, že nie je sám… Len hlúpy pocit, že niekto je v dome…
A bol.
