Poéziu srdca ste editorsky pripravovali a vraj to bola pre vás udalosť. Pôsobilo aj to, že ste rodáčky?
Vždy som bola pyšná na to, že Haľamová pochádza z Blatnice, a rada som čítala jej básne. Maša Haľamová bola a je v našej dedine známa, priam slávna, kto by na ňu nebol pyšný? Dodnes žije v spomienkach obyvateľov ako živá spisovateľka, ako Naša Maša.
Najbližšie susedy na hornom konci pod Plešovicou, kde si v neskoršom veku kúpila domček, na ňu stále spomínajú. Vedľa nej, z druhej strany potoka, žije moja kamarátka Milka, vdova po bývalom blatnickom evanjelickom farárovi Dušanovi Lúčanskom, tej som sa na Mašu Haľamovú vždy vypytovala. A pýtala som sa, aj keď som nesmelo začala uvažovať o tom, či by nemohla znova vyjsť Haľamovej poézia kompletne.
Všetky moje blatnické kamarátky mi držali palce. Aj s pánom farárom Tomášom Germanom som konzultovala. Práve vďaka jeho predchodcovi sa z Haľamovej stala Naša Maša – tak o nej hovoríme. Bola som šťastná, keď riaditeľka vydavateľstva Ikar Gabriela Belopotocká prijala môj edičný návrh a – vyšiel z toho skvost!
Dôležité bolo aj to, že Haľamovej básne sa zapáčili aj ilustrátorke Kataríne Vavrovej. Vraj sa do nich priam zaľúbila. Bez nadšenia ilustrátorky by sa o vydaní Haľamovej básní možno ďalej ani neuvažovalo, moje nadšenie by nebolo stačilo.
Foto: Juraj Štefanovič
V knižke je aj doslov vysokoškolskej pedagogičky Ivice Hajdučekovej, ktorej nedávno vyšla o Haľamovej monografia. Ako sa jej text dopĺňa s vaším?
Je to doslov odborníčky. Pri návšteve Národnej knižnice v Martine sa Ivica Hajdučeková stretla na miestnom úrade u starostu v Blatnici aj s Blatničankami a pospomínali sme, každý, čo vedel, čo si pamätal.
No a keď som už počas druhých korektúr o Haľamovej ako o Blatničanke rozprávala Gabike Belopotockej – ako jej verše čítal pán farár Dušan Lúčanský v kostole, ako jej slová zaznievali z kazateľnice v blatnickom evanjelickom chráme („Keď cesty zarastú tŕním a hložím – dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu s úsmevom božím.“) a ako ju pán farár volal len Naša Maša, tak ma Gabika požiadala, aby som to napísala, aby som krátko predstavila tú Našu Mašu. Preto je v knižke aj môj osobne, „blatnicky“ ladený krátky doslov.
Pracovali ste s Haľamovej textmi aj v minulosti? Čím to bolo teraz iné?
Kedysi dávno ma Ondrej Sliacky, znalec detskej literatúry, autor Dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež, požiadal, aby som mu písala medailóniky o slovenských spisovateľoch do časopisu Priateľ alebo Slniečko. Písala som o Márii Jančovej, o Márii Rázusovej-Martákovej aj o iných.
A napísala som aj pár riadkov o Maši Haľamovej. Bol to krátky medailón do Slniečka, taký pekný obrázok – pamätala som si ju, ako chodila do obchodu s kapsou ako iné ženy v Blatnici, s každým sa porozprávala, vždy usmiata, zhovorčivá. V lete nosila šaty z modrotlače, to tak na dedinu pristalo.
Čítajte viac Poézia srdca: Klenot slovenskej poézie v podobe, akú ste ešte nevideli!
Aj ste s ňou o tom hovorili?
V roku 1988 (k jej osemdesiatke) vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ jej Vyznania, knižka blatnických, tatranských a literárnych reminiscencií. A tak ako ma predtým nabádal Ondrej Sliacky, aby som o nej napísala do Slniečka, podobne ma teraz potisla pani Oľga Peťková-Jilemnická, aby som – ako editorka – napísala doslov.
A tak som napísala, zamotala som sa medzi jej kvety a konkrétne blatnické motívy v jej poézii. S korektúrami som išla za Haľamovou do nemocnice v bývalom Štátnom sanatóriu. Vtedy sme si posedeli dlhšie a doslov s názvom Poľné kvety Maše Haľamovej mi pochválila.
Teraz ste tiež spomenuli rastlinné motívy v poézii Maše Haľamovej. Boli pre ňu kvety dôležité?
Mám na túto tému aj viacero zápiskov. Vnímala som vždy, že to je jej osobitný svet, cez tie motívy vedela jemne vyjadriť úpornú snahu o prežitie, vznik a zánik, kolobeh života, večnosť. Dnes by som len dodala, že ide o duchovné hodnoty, o duchovný rozmer jej poézie.
A čím to bolo teraz iné? Išlo odborné textologické zásahy, týkali sa najmä interpunkcie, veršového členenia, pomlčiek, strofických predelov. Po konzultáciách s docentkou Ivicou Hajdučekovou sme sa vracali k prvému vydaniu Haľamovej textov. K takejto edičnej práci sa nedostanem často.
