Váš príbeh sa začína tragédiou: jedna postava zomrie, ale čitateľ sa len postupne dozvedá, ako k tomu dôjde. Vy ako autorka ste vraj sama nevedeli, čo presne sa v knihe stane. Bežne nechávate svoje postavy, aby si robili, čo chcú?
<An>Áno, vždy to tak robím. Keď ma samu prekvapí, čo sa vlastne stalo, je to dobrý signál. Keď si niečo naplánujem, môže to byť vykonštruované. Ale keď si postavy žijú svoj život, sú uveriteľné. Niekto príde večer domov a povie: Vieš, čo sa dnes v práci stalo? Ja ako spisovateľka hovorím: Vieš, čo dnes Paulína – moja hrdinka – povedala?
Foto: Literárna bašta
Kto sú vaše hlavné postavy?
Paulína je samoživiteľka, ktorá pracovala ako sestrička v nemocnici, ale neuživí z toho svoje deti. Preto hľadá riešenie. Klara je Rakúšanka zvyknutá na pohodlný život. Pohodlie jej rodiny naruší infarkt jej mamy a Klara hľadá riešenie, aby si udržala svoje privilégiá. Klara zamestná Paulínu ako opatrovateľku svojej mamy.
Hlavná hrdinka Paulína je zo Slovenska a má úplne iné materiálne možnosti ako jej rakúska zamestnávateľka Klara. Stále je medzi nami sociálna nerovnosť?
Áno, aj keď sa Slovensko približuje štandardu, nerovnosť je stále cítiť. Na Slovensku sme tak dlho mali tak málo, že sme si z toho vytvorili inú kultúru. Napríklad na Slovensku častejšie opatrujeme starých a chorých ľudí doma, v rodine. Je to kvôli inej kultúre? Alebo sa to tak robí, lebo sa to inak nedá? Paulína svoju matku predtým doopatrovala, teraz v Rakúsku opatruje Klarinu matku, lebo tá si môže opatrovanie zaplatiť a zatiaľ sa venuje svojej práci. Aj pri tejto knihe som si kládla otázku, či je to inou kultúrou, alebo inými materiálnymi možnosťami. A to sa mení. Aj na Slovensku už mnohé rodiny platia opatrovateľku. Kultúra sa mení podľa toho, aké majú ľudia finančné možnosti.
Čítajte viac Kniha týždňa: Dve ženy a ich položivoty
Foto: Apollonia T. Bitzan
Čo bolo impulzom, že ste si vybrali práve tému opatrovania?
V Rakúsku sa denne stretávam s tým, že ľudia majú v rodine alebo poznajú nejakú slovenskú opatrovateľku. A všetci hovoria: je veľmi milá, už akoby patrila do rodiny. Pozastavila som sa nad tým, či by aj tá opatrovateľka, keď príde po dvoch týždňoch domov, povedala to isté: sú to veľmi milí ľudia, sú mi ako rodina! Asi nie. Pre ňu je to práca, medzi ňou a rakúskou rodinou je pracovný vzťah a tak by to malo aj zostať. Ja nechcem, aby mi moja šéfka povedala, že sme ako rodina. Čo to znamená? Aké hranice sa potom prekračujú v mene nejakej rodiny? Od rodiny môžete predsa požadovať niečo celkom iné ako od zamestnanca a v skutočnosti práve tento moment často ešte zhoršuje situáciu opatrovateliek, keď od nich žiadajú prácu navyše. Ich zamestnávatelia si pritom ani neuvedomujú, že prekračujú hranice, lebo opatrovanie je veľmi špecifický a intímny druh práce, opatrovatelia dva týždne bývajú spolu s rodinou, zblížia sa, a potom je ťažko povedať nie.
Vaša hrdinka Paulína môže byť prototypom takejto opatrovateľky. Aké máte na knihu ohlasy?
V Rakúsku mala kniha veľmi dobrý ohlas. Každý má nejakú „Slovenku v rodine“ alebo u priateľov. Keď si ten príbeh prečítali, niektorí sa ohradili, že oni boli k opatrovateľke dobrí. Ale začali o tom aspoň uvažovať…
Foto: Apollonia T. Bitzan
Pred napísaním tejto knihy ste vraj nepoznali situáciu opatrovateliek do detailu. Aké je to v skutočnosti?
Ešte horšie ako v knihe.
Vnímajú Rakúšania vašu knihu ako zrkadlo, ktoré im nastavujete?
Áno, ale nielen im. Každej spoločnosti, ktorá si zvykla na svoje privilégiá a je taká presýtená, že prestáva byť citlivá voči iným. Môže to byť Francúzsko, Anglicko…krajina, ktorá oslepne voči iným.
Foto: Apollonia T. Bitzan
Hovoríte však, že ste nechceli písať knihu o opatrovaní, ale skôr o hranici medzi Slovenskom a Rakúskom. Žijete tam od detstva – je hranica medzi našimi krajinami taká ostrá?
