Skoro samé ženy!
Poviedka je krátky, a preto často neprávom zaznávaný literárny žáner, no dobrý autor vie aj na malom priestore predviesť kúzlo, pri ktorom sa človeku zastaví dych. Či sa nám čitateľom dostanú pod kožu ako plážový piesok a či nám prežiaria deň ako letné slnko? „Iba slová, vybrané autorom, a ich kombinácia v súčinnosti so zvolenou témou rozhodujú o tom, či bude literárne dielo živé tisíce rokov, alebo zomrie krátko po zrode, zasypané nekonečným množstvom iných nevydarených textov,“ pripomína v úvode predseda tohtoročnej súťažnej poroty Karol D. Horváth.
Každému hneď udrie do očí, že v tomto ročníku jednoznačne prevažujú ženy. Nie je to žiadne nariadenie pozitívnej diskriminácie, tak to jednoducho vyšlo, že boli lepšie autorky. Do výberu sa dostali len dvaja muži a aj to si jeden z nich zvolil za hlavnú hrdinku ženu… Pokojne teda môžeme hovoriť o tom, čo zaujíma ženy, a väčšinou sú to mladé ženy, v dnešnom svete. „V prvom rade autorov súťažných poviedok vôbec nezaujímajú spoločenské aspekty. Ako by nechceli (alebo nevedeli?) reflektovať život strednej (obec) alebo väčšej (štát) komunity, vzťahy v nej, konflikty, vízie. Ohnisko záujmu bolo sústredené buď na jednotlivca a jeho vnútorné prežívanie, alebo na malú komunitu (rodina),“ zhrnul poviedky z tohto ročníka Karol D. Horváth.
Väčšina poviedok teda mieri do vnútorného sveta žien, od prvej menštruácie a osamelosti dospievania cez strach z biologických hodín až po hľadanie si svojho miesta na prežitie v rodine aj pri pracovnom naplnení. Sú to témy nadčasové, bytostne sa dotýkajú života každej ženy, no každá generácia ich predsa prežíva inak, po svojom. Stojí za to spoznať tento iný pohľad.
Vo svojej bubline
„Autorov takmer vôbec nezaujímal príbeh,“ podotýka predseda poroty, dej buď úplne absentuje, alebo je celkom bezvýznamný, „aby sa dal brať vážne“. Všetko dramatično prebieha vo vnútri. „Hrdinovia odmietajú konať. Radšej sa uzatvorili do seba a míňali priestor poviedky na to, aby čitateľa informovali o svojich emočných stavoch v presvedčení, že sú natoľko ojedinelé a výnimočné, že príbeh už netreba,“ kritizuje porotca a vie byť ešte tvrdší.
Napriek jeho prísnemu hodnoteniu sa netreba dať odradiť, pretože do zborníka Poviedka sa dostal výber toho najlepšieho. A preto porotca musí byť prísny. V poviedkach, ktoré napísali Michal Belej, Lucia Ciranová, Vladimíra Galková, Lucia Gecelovská Kmeťová, Jana Iru, Karin Kissová, Karlos Kolbas, Zdenka Kollárová, Jana Ondrušová, Emma Vičanová a Jana Wernerová, možno nájsť veľa. Spomienku. Bolesť. Boj. Primálo želanej pozornosti. Priveľa neželanej pozornosti. Beznádej. Túžbu. Osamelosť. Silné emócie, ide však o to, v akej podobe a v akej intenzite, akým jazykom sa nám prihovárajú. Či to s nami „zamáva“. To, čo v poviedkach väčšinou nenájdeme, alebo len poskromne (česť výnimkám), je humor a poézia. Žiaľ.
Hrdinovia či lepšie hrdinky akoby žili každá vo svojej bubline, kam okolité vplyvy prenikajú len sprostredkovane. Lenže to je zrejme momentálny stav celej našej spoločnosti, ako podotkol aj Karol D. Horváth, „akoby občania (a následne aj autori) rezignovali na spoločenské témy, lebo nie je nič deprimujúcejšie ako neustály boj s agresívnou hlúposťou a totálnym nedostatkom bazálnej empatie“.
V tomto širšom kontexte sú dnešné poviedky obrazom doby práve v tom, že navonok sa zobrazovaniu doby programovo vyhýbajú. Akoby chceli zostať visieť v medzipriestore, stoja, lebo svet im svieti červenou. Len niektorí (či niektoré) vedia vyraziť vpred a búria sa proti vlastnej nemohúcnosti – a to sú hrdinovia, po akých nám duša piští.
V každom prípade 28. ročník literárnej súťaže Poviedka, ktorú zaviedol vydavateľ Kali Bagala, priniesol novinky. Či sa vám budú, alebo nebudú pozdávať (a ktoré), nezistíte inak, len po ich prečítaní. Balasana (pozícia dieťaťa) alebo Telo pripravené na pláž či Pod vodou, tam, kde si ženy šepkajú, sú názvy niektorých poviedok. Vyberte si.