Čo hovoríte na Nobelovu cenu pre Lászlóa Krasznahorkaia?
Úprimne ma to potešilo. Krasznahorkai je spisovateľ slova a ako všetci vieme, slovo nám sprostredkováva myslenie. Ak sme schopní čítať s porozumením, vovedie nás do apokalypatického sveta, v ktorom prechádzame spolu s ním – obrazne povedané – nebom, peklom a očistcom. Jeho postavy sú veľmi autentické a plastické, lebo Krasznahorkai vstúpi do ich myslenia. Sú kontrastné, každá má iný životný postoj a dohromady to vytvára zvláštny svet, ktorý vás na jednej strane priťahuje a zároveň vidíte jeho limity – tragickosť a mnohokrát smiešnosť. Krasznahorkai je spisovateľ zvláštneho rukopisu, jedna jeho veta má často niekoľko strán, poskytuje nám dobrodružstvo slova a myšlienok. Pre ľudí, ktorí majú schopnosť vstúpiť do jeho sveta, je to veľmi silné. A viete, čo je ešte zaujímavé?
Čo?
Keď som dostal sms, že získal Nobelovku, bol som na ceste z Brna, kde práve režírujem. Uvedomil som si, že pred pár rokmi som v Nitre robil inscenáciu Olgy Tokarczuk podľa jej knihy Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Táto Poľka dostala tiež nobelovku a moja adaptácia sa tam hrá doteraz pod názvom Mordorys. A zrazu pre mňa úplne neočakávane dostane Nobelovu cenu Krasznahorkai.
Máte nos na nobelistov?
Nejde o to, ale okolo nás sú silné kultúry – či hovoríme o Poliakoch alebo Maďaroch, a to nám dáva nádej, že kultúra má význam.
Ktorá Krasznahorkaiova kniha vás najviac oslovila?
Samozrejme tá, s ktorou som strávil možno aj rok – Melanchólia vzdoru, a spolu s Luciou Mihálovou som ju adaptoval pre trnavské divadlo. Pokúsil som sa preniesť Krasznahorkaiov svet na javisko, či to malo význam, posúdi divák. Určite to nie je spisovateľ na jedno použitie, musíte mať chuť do jeho sveta vstúpiť a byť tam s ním. Nie je to spisovateľ trilerov, aj keď jeho svet je často tragikomický až tragický – preto aj asi dostal Nobelovu cenu. Ľudia, ktorí ho ocenili, zrejme majú nielen kompetentnosť, ale aj cit pre dobu, ktorú žijeme. V Krasznahorkaiovej literatúre je napriek apokalypse aj nádej a zmierenie. Samozrejme, divadlo je niečo iné, museli sme vytvoriť takú konštrukciu, aby to bolo znesiteľné pre diváka.
Pre mňa je Krasznahorkai silný autor, podobne ako ďalší maďarskí spisovatelia a dramatici, ktorých som inscenoval – napríklad aj Péter Esterházy a jeho dielo Mercedes Benz v SND alebo ešte pred rokmi George Tabori a jeho Mein Kampf, ktorý som inscenoval na Malej scéne. Pritom je každý z nich iný. Som teda rád a blahoželám maďarskej kultúre k takým autorom, čo reagujú na minulosť i súčasnosť a snažia sa vytvoriť zrkadlo sveta, v ktorom žijeme.