Hana Ponická bola vtedy čerstvo vydatá za historika Jaroslava Šolca, spolu si kúpili starý mlyn v Lukavici a začali tam žiť. Pôvodne to malo byť niečo ako chalupa, veď Šolc ešte pracoval vo Vojenskom historickom ústave, ale Hana Ponická sa na vidieku hneď udomácnila natrvalo.
Našla tam azyl a zároveň samu seba v celkom novej podobe. Ukázalo sa, že Hana je žena do koča i do voza. Patrila k umeleckej elite, ale poradila si aj na samote v prírode. Na začiatku bola v mlyne väčšinou sama, a vôbec sa tam nebála.
Nebála sa ani fyzickej práce. Mlyn bol atypickým, rozľahlým domom, bolo ho treba poopravovať a upraviť. Podobne priestor vonku – dvory, ploty, okolie. Už prvú noc tam Ponická pokojne spala na provizórnom lôžku, tuším, že ani nezamknutá.
Poradila si s pecou, ohňom, aj s rozličnou háveďou, ako sú myši, potkany, pavúky či netopiere. Dom vypiplala, zútulnila, skrášlila. Postupne tam už bývali s manželom spolu, ale ťažká fyzická práca k jej štýlu života stále patrila.
Dobrá gazdiná
Hana Ponická mala skrátka talent aj na gazdovanie. Vedela vypestovať úrodu, všeličo opraviť, postaviť, vedela upratovať, variť, odpratať sneh a narúbať drevo.
V mlyne mala však aj svoj kútik, kde stále písala, aspoň denník, keďže o jej texty nemali vydavateľstvá záujem, a bola tichá dohoda, že ju vydávať nebudú.
Problémy jej robili so všetkým. Aj s honorármi za už vydané veci, aj s rôznymi dokladmi, ktoré potrebovala, keď si vybavovala dôchodok. Skrátka, cieľ bol nielen existenčne ju zničiť, ale dokonale jej otráviť život.
Čím tak Hana Ponická naštvala spisovateľskú obec? Rezervovaní voči nej boli dokonca aj blízki priatelia, ktorí teraz, keď prišla niečo vybaviť do Bratislavy, prechádzali na druhú stranu ulice, ak ju mali stretnúť.
Bola totiž jediná, ktorá sa odvážila ozvať, presnejšie správala sa prirodzene a hovorila o veciach, aké v skutočnosti sú, a nie, ako sa vyžaduje (vítať bratskú vojenskú pomoc a chváliť pomery). Ona to aj napísala do diskusného príspevku, formou dôkladnej analýzy.
Zastala sa vylúčených kolegov v príspevku do diskusie na zjazde slovenských spisovateľov v roku 1977, ktorý jej nedovolili ani prečítať. Mrzelo ju to, lebo s písaním mala veľa práce, išla do hĺbky.
Foto: Literárna bašta
Text na zjazde teda neodznel, dostal sa však do zahraničia, kde ho zverejnili, a Ponická sa stala v umeleckom prostredí razom priam svetoznáma. To na Slovensku zapôsobilo ako bomba, bolo z toho veľké haló.
Jednak sa na svetlo sveta dostala pravda o situácii u nás a jednak jej náš umelecký svetík paradoxne závidel tú popularitu a slávu. Funkcionári ju odsudzovali, ale aj kolegovia, ktorí boli akože s ňou alebo dokonca proti režimu, na jej medzinárodný úspech možno až žiarlili.
Ako si to vraj dokázala zorganizovať a kam že to ten svoj príspevok vlastne poslala, že ho uverejnili? (Prvý bol francúzsky denník Le Monde).
Dokonca aj dobrý kamarát, disident Tatarka, jej vyčítal, prečo postupovala tak samostatne, že si na vlastnú päsť napísala príspevok a zverejnila ho.
Darmo všetkým vysvetľovala, že ona ho nikam neposlala, že ani s niečím takým, čo príspevok vyvolal, nepočítala. Tvrdila, že jednoducho napísala, čo si myslí, a chcela to predniesť priamo na zjazde. Slovo jej však nedali a jej ani nenapadlo, aké budú ďalšie osudy príspevku a čo za explóziu spôsobí.
V knihe sú podrobnosti
Kniha Lukavické zápisky je vzácna tým, že Ponická si presne všetko zapisovala a svoje počínanie i reakcie naň zaznamenala krok za krokom. Je tam pasáž, ako príspevok zodpovedne pripravovala, ako si ho písala niekoľko dní (pri okne v Lukavici), lebo to nebolo len nejaké vyhlásenie, ale analýza, ktorú konzultovala aj s mužom a veľmi jej na tom texte záležalo.
Píše, ako potom prišla na zjazd, ktorý bol v PKO, plná nádejí, a aká bola prekvapená, keď jej príspevok vzbudil u organizátorov takú obavu, že ho do programu ani nezaradili. Bola sklamaná, ale ešte netušila, ako sa to vyvinie.
Vtedy mladý kolega Peter Štrelinger, ktorý robil na zväze, jej sľúbil, že skúsi posúriť, aby mohla vystúpiť, ale nepochodil. K rečníckemu pultu sa nedostala, ale do denníka si zapísala rôzne zážitky z toho pamätného zjazdu, postrehy o zúčastnených, ale aj rôzne citáty. Je to ako autentická reportáž z tej historickej chvíle.
Hana Ponická je v tomto úplný poklad, že tak verne, podrobne a farbisto, s veľkým umeleckým talentom, zaznamenala obdobie normalizácie. Ale pozor! Niekoho ten text môže aj naštvať alebo sa môže cítiť dotknutý, lebo táto autorka, na jednej strane síce veľmi citlivá žena, si na strane druhej servítku pred ústa nedáva a vie byť ostrá ako meč.
