Aký je v súčasnosti život izraelského spisovateľa? O čom premýšľate? Máte veľa nápadov na nové poviedky?
V týchto dňoch ťažko môžem písať fikciu, väčšinou sa venujem písaniu esejí a komentárov. Nie som si istý, či to ovplyvní čiukoľvek mienku, ale pomáha mi to utriediť si vlastné pocity a myšlienky.
Práve som písala recenziu na vašu najnovšiu zbierku poviedok s názvom Autokorekt, keď mi kolegyňa povedala: „Zmenila by som názov na Autokeret.“ Ako by sa vám to páčilo?
Skvelé! Urobme tričká s nápisom Autokeret.
Čítajte viac Ako pomstiť židovského psa? Etgar Keret rozpráva nové brilantné príbehy
Čítala som interview s vami, kde ste spomínali, že poviedky v zbierke Autokorekt sa vám zdali až príliš pesimistické a temné. Veľa v nich píšete o umieraní a strate blízkych ľudí, no zároveň v každej z nich cítim veľa láskavosti a pochopenia, a popri smrti je často prítomná aj nádej. Aké reakcie na ne máte z rôznych krajín? Špeciálne by ma zaujímali ohlasy na poviedku Pes za psa, kde partia židovských chlapcov chce pomstiť smrť ich psíka, ktorého zrazil Arab v bielej dodávke. Deti chcú upáliť arabského psa, aby ukázali, že „krv židovského psa nie je bezcenná“, no plán im nevyjde a pes nakoniec šťastne zožerie aj klobásu, ktorou ho chceli vlákať do pasce. Napriek desivému začiatku má príbeh láskavý koniec.
Pre mňa je každá poviedka testom: strčíte ľudskú bytosť do neľudskej reality – je to smutné, ale zároveň optimistické, pretože aj keď postavy v mojich príbehoch strácajú alebo sa im nedarí, ostávajú stále ľuďmi. Chybujúcimi ľuďmi, ale stále ľuďmi. V poviedke Pes za psa som chcel humanizovať psa pre čitateľov, preto som mu dal veľmi zriedkavé meno Smadža po izraelskom džudistovi, ktorý získal olympijskú medailu. Štyri týždne po vydaní knihy syn tohto medailistu zomrel v hrdinskom boji v Gaze. Niekoľko čitateľov, ktorých som stretol, si myslelo, že som príbeh napísal až po smrti vojaka. Hnevali sa, že som psa pomenoval po mŕtvom vojnovom hrdinovi. Je strašidelné, ako v tejto chaotickej skutočnosti môžete napísať príbeh o svete a vo chvíli, keď ho dokončíte, sa už svet zmenil.
Foto: Artforum
Vravíte, že ako spisovateľ máte úlohu kritizovať svoju krajinu. Ako to ide? Dá sa v dnešnom polarizovanom svete vôbec ešte viesť diskusia? Vy ste Izraelčan, no podľa vlastných slov nie ste ani proizraelský ani propalestínsky, ale v skutočnosti ste za ľudskosť. Rozumejú tomu ľudia? Chcú vás počúvať?
Práve teraz mám pocit, že mnoho ľudí nechce počúvať. Ako mnoho umelcov, ktorí hovoria proti vojne, som na čiernom zozname niektorých obcí vrátane Beer Ševa, mesta, kde učím posledných 20 rokov. Na kanáli 14, našich Fox News, volali po bojkote kníh Grossmana, Zeruye Shalev a mňa okrem mnohých iných. Cítim, že to nie je tak, že by ľudia, čo na mňa útočia, nevyhnutne adorovali opačnú ideológiu, oni len odmietajú viesť akýkoľvek dialóg: buď k veciam pristupujú ako patrioti, alebo nesúhlasia.
Foto: Lielle Sand Photography
Často píšete poviedky o mimozemšťanoch a o vyhynutí ľudstva. Cítite sa niekedy ako mimozemšťan vo vlastnej krajine? Túžili ste niekedy žiť kdesi ďaleko alebo v iných časoch?
Cítim sa ako mimozemšťan či cudzinec kdekoľvek. Nerozumiem celkom ľudstvu, ale túto planétu milujem.
Veľakrát sa tvrdilo, že žijeme v najlepších možných časoch, je to tak? Alebo o tom niekedy pochybujete?
V súčasnosti cítim, že naše časy sú jedny z najhorších. Svet mi pripadá ako rodina, ktorá osirela: všetci sa cítime ako obete a všetci cítime, že starý svet, v ktorom sme žili, a jeho pravidlá už viac nefungujú.
Čo by si mimozemšťania mysleli o nás ľuďoch na Zemi? Zdali by sme sa im blázniví, pretože vedieme hlúpe vojny?
Nikdy som nestretol mimozemšťana, ale stavím sa, že sú tiež vystresovaní, úzkostliví a narcistickí ako my. Ak by som ich poznal lepšie, asi by som si z nich tiež robil žarty.
Akú knihu práve čítate len tak pre radosť?
Odkedy sa pred dvoma rokmi začala vojna, nebol som schopný dočítať ani jednu knihu. Bavíte sa práve s negramotným spisovateľom a ak to nie je symbol toho, že žijeme v temných časoch, kde je náš príbeh stratený, tak neviem, čo to je…
