Foto: Inaque
Stratený Don Juan a nepoučiteľná romantička
„Maria Pourchet vymyslela nový žáner: postromantizmus. […] Všetko analyzuje zároveň inteligentne, vtipne a s jemnosťou,“ povedal o románe Western kontroverzný francúzsky spisovateľ, novinár a literárny kritik Frédéric Beigbeder. Jeho samého považujú za enfanta terrible, akýsi postrach morálnych hodnôt v literatúre a tu vzdáva hold "postromantizmu“? V skutočnosti sa niet čomu čudovať, pretože Western aj veci morálky rieši veľmi úprimne a otvorene, no vôbec nie jednoducho. Ani jeden z jeho hrdinov nie je filmovo kladná postava, a práve preto sa k nim vieme priblížiť a prijať ich so všetkými ľudskými nedostatkami.
Je namieste opýtať sa – prečo? A na otázky treba odpovedať. Tomu druhému, ale najmä sebe samému
Mužským hrdinom tohto westernu je slávny herec Alexis Zagner. Na pohľad mu nič nechýba, užíva si život na vrchole kariéry a zrazu len tak nečakane zmizne tesne pred premiérou Dona Juana, kde má stelesniť hlavnú postavu. Všetci ho hľadajú, no on sa rozhodne stiahnuť z verejného života a odíde. Kde? Do ticha, na kraj sveta, do starého vidieckeho domu, okolo ktorého zvyknú prechádzať pútnici. Je namieste opýtať sa – prečo?
Lenže v tomto dome už niekto je. Žije tam Aurore so svojím malým synom a rovnako ako slávny herec sem ušla z Paríža, ktorý unavenej matke a toľkokrát sklamanej žene už nemá čo ponúknuť. Nechce sa už znova a znova snažiť o prežitie vo víre pracovných povinností, úverov a prísľubov, ktoré sa končia sklamaním. Takže ako vždy verí v nový začiatok, len inde, doma, pretože toto odľahlé miesto je jediné, kde z jej vnímavého syna môže raz vyrásť niečo iné než „rovnaký zmrd ako ostatní“.
Tak sa v dome, kde niet mobilného signálu ani žiadneho plánu, zídu dvaja osamelí dospelí, ktorých dá dokopy náhoda. V dlhých nočných rozhovoroch, nitku po nitke postupne rozmotávajú svoje prečo a ako. Hrajú sa detskú hru Pravda alebo Odvaha a pravidlá treba dodržať, na otázky treba odpovedať. Tomu druhému, ale najmä sebe samému. Zatiaľ však „tam vonku“, vo svete, ktorému dali obaja zbohom, udalosti stále bežia a naberajú rýchle tempo.
Čítajte viac Aj kniha môže dostať Fx. Dnes večer však spoznáme najlepšiu slovenskú prózu roka
Sexuálne preferencie
Pre Alexisa je Aurore prekvapením, prvýkrát sa k nejakej žene dostáva inak než cez jej telo. A to ich už videl a zažil mnoho. Okrem svojej manželky, ktorú považuje za akúsi trvalku v jeho stále sa meniacej a bujnejúcej záhrade, to naposledy bola mladučká študentka Chloé. Aj ju, rovnako ako mnoho iných žien pred ňou, nehanebne zviedol a úplne hnusne opustil. Rola Dona Juana by mu sedela ako uliata, no on sa jej na vrchole kariéry vzdal a s okázalým gestom ju venoval kolegyni – herečke, žene a stratil sa všetkým z očí. Feministky ho za to (aj v neprítomnosti) oslavujú. A tie, čo s ním mali do činenia, zas preklínajú. On akoby tušil blížiacu sa katastrofu, uteká pred ňou ako pred živelnou pohromou. A keď sa hrádza naozaj pretrhne, vylezie z brlohu a nájde odvahu čeliť tej smršti?
Čítajte viac Kniha týždňa: Dve ženy a ich položivoty
Pre Aurore je Alexis tiež prekvapením, hoci nie hneď. Doteraz vždy podvedome hľadala v mužoch silu, pretože verila, že v tej mužskej sile nájde aj oporu. V skutočnosti za veľkými svalmi nachádzala len hlúposť alebo zbabelosť. Vie byť racionálna až na hrane cynizmu, lebo v mladosti o niečo zásadné prišla. „Ukradli mi nie panenstvo. Nejde o telo. Ukradli mi predstavu, že som rovná,“ vysvetľuje Aurore. Je typickým príkladom, že aj skúsená žena má – pokiaľ ide o vzťahy – v skutočnosti romantické sklony. „Ak je western žáner, potom je to ženský žáner. Spája v jednej línii osud, tragiku ľudského údelu a fascinujúcu predstavu slobody. Čo je to všetko naraz, ak nie žena?“ pýta sa autorka. Žena Aurore už prekonala obdobie prázdnych vášní. To však vonkoncom neznamená, že je zničená.
Čítajte viac Kto napísal najlepšiu slovenskú prózu roka?
Oveľa pikantnejšie detaily sa dozvedáme o Alexisovom nedávnom intímnom živote, ktorý viac než ľúbostný vzťah pripomína obeť a lovca – a aj sa končí tragédiou. Niekto si dá tú prácu, aby z jeho slov adresovaných milenke vydedukoval jeho sexuálne preferencie. „Sodomia a onanizmus vďaka ilustráciám, všetky fotografie, ktoré Alexis odoslal, karikatúrne evokujú mužskú silu: prúdy, hory, nekonečné veže… A tiež jeho neurózy: hystérie, keď sa stotožňuje so svojimi rolami, narcizmus bijúci do očí obsesiou sebou samým, vlastným pôžitkom, neustálym opakovaním "ja“. Fetišizmus dutín: 786 zmienok o očiach, hrdle a konečníku…" Ľúbostné posolstvo ako propaganda v prospech osobného záujmu, oddeleného od dobra druhého." Z feministu je zrazu utláčateľ a zhýralý tyran, hyena, čo si nezaslúži žiaden súcit.
Western nie je žáner. Je to stav, v ktorom už nemáme čo stratiť
„Western nie je žáner. Je to stav, v ktorom už nemáme čo stratiť.“ Lenže „vo westerne ľudia nie sú tým, čo spravili, ale tým, čím by chceli byť“. Na to nezabúdajme. Dokáže náš hrdina spraviť, čo má, a odísť zo záberu so cťou? A páčil by sa po tom všetkom Aurore taký film? Čitateľovi Western ponúka obraz dnešného sveta plného osamelých a sklamaných ľudí, ktorí však majú v sebe odvahu filmových hrdinov.
V podaní Marie Pourchet je Western krutý aj nežný zároveň, vtipný a ironický, intímny aj spoločenský, jej osamelí hrdinovia nie sú svätí a ona im nič nedaruje. Tento western vás bude držať v napätí a každou vetou maľuje obraz, na ktorý sa chceme dívať, pretože nás zaujíma.
