Patria tam všetky pamiatky, ktoré si človek ponecháva ako záznam toho, čo prežil. Môžu to byť aj útržky listov, textov, dokladov, fotografie, záznamy, citáty, sny.
Zhromaždením takýchto svedectiev rekonštruuje Mila Haugová svoj život a vykresľuje svoju osobnosť – každá drobnosť o niečom svedčí a vyjadruje jej názory a jej príbeh.
Vznikla tak originálna autobiografia, ktorá je ozaj ako prechádzka lesom, chvíľami sa predierame porastom, občas vyjdeme na čistinku.
Čítanie je to príjemné ako dávka čerstvého vzduchu. Autorka totiž píše veľmi otvorene, úprimne a niekedy si pripúšťa čitateľa až prekvapujúco blízko k telu i k duši.
Čítajte viac Osamelí bežci: Večer Ivana Laučíka - priatelia a spisovatelia čítajú jeho básne
Dialóg je dôverný, poetka oslovuje čitateľov niekedy priamo v texte „vážení priatelia“, a tak sa komunikácia chvíľami javí ako širšia debata, sympózium alebo diskusia. Dostala tak do publikácie príjemný pocit spolupatričnosti.
Môže sa nám zdať, že o Mile Haugovej už toho veľa vieme z predchádzajúcich kníh, niektoré motívy a možno aj fakty nám budú naozaj známe, ale podáva ich zasa celkom inak, po novom, s novou skúsenosťou a v nových súvislostiach.
Väčšina textu sú však celkom nové informácie a objavujú sa aj noví ľudia z jej života. Samozrejme, zážitky s nimi stoja za to.
Prvé milovanie
Napriek všetkému sa asi bude zdať názov aj štýl knihy Mily Haugovej niekomu na prvý pohľad náročný, ale hneď na začiatku text pohltí aj „lenivejšieho“ čitateľa a prekvapí poéziou i vtipom. Však sa tam píše aj o prvom milovaní na žatevnej brigáde, a to s udaním miesta – Strekov.
Je to úprimná psychologická reflexia: on pozerá na udalosť láskavo, ona pochybovačne – to bolo všetko? Mila Haugová o láske písať vie. Je to veľmi vášnivé, otvorené, ale vkusné originalitou. Počíta napríklad milencov. Zratúva vraj aj tých, čo jej unikli.
Obracia sa k mŕtvemu mužovi s touto bilanciou vášne: asi by si ma zabil. Kdeže by ju zabil! Kniha celá je vyznaním lásky k nemu. Priznaním bezradnosti, bolesti, nenahraditeľnej straty.
Čítajte viac Poetka Mila Haugová: Teším sa z uvoľňovania, ale aj sa trápim
A nebola by to ona, keby ešte nepritvrdila, pôvabne sa zdôveruje, že láska ju ešte stále zaujíma a túži po nej aj vo vysokom veku. Dotyky a nežnosť dobre padnú v každom veku, ale v samote ich niet.
Haugová témy strieda. Ani sa nenazdáme a už je od spomienok na prvé dôvernosti zasa v starobe. A s ňou kamarátka Helenka z detstva – s Milou bežia z kopca a majú štíhle nohy v bielych podkolienkach a šnurovacích topánkach, všetko je krásne. A chutné – chlieb s maslom a s malinovým lekvárom jej veľmi chutí, ale už vtedy sa odkiaľsi plazí prízrak smrti.
O všetkom píše obrazne, úprimne a otvorene. Tak vykresľuje životné pocity, napríklad o tom, ako dávno sa nemilovala, ako sa duša zvinuje do seba a hľadá pokoj. Nechce už vyhľadávať prepojenia do telesnosti, ale pocit života je stále silný.
Zaľudnená samota
Autorka nachádza pokoj v samote, ale jej kniha je totálne zaľudnená. Cituje množstvo ľudí, priateľov, kolegýň a kolegov, rodinných príslušníkov, známych osobností aj neobyčajných postáv.
Napríklad Grocha, Plathovú, svojho otca, deda, mamu, spoznáme otca jej dcéry Elvíry – Edgara Hauga, s ktorým sa zoznámila ako študentka Vysokej školy poľnohospodárskej, vzali sa, no rozišli sa.
Skrátka, pevnou osou textu sú jej osobné zápisky, v ktorých sa odráža celá šírka a hĺbka života. Používa rôzne žánre od lyriky po esej.
Pýta sa, či s jej generáciou neodchádza veľká kultúrna tradícia neopakovateľného písania. Pre generáciu medzivojnovú bola vraj poézia to, čo pre dnešných ľudí reklama či komiksy. Vedeli básne naspamäť a recitovali si. To už nie je bežné.
Čítajte viac Kniha týždňa: Mesačný starec mi zviazal nohy s čínskym mužom
Zaujímavo sa vyjadrí napríklad k Tatarkovi, zaoberá sa Brechtom, vracia sa k maďarskému poetovi Nádašdymu, s ktorým sa spriatelila a ktorý pre nás tiež predstavuje poučný zdroj informácií o maďarskej kultúre. V jej podaní je život veľká cennosť (ale aj dobrodružstvo) a z toho plynie dobrý čitateľský pocit.
Na záver síce vysloví aj obavu, že hodnota človeka ako keby dnes klesala, no sama to svojím Sylwa Rerum vyvracia. V texte používa pekné slovo – spriaznenie.
Spriaznenie nám môže život skrášliť. Nie je to ľúbostné vzplanutie, ale čosi podobné. Nadšenie, obdiv, porozumenie. Presne to, čoho je dnes medzi ľuďmi málo. Poznám to, píše Haugová, a myslím, že vďaka tomu mohla napísať aj túto knihu.