Ja vnímam našu hranicu ako ostrú. Sme ako susedia, ktorí sa vôbec nepoznajú, hoci kedysi sme žili v jednej krajine, ale to bolo už dávno. Myslím, že veľa zavinila politika, ale potom, keď už železná opona padla, nenastal žiadny proces zbližovania. Neprišlo nič, čo by zahojilo tú ranu. V Berlíne to „strávili“, ale to je, samozrejme, jeden národ, jedna krajina. My sme dve rôzne krajiny, každý si môže žiť po svojom a zdá sa, že žiadne zblíženie nie je treba. Ale to je klamlivé. Potrebujeme ho.
Prečo?
Aby sme si o tých druhých nemysleli, čo nie je pravda. Nie je dobré, keď sa Rakúsko nezaujíma o slovenskú politiku a spoločnosť – a naopak. Obom by nám prospelo, keby sme sa viac spoznávali a zblížili, ako keď „hrá“ každý sám za seba. Z toho potom vzniká xenofóbia a všetky nezdravé výrastky, z neznalosti, z nezáujmu. Sme susedia a zároveď sme v jednej európskej rodine.
Čítajte viac Keď ste doma všade a zároveň nikde. Susanne Gregor píše o dospievaní v socialistickom Československu a ťažkých začiatkoch na Západe
Obe vaše hrdinky sú živiteľky rodiny, hoci Paulína je rozvedená a Klara má manžela doma, ten sa však venuje svojim koníčkom.
Áno, obe sú živiteľky – a nie je to až také zriedkavé. Je však medzi nimi rozdiel. Paulína prijala prácu v Rakúsku a nechala svoje dve deti na Slovensku každé dva týždne, aby ich uživila. Klara si najala Paulínu na opatrovanie svojej mamy, aby si svoje postavenie udržala. Muži sú v tejto knihe viac-menej zbytoční. Ani jeden nerobí pre rodinu toľko, čo žena. Nerobia takmer nič. Chcela som tým ukázať, že v práci, kariére ženy už mužov dobehli aj predbehli, ale často si to ani neuvedomujú, ale prácu v domácnosti a pri deťoch stále nerobí niekto iný. Nevšimli sme si, že sme vstúpili do roly muža a nepustili sme zodpovednosť za svoje staré „ženské povinnosti“. A zrazu nevieme, prečo sme v takom strese.
Paulína a Klara sú celkom iné, ale majú niečo spoločné. Snažia sa urobiť v práci vždy niečo navyše. Je to podľa vás typicky ženská vlastnosť?
Áno, muži to nerobia. Nebývajú často ani opatrovateľmi, je to skôr ženská práca. Ale rovnakú tendenciu majú všetky menšiny, aj migranti sú presvedčení, že musia odovzdať viac ako ostatní, aby s nimi boli rovnocenní. A v tom sú Paulína a Klara na tom rovnako: ani jedna nevie povedať dosť, stačí, obe sa prispôsobia, podriadia. Ani Klara nepovie nie svojmu šéfovi, keď jej volá počas dovolenky, keď práve obeduje so svojou rodinou, ani svojmu manželovi, keď chce od nej ďalšie dieťa, hoci ona po ňom už netúži. Podlieha spoločenskému tlaku, aby mala kariéru aj druhé dieťa: veď prečo by sa to pre nás ženy nemalo dať? V Paulíninej situácii je ešte ťažšie povedať nie, keď nechce prísť o prácu, lebo z toho, čo predtým zarobila ako zdravotná sestra, by synov neuživila.
Foto: Apollonia T. Bitzan
V Rakúsku ste už vydali viacero kníh, v slovenčine sú Položivoty váš druhý román, ale tretia kniha o Slovensku a Rakúsku. Prečo sa k tejto téme neustále vraciate?
Neplánovala som to, ale prvou knihu na túto tému akoby sa roztrhlo vrece a prichádzajú ďalšie. To, že som Slovenka v Rakúsku, ovplyvňuje všetko, aj to, ako vychovávam svoju dcéru, ako pracujem, keď vyučujem nemčinu cudzincov – ovplyvňuje to celý môj život. A „tečie“ mi to aj do kníh. Na druhej strane pre rakúskych čitateľov som pochopiteľnejšia, keď píšem ako Slovenka. Vedia si ma lepšie zaradiť.
Váš román Položivoty sa preniesol aj do divadla a hovoríte, že v hre zdôrazňujú humornú líniu tohto príbehu. Je to tak dobre?
Áno, je to dobre, lebo humor ešte lepšie ukáže spoločnosť, ktorá je zvyknutá na svoje privilégiá a Rakúšania sa vedia na seba pozrieť aj kriticky, hlavne v umení. Pochopia posolstvo, ale radi sa zasmejú aj na veciach, ktoré sú vlastne smutné. Divadelníci to urobili dobre, aj ja som sa na tom predstavení zasmiala.
Čítajte viac Kniha týždňa: Voľným pádom do života
