Možno je to tým, že Keret má priam priehrštie nápadov, a tak poletuje od jednej fantastickej scénky k druhej. Opäť musím citovať z nášho staršieho rozhovoru, kde prezradil: „Ľudia sa ma napríklad pýtajú, kde beriem nápady na poviedky. Ale to pre mňa nie je problém. Každý deň mám aspoň desať nápadov na poviedky – len si musím vybrať, ktorý zužitkujem. Musím logisticky manažovať svoje nápady. Moja imaginácia je ako trieda v škole, kde žiaci neustále hučia, otvárajú okno a ja si občas pripadám ako zhrozený učiteľ, ktorý nevie, čo s tým.“ A ešte povedal, že keď si sadne k písaniu, má rád pocit, že nič podobné ešte doteraz nepísal.
Foto: Artforum
Do Keretových poviedok som sa zaľúbila už pred rokmi, no tieto sú v čomsi iné. Čím viac som ich prečítala, tým viac som si uvedomovala, že takmer v každej je smrť, rozchod či odchod milovaného človeka, no zároveň v žiadnej nechýba humor, niekedy absurdný, inokedy vyslovene čierny. Niektoré príbehy sa odohrávajú v Izraeli, iné v Amerike, niektoré v súčasnosti, ďalšie za pandémie covidu alebo dokonca v budúcnosti.
Čítajte viac Izraelský spisovateľ Etgar Keret: Aj v písaní chcem byť amatér
Najdôležitejšie slovo
Hneď vo štvrtej poviedke si autor odskočil až do Mezopotámie. Vyrukoval tu s rafinovaným opisom mezopotámskeho pekla, čo je miesto úplne totožné s naším svetom, s jediným rozdielom, že mŕtvi, čo doň vstúpia, môžu hovoriť, čo im príde na myseľ, ale každú vetu, výraz či slovo smú použiť len raz. Parádna myšlienka, nie? Pretože potom na konci zistíme, čo je naozaj najdôležitejšie slovo a na aký moment si ho odložiť. Veď iste bude slovo „prepáč“, „pravda“ alebo „možno“ dôležitejšie než povedzme „mykóza“. Veľmi som sa bavila na posledných dvoch vetách tejto poviedky: „Poriadne peklo mali títo Mezopotámci. Niet divu, že dopadli zle.“
Foto: archív Silvie Singer
Kým niektoré kratulinké poviedky sú zábavnými filozofickými hračkami či úvahami, v iných sa riešia zásadné veci – v Dobrom skutku rozprávač rieši, či má odložiť balenie dievčat na pláži a urobiť po vôli neznámemu plešatému mužovi, ktorý ho žiada, aby sa s ním a jeho priateľmi šiel pomodliť modlitbu do minjanu. Hrdinu to najskôr rozladí, veď už si vzal tabletku extázy, nechce sa mu do modlenia, no plešatec nalieha, že „bez minjanu to nefunguje, akoby modlitba bola mobil, ktorý treba nabiť správnou nabíjačkou“.
Zato Jechiel-Nachman sa v poviedke Úmysel modlí odušu, „celých dvadsať rokov neprešiel deň, aby sa nemodlil za manželstvo, za živobytie, za zdravie, za mier v Izraeli“ – no nič sa nestalo. Jechiel-Nachman bol stále chudobným, slobodným astmatikom a na obzore sa neobjavil ani náznak mieru. Keď neskôr sklamaný z nulových výsledkov strácal vieru, zašiel za rabínom, ten mu pripomenul, že sa musí modliť „s úplne pravým úmyslom“. Jechiel-Nachman teda zintenzívnil svoje úsielie a aha, „keď po 30 hodinách modlitby otvoril aplikáciu krízového štábu, zistil, že dvaja z rukojemníkov boli prepustení a že práve v tej chvíli prebieha rokovanie s nepriateľom o prímerí.“ Samozrejme, toto je len štart poviedky, tá vyústi do prekvapujúcej pointy, veď inak to u Kereta ani nejde.
Anjeli nie sú dobrí klamári
Keď som sa dočítala k dvanástej poviedke Autokorekt, už som bola dávno lapená. Rozmýšľala som, ktorý z príbehov ma pobavil viac – a Autorekorekt o Jovim, majiteľovi firmy, ktorého čaká dôležité rokovanie s Číňanmi a tesne pred ním sa poháda s otcom, bol jedným z mojich favoritov. Potom prišlo niekoľko sci-fi námetov – Zájazd o mimozemšťanoch, ktorí prilietali na Zem a nechávali si od jedného z dvoch posledných pozemšťanov rozprávať príbeh o Rómeovi a Júlii, za čo ho odmieňali liekom proti všetkým chorobám, alebo poviedka o „časovej turistike“, ktorej vedľajším efektom bolo chudnutie.
V príbehu s názvom Ostré názory na pálčivé témy zasa hľadali diskutujúcich do tv šou, ktorí mali zdvihnúť sledovanosť. Podmienkou len bolo mať ostré názory. Poviedka je uletená, no pri sledovaní dnešných televíznych relácií si čitateľ položí otázku, či spisovateľ len popustil uzdu fantázii alebo naozaj opisuje šialenú realitu.
Za jednu z najlepších poviedok považujem Pes za psa, kde partia židovských chlapcov chce pomstiť smrť svojho psíka, ktorého im zrazil Arab v bielej dodávke. Dej sa vyvíja desivo, chalani chcú ísť upáliť arabského psa, ukázať, že „krv židovského psa nie je bezcenná“, vymyslia rafinovaný plán, no arabský pes unikne všetkým nástrahám a ešte aj za sekundu zlikviduje klobásu, ktorou ho chceli vlákať do pasce. Ani tu nechýba Keretova humorná irónia, keď opisuje, ako židovskí chlapci radi chodia do arabskej štvrte na hummus, lebo ten je „chutnejší a o polovicu lacnejší“ ako ten v ich domácej štvrti.
A potom je tu poviedka o anjelovi, čo má dohliadať na dodržiavanie poriadku vo fronte pri čakaní do raja – lenže pri otázke od čakajúceho sa ocitne v úzkych. Ukáže sa, že „anjeli nie sú dobrí klamári“ a že nevie, ako má postupovať, lebo zo zaškoľovania si to už nepamätá, bolo to dávno. A ako to dopadne s ľadovým medveďom či so ženou, ktorá má všetko? To už si musíte prečítať sami. Vysoko pravdepodobne sa budete baviť.
