Chladné komédie o úpadku ľudstva, ktoré rozpaľujú

Medzi prekladmi v ankete Pravdy zvíťazila knižka Michela Houellebeca Mapa a územie, ktorú do slovenčiny preložila Elena Krššáková. Porozprávala nám, ako mapovala územie tohto zaujímavého autora.

14.12.2012 08:00
Elena Krssakova Ani prekladateľka Elena... Foto: ,
Ani prekladateľka Elena Krššáková nebola najprv o Houellebecqovi celkom presvedčená.
debata

Meno autora Houellebecqa je pre naše jazyky trocha krkolomné – je to typicky francúzske meno? Znamená niečo?
Ide o pseudonym. Autor sa vlastným menom volá Michel Thomas. Houellebecq mal len šesť rokov, keď jeho matka konvertovala na islam a opustila rodinu. Odvtedy ho vychovávala stará matka z otcovej strany, ktorá bola vášnivou stúpenkyňou Stalina a ktorej meno si vybral ako pseudonym. Podľa jeho grafickej podoby usudzujem, že by mohlo ísť o meno bretónskeho pôvodu.

Povedzte nám niečo zo zákulisia knihy Mapa a územie – ako ste sa vy k nej dostali, aký dojem vo vás vyvolala, keď ste ju po prvý raz čítali?
Houellebecq je neprehliadnuteľná postava, sotva sa nájde francúzštinár, ktorý by o ňom nevedel, navyše v ČR už pred Mapou a územím vyšli jeho štyri romány. Charakteristickou črtou tvorby i vystupovania tohto prozaika na verejnosti je naliehavá potreba provokovať, čím si znepriatelil mnohých kritikov i novinárov. Ľudovo povedané „nevie sa vpratať do kože“, prostoreko a s veľkou dávkou zveličenia vykrikuje to, o čom sa nepatrí hovoriť nahlas, vyberá si tabuizované témy a vôbec nerešpektuje „politickú korektnosť“.

Za posledných dvadsať rokov sa však aj napriek svojej kontroverznosti presadil ako najvýraznejšia osobnosť francúzskej prózy. Hneď pri prvej knihe si vyslúžil prívlastky šokujúci, provokatívny a pornografický a už v tom čase nenechal nikoho ľahostajným. Mal rovnako vášnivých odporcov ako prívržencov, viedli sa o ňom spory a polemiky. Pre čitateľov i kritikov, ktorí od literatúry vyžadujú, aby bola povznášajúca, schvaľujú len „správne“ city a vyjadrujú rozhorčenie v tých prípadoch, kde sa to očakáva, bol neprijateľný. Ale celá generácia vydavateľských redaktorov a literátov vnímala knihu ako naliehavo aktuálnu a našla sa v novom spôsobe vyjadrovania, keďže na literárnej scéne ešte doznievalo sofistikované hľadanie nového románu zamerané najmä na dokonalosť formy.

Ktorý motív sa vám najviac páčil?
Houellebecqove diela vyznievajú ako chladné komédie o úpadku ľudstva. Každé vyvolalo rozruch, škandál a zároveň sa stalo svetovým bestsellerom. Keď som si pred rokmi prečítala jeho prvé knihy, zdali sa mi pútavé, tematicky aj formálne nové, odvážne, zručne napísané, ale na druhej strane zbytočne pornografické. Aj z tohto dôvodu boli pre časť kritikov i čitateľov neprijateľné.

Ale v roku 2010 vyšiel jeho piaty román Mapa a územie, ktorý sa stretol s jednoznačne kladným hodnotením kritikov, získal Goncourtovu cenu a vyšiel v štyridsiatich štátoch, čo podľa všetkého nasvedčovalo tomu, že v jeho tvorbe nastal akýsi posun, keďže sa odrazu stal pre všetkých „prijateľný“. Práve som si knihu požičala z knižnice, keď ma oslovil vydavateľ pán Marenčin, či by som ju nepreložila. Prekvapila ma pokojnejším, menej provokujúcim tónom a pevnou štruktúrou. Pesimizmus taký príznačný pre autora v nej bol o čosi miernejší, i tie najvypätejšie situácie sprevádzal humorným pohľadom. Satirickým spôsobom veľmi výstižne zachytil situáciu v určitých profesiách a ukázal komické stránky fungovania médií. Dokonca v knihe vystupuje ako jedna z hlavných postáv so všetkými zápornými vlastnosťami a smiešnosťami, ktoré sú o Houellebecqovi všeobecne známe a ktoré pri svojej charakteristike iba mierne nadsadil. A práve jeho táto stránka jeho románu ma zlákala.