Foto: Archív TASR
Píše systémom padni, komu padni a neľútostne cituje slová a činy rôznych známych literátov a iných osobnosti. Po tejto stránke je to miestami čítanie až pikantné a neviem, či by sa mi páčilo, keby ma tak citovala. Napríklad kapitola o tom, ako ju bol navštíviť Dominik Tatarka s jednou zo svojich múz, ktorá sa jej vôbec nepozdávala, je mimoriadne kritická. Dokonca ju upodozrieva, že spolupracuje s ŠtB.
Ponická ale spomína aj to, že ona sa zasa nepozdávala niektorým českým disidentom, s ktorými si veľmi nerozumela. Ani sa tomu nedivím, lebo Pražania sú Pražania a Ponická bola veľký samorast. No oni narazili na seba aj s Ludvíkom Vaculíkom, možno preto, že si boli podobní.
Však sa dá povedať, že Ponická je taký slovenský Vaculík, aj s tou prostorekosťou a veľkou sebaistotou. S rodinou Ivana Klímu (spájala ich Charta, o ktorej sa tam zaujímavo hovorí) však mali Ponická a Šolc napríklad veľmi pekný vzťah. Stretávali sa tiež na Slovensku, boli aj u nich v mlyne. Sú to tiež krásne pasáže.
Čítajte viac Laureátkou Ceny Eugena Gindla je česko-nemecká novinárka Alena Wagnerová
Nežná poetka
V knihe píše Hana Ponická veľa o spoločenskej situácii, ako ju pozoruje z mlyna, ale aj o tom, čo zažíva v Lukavici. V pasážach o prírode, o pestovaní plodín či susedských vzťahov sa ukazuje ako poetka. Niektoré obrazy z dedinského života, ktoré opisuje, sú vyložene krásne a chytajú za srdce.
Prekvapí aj otvorenosťou, s akou píše o svojom manželovi Jarkovi. Sú to vety plné nehy, ale približujú aj ich dôverný vzťah, to, ako prežívali politické prenasledovanie (hoci on bol režimom do istej miery akceptovaný). Skrátka, sú to dejiny cez zvláštnosti, cez blízke vzťahy medzi ľuďmi, a to je vždy to najzaujímavejšie.
Ďalšou linkou, ktorej sa v zápisoch Ponická venuje, je minulosť jej rodiny. Spomína svoje detstvo, mamu, babku a rôznych príbuzných. Tiež je to plné citátov a plastických výjavov z minulosti. V pamäti mi utkvela jej spomienka na to, ako ju otec právnik brával na stretnutia s klientmi. Všetko vnímala a pozorovala.
Foto: Archív TASR
Vraj už vtedy si uvedomila, že existuje boj o spravodlivosť. A i na otcovej práci videla, ako sa to robí. Vcelku sa dá povedať, že Ponická bola na svoju pozíciu osamelej bojovníčky dobre vybavená a voľba stať sa ňou ju zastihla v pravej chvíli.
Bola na vrchole spisovateľskej práce, mala meno, niečo v spoločnosti znamenala, jej slovo zavážilo. Svojou vzburou riskovala, ale aj mala o čo prísť. O postavenie, možnosť pokračovať v práci, mať živobytie. Každý o tom vedel, jej rozhodnutie malo grády aj punc významnosti.
V knihe sa spomínajú mnohí mladí spisovatelia, ktorí vtedy začínali (Feldek, Jaroš, Šikula, Ballek), ktorí síce neboli žiadni režimisti, ale nemali ešte čo vložiť do hry a museli najprv vytvoriť dielo.
Čítajte viac Scenáristka Hana Lasicová: Vždy budem tá od otca. A nevadí mi to. Ale do Viedne sa možno vrátim
Veľká téma
Je zaujímavé, ako aj toto zo zápiskov možno čítať, kedy je človek na čo zrelý a čím ho poveruje čas. Ponická naozaj bola práve zrelá na také niečo. No a ona tým svojím činom začala tvoriť aj svoje najvýznamnejšie dielo, osud jej dal šancu.
Musela to všetko prežiť a napísať Lukavické zápisky, ktoré sú unikátom. Musela tým všetkým prejsť a zanechať svedectvo. Bol to jej údel, vlastne dar pre ňu. Veľká téma! Človek, keď knihu číta, na niektorých miestach doslova vyvalí oči, čo sa dialo. A to aj ja, ktorá som v tom čase žila.
Ako ju napríklad povyzliekali pri výsluchu vyšetrovatelia ŠtB, ako ju trápili, obrali o zárobky, sledovali, ako ju vyobcovali zo spoločnosti. No ona bola húžva. Našla si iný život v mlyne. Dokázala žiť ako mlynárka na vidieku, neklesala na duchu. Verila v život a v spravodlivosť.
A mala pravdu. Dočkala sa návratu. Zoznámila som sa s ňou až po roku 1989. Robili sme rozhovor, fotili sme ju u nej doma. To už bola vdova a bývala v Petržalke. Mala biely kostým a neuveriteľne žiarivé oči. Bola samý úsmev. Ani zatrpknutá, ani nadradená, nepýšila sa, že bola disidentkou, mala už celkom iné problémy a ciele. Vo veľkom nám o nich rozprávala.
Bola to téma Milan Rastislav Štefánik. Očarila ma vtedy svojou vitalitou a tvorivým nadšením. V knihe Lukavické zážitky ma dostala na všetky tie fakty, čo zaznamenala, a pomohla mi mnohé lepšie pochopiť.
Najmä, ale to už vlastne dávno viem, že jedno je pravdu písať a druhé čítať ju s porozumením. To k sebe patrí. Takže, vďaka Ponickej za dôkladnú analýzu, priam pitvu (však chcela byť lekárkou) našej minulosti.