Kedysi som v Ikare podobne pripravovala texty do edície Zlatým písmom – vyšli tam F. Švantner, M. Figuli, J. C. Hronský a ďalší. Projekt sa však neujal. Ktovie, možno keby boli vyšli v takejto výpravnej podobe ako dnes Poézia srdca, ešte by sme pokračovali.
Haľamová má aj zbierku nazvanú Červený mak. Mala ho rada? Je v ilustráciách?
Rastlinné motívy sa v ilustráciách objavujú veľmi jemne, ale máme tam aj červený mak – ten je najvýraznejší – aj rôzne zvončeky, margarétky, jesienky, krókusy, no a bodliak. Ilustrátorka ich nezdôrazňuje, rastlinný svet je jemný, je to svet sám osebe.
Tie motívy sa v ilustráciách objavujú iba v líniách, ako jemné pozadie. Ilustrátorka tam má hlavne štylizované ženské portréty, rozprávkové, mystické. A ilustrácia je dokonca aj na oriezke – plody, bobuľky, koráliky, uprostred jemná sirôtka, fialka.
Foto: Juraj Štefanovič
Niečo vás na ilustráciách aj prekvapilo?
Raz som počula Katarínu Vavrovú rozprávať o svojich portrétoch žien. Jej fanúšičky, a má ich teda veľa, sa vraj čudovali, že jej ženy sa neusmievajú. Vysvetlila to svojou pracovitosťou. Tá pracovitosť ma zaujala – to som ešte nevedela, že raz bude ilustrovať Haľamovej poéziu.
Vravela, že je taká sústredená na prácu, že ani ona sa neusmieva, jej práca je precízna, nevie sa od nej odtrhnúť. Musí sa sústrediť aj na to, čo jej vzniká v duši, aj na remeselnú stránku, na úsmevy jej nezostával čas.
Ilustrátorka vycítila, že poetka je duchovne založená a ten duchovný rozmer sa spočiatku dostal do popredia viac ako v poetkiných textoch. Mne sa spočiatku zdalo, že to možno úplne nezodpovedá strohému, vo výraze asketickému luteránskemu sebavyjadreniu.
Niektoré religiózne motívy však v konečnej podobe ustúpili. K Haľamovej tvorbe sa to hodilo lepšie, lebo ani Haľamová svoju religiozitu nezdôrazňovala, duchovný rozmer jej poézie z nej vystúpil až z úhrnu.
A ilustrátorka mi prezradila, že ona sama si našla viaceré styčné body s jej poéziou, a veľmi silné: Haľamová žila s manželom lekárom vo Vysokých Tatrách – v jej poézii sú výrazné tatranské motívy – a vo Vyšných Hágoch ležal ťažko chorý ilustrátorkin otec Milan Vavro, karikaturista.
Karikatúra používa skratku, dcéra, naopak, sa vyžíva v detailoch, v minucióznej práci (darmo, je žiačkou Albína Brunovského). S Haľamovou ju teda spojila aj téma smrti.
Foto: Juraj Štefanovič
Jedna z Haľamovej zbierok dokonca nesie názov Smrť tvoju žijem…
Keď mi pred slávnostnou prezentáciou knižky v Carltone redaktorka z televízie dala otázku, čo majú spoločné poetka a ilustrátorka, narýchlo som odpovedala prvé, čo mi zišlo na um: pracovitosť. Nebola som pripravená na porovnávanie a spätne som nemala dobrý pocit zo svojej odpovede.
Keď som sa však nedávno počas pobytu v Tatrách stretla s lomnickým evanjelickým pánom farárom, ktorý Haľamovú osobne poznal z Tatier, prvé, čo mi o nej povedal, bolo: „Bola veľmi pracovitá.“ Dnes sa táto vlastnosť pri ľuďoch ani nespomína, pritom je taká dôležitá.
Ilustrátorka sama o sebe prezradila, aká vie byť zaujatá prácou. Podobne Maša, ktorá písala poéziu aj prózu, hoci prozaici, majstri veľkých fresiek, sa o poézii niekedy vyjadrujú ako o menej prácnom žánri. Aj ja sama mám najradšej poéziu prozaikov, Ruda Slobodu či knižky môjho manžela Vinca Šikulu.
Chodieval do Blatnice aj on?
Áno, vtedy sa ešte vracali do Blatnice bociany. Hniezdo mali v záhrade oproti nášmu starému drevenému domu (už nestojí) cez potok, v Líščej záhrade. Na stĺpe bociany, ozýval sa klepot zobákov, akoby niekto veľkými krajčírskymi nožnicami strihal lieskové palice.
Aj manžel chodieval do obchodu na nákupy ako Haľamová a ako aj náš priateľ profesor Ján Pauliny (ten mal z Blatnice mamu). Ale Vinco poznal Haľamovú aj z Mladých liet, kde pracovala v čase, keď mu vychádzali Prázdniny so strýcom Rafaelom.
A keď sme ju neskôr stretli pred naším domom na Palackého ulici v Bratislave, vyobjímal ju a volal ju „moje dievčatko“. Vtedy, pri železných schodoch na našej ulici, mala oblečené červené šaty s bielymi bodkami.
Do konca života mala dievčenskú postavu. Maša bola výborná lyžiarka, s manželom doktorom Pullmanom chodili za pacientmi do Važca na lyžiach a počas majstrovstiev sveta vo Vysokých Tatrách bola lyžiarska rozhodkyňa.
Foto: Juraj Štefanovič
Vráťme sa ešte do Blatnice – Blatničania vraj boli olejkári. To tiež súvisí s rastlinkami?
Nechcem zovšeobecňovať, ale aj všetky Haľamovej také blízke rastlinky sú súčasťou života Blatničanov. Z našej dediny boli olejkári – chodili do sveta s bylinkami. Aj moja mama vždy mala nejaké liečivé rastliny v záhradke, bylinky sme chodili zbierať aj do lesa, najmä repík, skorocel, materinu dúšku, pamajorán.
To všetko bolo súčasťou každodenného života. Kostihoj sme mali v záhradke. Mňa mama naučila spoznávať huby, rastliny. Je to osobitný jazyk, ktorý sa stal prirodzenou súčasťou môjho jazyka. Mamina „očianka“ sa dostala aj do Vincových knižiek.
Haľamová mala blízko aj k prvej slovenskej botaničke Izabele Textorisovej. Mohlo ju to ovplyvniť?
Keď Maši zomrela mama, vychovávala ju mamina priateľka Oľga Textorisová. Bola to spisovateľka pre deti a sestra Izabely Textorisovej, prvej slovenskej botaničky, ktorá v Rakúsko-Uhorsku ako prvá našla plesnivec alpínsky (po blatnicky protež). Našla ho v úzkej štrbinke skaly na vrchole Tlstej – hory vypínajúcej sa nad Blatnicou.
No preslávila sa najmä bodliakom, ktorý je podľa nej pomenovaný – carduus textorisianus. Aj Izabela Textorisová pôsobila v Blatnici – ako poštárka. Maša Haľamová sa k jej bodliaku hlási a pokladá ho za svoj heraldický znak.
Táto textorisovská vzdelaná rodina ovplyvnila nielen smerovanie a kultivovanie Maše Haľamovej, ale aj kultúru Blatnice. Ja v ich priezvisku dokonca cítim aj literárne konotácie – latinské textor totiž znamená tkáč, ale s týmto slovom súvisí aj text (texere, textum).
Čítajte viac Dominik Dán podáva prst. Treba chňapnúť po celej... knihe!
Žije ešte v Blatnickej doline a okolí niekto z Haľamovej rodiny? Ako ich tam spomínajú? Každý ovláda jej príbeh? Poznajú ľudia jej verše?
Ja som zažila jej príbuznú Aničku Haľamovú, Maša Haľamová ju spomína v pamätiach. Zišla k nám z horného konca na dolný aj na páračky. Keď som vedela, že sa u nás bude párať perie, tak som ešte ako študentka cestovala z Bratislavy domov, aby som tie krásne múdre ženy zažila u nás za stolom prikrytým tmavomodrým baliacim papierom.
Párala som s nimi a okolo desiatej sme s mamou nalievali čaj. Blatničania mali prezývku čajkári. Teta Anička bola veľmi jemná žena. Utkvelo mi, ako o niekom rozprávala a chcela povedať, že išiel na záchod, ale ona to povedala obradne: „Išiel, prepytujem, na záchod.“ Sama Maša Haľamová píše, že v Blatnici sa ľudia vyjadrovali obradnou rečou starých písmarov.
Na konci dediny, na rozhraní Gäderskej a Blatnickej doliny, stojí pomník. Sú na ňom verše Maše Haľamovej: „Z dvoch dolín vrchmi chránený tu život proti smrti šiel.“ Blatničania ich vedia naspamäť. Aj Haľamovej niekdajší susedia Duchajovci Rolovci, v Blatnici nazývaní Duchajeje Roleje, sú jej príbuzní.
Foto: Juraj Štefanovič
Zostal po Maši Hašamovej rodný dom? Je tam pamätník?
Haľamovej rodný dom vyhorel. Po odchode na dôchodok si kúpila domček pod Plešovicou, rázovito zariadený. Je na ňom pamätná tabuľa. Nedávno o Blatnici vyšla monografia – v jej úvode je Haľamovej báseň Vyznanie a na konci Vincova báseň Blatnica.
Kniha Maše Haľamovej vychádza popri luxusnom vydaní aj v menej výpravnej podobe. V rovnako krásnom, no cenovo prístupnejšom vydaní. Hodí sa Maša Haľamová do dnešných čias?
Je to krásny dar. Treba ju recitovať blízkym. Možno je vhodný ako dar manžela pre manželku. Dá sa čítať ako rozjímanie. Môžeme sa stotožniť s jej duchovnými hodnotami, s jej smútkom, precítiť ho. Vyvoláva v nás psychické uvoľnenie. A zjemňuje svet.