A čoho ste sa obávali?
Je zaujímavé, že pri čítaní som úskalia textu nevnímala. Ale veľmi som váhala, či mám túto prácu prijať, pretože termín (sedem a pol mesiaca) som pri rozsahu 350-stranovej knihy pokladala za krkolomný. Vydavatelia sú dnes zotročení požiadavkami trhu a bežne sa stáva, že prekladateľovi neposkytnú primerané podmienky na prácu. Až v priebehu prekladania som začala zisťovať, aký je text zložitý a koľko „nadpráce“ si vyžaduje. Doslova každá veta mi kládla odpor.

Nešlo len o pasáže týkajúce sa výtvarného umenia či rozličné technické popisy, ktoré sú autorovou „srdečnou záležitosťou“, hoci práve riešenie týchto problémov je náročné na čas, vyžaduje si hľadanie v knihách, na internete a stretnutia s odborníkmi. Napríklad keď som konzultovala problematiku komponentov a fungovania archaického fotografického aparátu, ktorý Jed Martin používal v prvej fáze svojej tvorby, ani skúsení fotografi mi nevedeli jednoznačne poradiť a toto všetko mi ešte uberalo z mála času, ktorý som mala na samotný preklad.

Ale náročná bola aj jazyková stránka, lebo Houellebecq neuznáva hľadanie v oblasti formy a zavrhuje literárne postupy, je to jeho zámer a „umelecký program“. Jazyk používa len ako komunikačný prostriedok. Dáva si za cieľ zachytiť dnešný reálny „svet sociálnych katastrof“, ktorý podľa neho stojí nad priepasťou, a to vylučuje akékoľvek úsilie o dokonalosť formy. Jeho prívrženci vyzdvihujú práve autorovu nenútenosť, ktorá vyvoláva dojem, že píše bez námahy. A táto zámerná banálnosť a odmietanie originálnosti sa v praxi prejavuje nepresným vyjadrovaním, jazykovou nedisciplinova­nosťou, nesúrodou „montážou“ výrazov z rôznych štylistických rovín a hojným používaním klišé. Priznám sa, že ťažkosti, s ktorými som zápasila pri preklade, boli pre mňa novinkou, dosiaľ som sa s problémom tohto druhu nestretla. A práve táto náročnosť, táto záľaha problémov, ktorá na mňa v súvislosti s prekladom doliehala, vo mne „zablokovala“ citové prežívanie drsných scén a všetky pocity „prehlušila“ obava, že napriek vypätiu nestihnem v rámci termínu podať primeraný výkon.

Nakoľko poznáte Michela Houellebecqa? Spoznali ste ho lepšie pri prekladaní tejto knižky? Čím sa líši od ostatných súčasných kníh?
Houellebecqove postavy sa podobajú ako vajce vajcu a pohybujú sa v rovnakom životnom rámci. Všetky stelesňujú človeka ako produkt spoločnosti, ktorá sa ocitla v slepej uličke a je voči nemu nepriateľská. Ich prototypom je krajne osamelý človek, ktorý si nevie nájsť svoje miesto medzi ľuďmi, nadviazať s nimi skutočný vzťah, prekonať svoju osamelosť. Až na to, že Jed Martin na rozdiel od hlavných postáv z predchádzajúcich kníh, ktoré ich práca nenapĺňa, doslova s úpornou uvzatosťou pokračuje vo svojej tvorbe, z čoho pre mňa implicitne vyplýva, že verí v jej zmysel, chce byť užitočný tým, že tak ako Houellebecq podáva obraz a svedectvo o realite súčasného sveta.

Posolstvom všetkých kníh tohto prozaika je vyjadriť znepokojenie nad budúcnosťou západnej civilizácie a ľudstva. Ako Zuzana Malinovská uvádza v doslove k poslednej knihe, autor patrí medzi francúzskych spisovateľov, „ktorých sa na prelome storočí zmocnila obava zo zániku humanistických a demokratických hodnôt, z príchodu barbarstva, krutosti, nedostatku vkusu a neľudskosti“. Ba Houellebecqov pesimizmus v jeho štvrtej próze vyústil do vízie zániku ľudstva, ktoré je nahradené klonmi. Pravdaže, nie je jediným spisovateľom, ktorý vyjadruje pocit stroskotania západnej civilizácie, katastrofické scenáre sú dokonca v móde, ale treba pripomenúť, že vo svojich prózach takmer „veštecky“ predvídal niektoré skutočné udalosti katastrofického rázu, ku ktorým došlo omnoho neskôr a ktoré dávajú jeho intuícii za pravdu. Originálnou a osviežujúcou stránkou houellebecqovských próz je však svojský čierny humor, s ktorým zobrazuje naše „kolektívne katastrofy“, a jeho pobavený nadhľad zdanlivo nezaujatého pozorovateľa predsa len tieto chmúrne prózy trochu nadľahčuje.

Koho ste doteraz najradšej prekladali? Na čom teraz pracujete?
Prekladanie, ak sa robí naozaj poctivo a zodpovedne voči autorovi, je väčšinou drina. Ale môže sa stať, že pôvodný text vyvolá v mysli prekladateľa akúsi zvláštnu odozvu, akoby rozoznel jeho citlivú strunu a spustil skrytý mechanizmus, ktorý ho „nesie“, takže potom mu pri práci nič nepríde zaťažko a má pocit, akoby mu „to prekladalo samo“. Lenže čosi podobné sa stáva prinajlepšom raz či dvakrát za život. Je to taký zvláštny stav milosti, na ktorý neskôr s nostalgiou spomína, keď sa trápi s textami pripomínajúcimi pole neorané. Ja mám najradšej knihy, ktoré sú podfarbené humorom a zároveň sú hravé aj poetické. Taká bola napríklad próza Jeana Rouauda Polia cti. To isté platí o Proustových spomienkach na detstvo z prvého dielu Hľadania strateného času, ktorého názov som preložila ako Na Swannovej strane.

V súvislosti s mojimi plánmi sa musím priznať, že po odovzdaní prekladu knihy Mapa a územie som si vyčítala, že som prijala termín, ktorý mi neumožnil podať optimálny výkon, čo bolo odo mňa neprofesionálne. Po tomto poučení som si dala sľub, že niečo podobné sa už nesmie zopakovať. Situácia v kultúre je všeobecne zlá, napriek tomu sa mi zdá poburujúce a neuveriteľné, v akých nepriaznivých pracovných podmienkach a nehostinnej atmosfére sa za posledné desaťročia ocitli prekladatelia umeleckej literatúry.

Remeslo očividne stratilo všetku spoločenskú vážnosť. Zo zmluvy sa jednoducho stal zdrap papiera, komerčné dôvody vo väčšine prípadov prevládajú nad hľadiskami kvality a neraz sa stane, že vydavateľ za niekoľkoročnú prácu prekladateľovi ani nezaplatí, hoci naše honoráre sa už dvadsať rokov „nevalorizovali“. Preto slušných prekladateľov ubúda. Nikto vo svete knihy si akosi nechce uvedomiť, že situácia je vážna a kvalita prekladov výrazne poklesla. A pritom mnohí vykonávatelia tejto vysoko špecializovanej práce, ktorá si popri znalostiach rôzneho druhu vyžaduje aj istú dávku tvorivosti, sa vyznačujú tým, že vedia obetovať svoje záujmy v prospech knihy. Nepopieram, láka ma hneď niekoľko kníh, ale vzhľadom na to, že opäť ide o ťažké tituly, musel by sa nájsť trpezlivý vydavateľ s veľkou dávkou zaujatosti pre vec.

Vo Francúzsku ste študovali (v sedemdesiatych rokoch v Rennes) aj pracovali (na prelome storočí v Rade Európy v Štrasburgu). Ako vidíte súčasné Francúzsko a s ním v kontexte celý svet (veď kedysi udávalo tón)? Podobne ako – Houellebecq? Nie je príliš pesimistický?
V posledných rokoch už nesledujem zblízka dianie v krajine, napriek tomu však mám pocit, že napriek politickej výmene sa situácia zásadne nezmenila. Francúzsko má, pravdaže, rad vážnych problémov ako každý štát a aj naďalej si ich tlačí pred sebou. K tým hlavným patrí nezamestnanosť, neregulované nelegálne prisťahovalectvo (ročne ide o niekoľko stotisíc osôb, ktoré významným spôsobom rozširujú rady nezamestnaných a nespokojných), ale najmä neschopnosť politikov uskutočniť reformy, bez ktorých krajina nemôže napredovať.

Každý vie, že Francúzsko je známe príslovečnou byrokraciou, ťažkopádnymi úradnými postupmi a množstvom archaizmov. Vorkoholický prezident Sarkozy pristúpil k riešeniu najpálčivejších problémov so sebe vlastnou energiou a vervou, ale mala som možnosť pozorovať na vlastnej koži, ako mu občania vytrvalými štrajkami v mnohých sektoroch znemožňovali uskutočniť takmer každú naplánovanú reformu. Vo Francúzsku je štrajkovanie národným športom. Takmer niet dňa, aby nebola ochromená nejaká podstatná súčasť života, často práve tá najdôležitejšia, ako doprava, čo na celé týždne postihne všetkých obyvateľov a ochromí niektoré činnosti. A po mojom odchode z Francúzska navyše doľahli na krajinu aj dôsledky hospodárskej krízy, takže dôvodov na nespokojnosť je zrejme čoraz viac.

Ale Houellebecq pri hodnotení situácie určite nevychádza z týchto objektívnych ťažkostí. Kritickú situáciu, v ktorej sa podľa neho ocitol človek, pripisuje premenám sveta, spoločnosti a ekonomiky, ktorých dôsledky negatívne ovplyvnili ľudské vzťahy. „Zobrazuje úpadok spoločnosti, ktorá sa nazdáva, že sa oslobodila od prírodnej i historickej determinácie, od rodiny i morálky“.

A pokiaľ ide o mieru Houellebecqovho pesimizmu… Sklon zveličovať a preháňať je preňho charakteristický. Ale na druhej strane, my tiež už dve desaťročia pociťujeme na sebe vplyv aj tých záporných stránok fungovania trhovej spoločnosti, ktorá podporuje len rentabilné aktivity. Bezmocne konštatujeme, že sa rozmohla surovosť, nastal úpadok kultúry a jazyka, že sa v bežnom živote oslabujú humanistické hodnoty a na každom kroku zažívame prejavy brutality. Aj na Slovensku možno pozorovať, ako ľudia postupne otupievajú, zmierujú sa s osudom, uzatvárajú sa do seba. Houellebecq zachádza v zobrazovaní skutočnosti do krajností, nadužíva nadsádzku, jeho pesimizmus je bezbrehý, a pritom sa pridržiava ilúzie, že svet i spoločnosť zobrazuje objektívne. Ale ruku na srdce, nemá azda dôvod znepokojovať sa o humanistické a demokratické hodnoty, poukazovať na „hypertrofiu techniky a ekonómie na úkor kultúry i na našu duchovnú a morálnu biedu“ (Z. Malinovská)?

Určite je optimistické, že ľudia sa vedia spontánne zjednotiť na kvalitnej knihe, ako to ukázala aj naša anketa a celosvetový úspech tohto titulu. Umenie si tíško žije a robí svoju skultúrňujúcu prácu, teší toho, kto si ho nájde. Vy ste aj poetka, vydali ste verše. Píšete ešte básne? Veríte ešte v silu poézie? Pomohla vám poézia aj ako prekladateľke?
Výsledky ankety ma prekvapili a znamenajú pre mňa veľké povzbudenie do ďalšej práce, lebo som mala pocit, že kniha nezaslúžene „zapadla“ bez odozvy. Ukazuje sa, že napriek nedostatku propagácie si predsa len našla cestu k čitateľom, čo naozaj môže viesť k miernemu optimizmu. Vlastné písanie i redakčná práca mi bez akýchkoľvek pochybností veľmi pomohli pri prekladaní. Ale priznám sa, že dnes už neverím v silu poézie, ani literatúry v širšom zmysle. Silu má len pre tých, ktorí ju potrebujú, a tí v nej nájdu potešenie, poučenie, azyl, partnera na diskusiu, odpočinok, skrátka veľa z toho, čo im v živote chýba. No žiaľ, dnes mnohí túto potrebu vzhľadom na nedostatok podnetov ani v sebe neobjavia.

Elene Krššáková

V roku 1964 – 1968 študovala francúzštinu a ruštinu na Univerzite 17. novembra v Prahe, 1969 – 1970 na Filozofickej fakulte univerzity vo francúzskom Rennes. V roku 1970 – 1973 pracovníčka Ministerstva kultúry SSR, 1974 – 1975 redaktorka Československého rozhlasu, 1976 – 1992 literárneho mesačníka Romboid (časopis) v Bratislave. Neskôr pôsobila v diplomatických službách v Paríži, od roku 1999 ako pracovníčka Stálej misie SR pri Rade Európy v Štrasburgu.

Básne a sporadicky aj poviedky publikovala časopisecky, samostatne vydala zbierku lyriky Nesmelo sa teším (1980). Potom sa preorientovala na prekladovú tvorbu, z francúzštiny preložila okolo 15 prozaických prác, okrajovo drámu, pričom sa sústredila na súčasnú francúzsku, ako aj frankofónnu kanadskú a alžírsku literatúru. Ceny Jána Hollého získala v roku 1989 za preklad diela A. Djebarovej Láska a tanec smrti a 1994 za psychologický román J. Rouauda Polia cti. Elena Krššáková je aj autorkou prekladu výberu z diela A. Gidea (1993). V roku 2004 bola odmenená cenou Zory Jesenskej za preklad prvého dielu Hľadania strateného času Marcela Prousta Na Swannovej strane a v roku 2008 jej udelili francúzske vyznamenanie Chevalier de l´Ordre des Arts et des Lettres.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba